1. Formy mocenského usporiadania
Nemecký historik a právnik Otto von Gierke venuje veľkú pozornosť analýze dejín z hľadiska konfliktného stretávania dvoch protikladných typov mocenských útvarov. Tieto formy mocenského usporiadania, ktorých súperenie určovalo, podľa Gierkeho, dynamiku európskych dejín, môžeme označiť ako mocenské spoločenstvo a mocenské panstvo.
Útvary, ktoré majú podobu mocenského spoločenstva sú v podstate historickou konkretizáciou kolektívneho pojatia moci. Ide o dobrovoľné združenie navzájom rovných členov, ktorí sa rozhodli presadzovať svoje záujmy spoločne. Oproti tomu útvary mocenského panstva spočívajú na asymetrickom výkone moci. Pre ne je charakteristické podriadenie väčšiny členov daného zväzku menšine alebo dokonca jednotlivcovi. Zatiaľ čo spoločenstvo je dobrovoľným združením seberovných spočívajúcim na základnom konsenze, panstvo predstavuje zväzok založený na nerovnosti a udržovaný mocenským tlakom.
Tisíc rokov dejín (od 9. –do 19.st.) sa stáva dejiskom rozporuplného vývoja a v jeho jednotlivých etapách striedavo prevláda jedna či druhá forma výkonu moci a organizácie spoločnosti.
Na začiatku má panstvo aj spoločenstvo podobu čisto osobných vzťahov medzi konkrétnymi jednotlivcami, postupne sú vzťahy zvecnené v takej miere, ako sa zväzujú s pôdou, neprestávajú však byť konkrétne. Postupne dochádza k ich abstrakcii, k odtrhnutiu moci od jej konkrétnych nositeľov.
Gierke pozerá na dejiny, ako na spojitosť udržovanú stretávaním najrôznejších protikladov. Ústredný protiklad panstvo a spoločenstvo sa rozvíja v súvislosti súperenia svetských a duchovných síl.
2. Patriarchalizmus
Už na začiatku dejín, v rodovo usporiadanej patriarchálnej spoločnosti, boli v skrytosti prítomné základy mocenského spoločenstva aj panstva. Prototypom panstva sa stala patriarchálna domácnosť, ktorej rozšírením neskôr vznikajú vzťahy nadvlády. Prototypom všetkých neskorších vzťahov medzi seberovnými bol obsiahnutý v rode, teda v prirodzene vzniknutom spoločenstve slobodných a plnoprávnych ľudí.
2.1 Rodové spoločenstvo
Začiatočný stupeň vývoja spoločnosti spočíva v rozpore obecných princípov výkonu moci v tom, že jedinec musí byť najprv hlavou domácnosti, teda útvaru založeného na výraznej nerovnosti, aby mohol byť plnoprávnym členom rodového spoločenstva, teda útvaru založeného na rovnosti všetkých členov. Prirodzený, pokrvný základ tejto historicky prvej formy spoločenstva seberovných mal aj svoju tienistú stránku v tom, že rozhodne vylučoval zo spoločenstva všetkých, ktorý neboli príbuzný. Odvrátenou stranou rodovej rovnoprávnosti tak bola úplná bezprávnosť všetkých, ktorí nepatrili k rodu. Konflikty medzi členmi a nečlenmi rodu mali dlhotrvajúci charakter.
Na tomto stupni vývoja nachádzame aj ďalšie protiklady, a to v kategórii súkromného a verejného. Ide o súkromné vzťahy medzi jednotlivcami a verejné vzťahy jednotlivcom k celku. Rodové spoločenstvo chráni jednotlivca navonok, ale to je podmienené tým, že obmedzuje jeho vlastnú vôľu a núti ho k poslušnosti voči celku. Tento celok má podobu zhromaždenia hláv domácností, ktoré sa zhromažďujú len príležitostne, nie je ešte vnímaný ako abstraktná jednota. A preto je závislý na premenlivej existencie svojich členov, z čoho plynula vážna hrozba pre osud celého spoločenstva. Táto hrozba sa prejavila, keď bolo nutné preniesť časť moci na jednotlivcov vo forme úradu. Keby nebol na blízku stály dohľad všetkých zúčastnených členov zväzku, mohol byť úrad ľahko ovládnutý.
Tento vývoj, teda ovládnutie zverených úradov, predstavoval pre zachovanie pôvodných princípov spoločenstva väčšie nebezpečenstvo, ako postupná majetková diferenciácia. Táto neprebiehala vnútri rodových spoločenstiev, ale skôr medzi nimi, lebo prejavy majetkového znevýhodnenia (požiar, neúroda, smrť živiteľa) boli vyrovnávané zo spoločných zdrojov. Na vyrovnávanie rozdielu majetku medzi jednotlivými rodmi, neboli žiadne zdroje. Preto to v patriarchálnom období neviedlo ku vzniku bohatých a chudobných domácností, ale k rozdeleniu celých rodov na urodzené a neurodzené.
2.2 Družiny panovníkov
Majetková nerovnosť sa teda nerozvíjala ekonomickou cestou, ale cez ovládnutie prostriedkov výkonu moci. Mocenská diferenciácia bola realizovaná aj iným spôsobom. Do služieb pánov najmocnejších domácností začínajú vstupovať hlavy menej mocných domácností, teda dovtedy plnoprávni členovia spoločenstva. Týmto spôsobom vzniká najstaršia inštitúcia vyvinutá na princípe nerovnosti v domácnosti družina panovníka. Konflikty lokálnych panovníkov a ich družín sa stávajú základom ďalšieho politického vývoja. Zatiaľ čo v rodovej spoločnosti každý slobodný a plnoprávny člen slúžil celku a jeho kolektívnym záujmom, v prostredí družín panovníkov slobodný muž slúžil nielen kolektívu, ale aj jednotlivcovi a jeho osobným záujmom. Pritom ani služba rodovej občine, ani pánovi neznižovala postavenie toho, kto službu poskytoval. Podstatný rozdiel medzi nimi bol v tom, že služba spoločnosti bola predpokladom udržania si plnoprávnosti a služba pánovi sa stala prostriedkom získania privilegovanosti. Postupne sa tak zo služobníkov stáva služobná šľachta. Prejavovala sa tu neschopnosť oddeliť súkromné od verejného, čiže panovník stotožňoval riadenie svojej domácnosti s riadením celého teritória, ktoré ovládal.
Záver:
Vzťahy panstva boli v tejto fáze vývoja perspektívnejšie ako v tradičnom spoločenstve rovných. Toto prežívalo len v menej dostupných a menej atraktívnych oblastiach. Centralizovaný, hierarchický usporiadaný systém moci dovoľoval budovať všeobecnejšie zväzky ako v samostatných a izolovaných spoločnostiach. Tým, že bol odstránený pokrvný, prirodzený základ zväzku, bol celý sociálny útvar viac otvorený schopným jednotlivcom nezávisle na ich pôvode.
3. Feudálne panstvo
Feudalizmus znamená definitívne víťazstvo mocenských vzťahov typu panstvo nad prírodne danými spoločenstvami. Zároveň tu postupne prevládajú vzťahy vecné nad vzťahmi čisto osobnými, teda ide o nahradenie patriarchalizmu patrimonializmom.
3.1 Vznik stavovstva
Na tomto počiatočnom vývojovom stupni panstva platí, že bez konkrétnej osoby pána zväzok zaniká. V 11. storočí vzniklo stavovstvo, čo predstavuje zväzok ľudí, ktorí si ako celok nárokujú na isté práva voči pánovi, na ktorom sú ako jednotlivci závislí. Postupne dosiahnu toho, že v záležitostiach, ktoré sa týkajú bezprostredne ich záujmov, je rozhodnutie pána viazané na ich vyjadrenie. Aj v neskorších formách svojho vývoja predstavuje stavovstvo moc, ktorá je schopná korigovať jednotlivé rozhodnutia panovníka, v žiadnom prípade však nespochybňuje samotné princípy, na ktorých ja postavené feudálne panstvo.
3.2 Zvecnenie mocenských vťahov
Zvecnenie mocenských vzťahov nastáva, keď sa všetky práva a povinnosti stávajú závislými na vlastníctve či držbe pôdy. Zvecnenie všetkých sociálnych vzťahov, ku ktorému došlo v dôsledku spojenia práv s pôdou, malo svoje pozitívne aj negatívne stránky. Pozitívnym prínosom zvecnenia bola stabilizácia vzťahov, ktoré sa stali nezávislé na výmene svojich nositeľov. To prispelo k stabilite celej sociálnej organizácii, ktorej už nehrozil rozpad zakaždým, keď smrť prerušila krehké puto osobnej závislosti. Negatívnym dôsledkom bolo, že pôda síce patrila ľuďom, ale na druhej strane sa ľudia stali viazaní a zdalo sa, že stoja pod panstvom vlastného pozemkového vlastníctva. Začali byť považovaní len za reprezentantov pôdy a za nositeľov práv, ktoré nenáležali im, ale ich pozemkom. Pôda rozhodovala o ich slobode, či závislosti, o ich právach a postavení. Ľudia sa začali javiť ako príslušenstvo pôdy, ktorú vlastnili. Nerozhodovali osobné kvality ľudí, ale rozsah ich vecných držieb. Držba pôdy predstavovala zdroj moci, lebo na ňu bol viazaný prístup k úradom, postavenie vo vojsku, uprednostnenie pred súdom a pod. Feudálov pôda nelákala ako výrobný prostriedok, ale ako predpoklad pre možnosť uplatňovať privilegizáciu. Prinášala síce nutnú obživu, ale predovšetkým prinášala spoločenský status, ktorý umožňoval získavať obživu.
Záver:
Pôda a jej držba stáli buď priamo v centre, alebo aspoň v pozadí konfliktov. Držitelia pôdy si privlastňovali verejné úrady, prostredníctvom ktorých kontrolovali spoločnosť. Výkon verejnej moci sa stal súkromnou záležitosťou do takej miery, do akej bola súkromnou záležitosťou držba pôdy. Systém správy bol rozbitý na úrady neodbornosti prevádzkované svojimi vlastníkmi sledujúcimi iba svoj vlastný prospech.
4. Spoločenstvo mesta
Od 11. a 12. storočia sa kolektívne poňatie moci začalo uplatňovať v historicky vyššej forme. Tieto zjednotenia vzniknuté výhradne z vlastnej vôle svojich členov znamenali celkom novú kvalitu, pričom nadviazali na predchádzajúci vývoj. Boli oživením starých foriem spoločenstiev, ale postavenom na myšlienke, ktorú nemohla sprostredkovať rodová spoločnosť. Feudálne inovácie ako umelo vytvorené vzťahy medzi nerovnými doviedli do myšlienky nastoliť aj umelé vzťahy medzi seberovnými.
4.1 Vznik miest a abstrakcia moci
Podnetom pre vznik miest bol stav permanentného konfliktu, v ktorom sa zmietala feudálne rozdrobená spoločnosť. Z tohto hľadiska môžeme vznikajúce mesto chápať ako hrad neurodzených, ktorí sa zjednotili k sebaobrane v situácii, keď ich ochranu nemohla zaručiť žiadna štátna moc. Novým prvkom, ktorý prinieslo mestské zriadenie, bolo posunutie moci do abstraktnej roviny, čiže oddelenie predstavy moci od jej dočasných konkrétnych držiteľov. Mestské zriadenie prekonalo ponímanie moci, ktorým sa vyznačovalo rodové spoločenstvo aj feudálne panstvo. Mesto vyslobodilo človeka z moci osôb a podriadilo ho moci neosobných zákonov.
Mesto získalo status zvláštnej právnej osoby a vďaka tomu sa mohli mestské úrady stať neosobnými orgánmi. V meste sa tak vytvára predobraz neosobnej organizácie. Mestská obec sa už nekryje so zhromaždením všetkých členov, ale stotožňuje sa s obecnými zákonmi, ktoré si sama zadala vo forme mestskej ústavy. Mestské orgány mesto reprezentujú a zároveň mu vládnu. Stávajú sa tak syntézou oboch modelov výkonu moci, spoločenstva aj panstva. Toto spojenie reprezentácie a riadenia dáva mestskému spôsobu výkonu moci samosprávny charakter.
Od 12. až 13. storočia je mesto podobne individuálnym subjektom, ako je ním dnes štát. Mesto môže samo za seba uzatvárať zmluvy, viesť vojny, vyberať dane a súdiť. Mesto svojich úradníkov samo menuje, platí, kontroluje a prepúšťa.
Mestá samé, ktoré tvorili len akoby ostrovy v mori feudálnej spoločnosti, preberali vzory jednania a organizovania moci od svojich mocných feudálnych susedov. Pôvodne mestá vznikli ako spoločenstvá zaručujúce práva istým skupinám ľudí v čase, keď súkromný výkon moci premenil verejné právo v bezprávie. Mestá vznikli ako pokus povýšiť obecný záujem nad individuálne záujmy svojich členov.
4.2 Mestá ako korporácie
Postupne sa však ich organizácia uzatvára navonok a smerom dovnútra sa rozostupuje na plnoprávnych a neplnoprávnych členov. Mestá sa stávajú korporáciami, ktoré slúžia ako prostriedok realizácie individuálnych záujmov plnoprávnej časti svojich členov. Z mestských úradníkov sa stáva mestská vrchnosť vládnuca vlastným právom. Radoví obyvatelia miest sa voči svojim vlastným úradníkom ocitajú v podobnom postavení ako poddaní voči svojmu pánovi. Princíp voľby ustupuje zásade doplňovania členov rozhodnutím jeho členov. Vnútri samotných miest sa zhoršujú konflikty medzi privilegovanými a diskriminovanými.
V 16. storočí už bolo zrejmé, že mesto vyslobodilo svojich členov z osobnej závislosti na feudálnych pánoch len preto, aby z nich nakoniec urobilo strnulý sociálny útvar, ktorý si háji svoje záujmy.
5. Vrchnostenské (kniežacie) panstvo
Zatiaľ čo mestá a ostatné formy stavovského spoločenstva prežívajú po vyčerpaní svojej počiatočnej energie v podobe čiastočných privilegovaných korporácií ovládaných oligarchiou, vystupuje na scénu princíp panstva v podobe vrchnostenského (kniežacieho) panstva. Od druhej polovice 15. storočia vystupujú do popredia dvory veľkých kniežat a od začiatku 16. storočia sa stávajú stále viac dominujúcim prvkom, ktorý sa usiluje o získanie monopolu na legitímnu moc na úkor všetkých potenciálnych súperov, akými boli drobní feudáli, mestá, cirkev.
Vrchnostenské panstvo je opäť svojráznou syntézou podstatných prvkov oboch predchádzajúcich alternatív výkonu moci. S feudálnym panstvom ho spája predovšetkým pozemkový, agrárny základ a prísne hierarchická štruktúra organizácie moci, ktorej základ tvoria viac či menej bezprávni poddaní. Z mestského modelu výkonu moci preberá kniežací dvor to najpodstatnejšie, abstraktné poňatie moci ako kvality, ktorá je zásadne odlišná od osôb konkrétnych vykonávateľov moci pôsobiacich vo zverených úradoch. Toto preberá vrchnostenské panstvo aj so všetkými dôsledkami, ktoré z toho plynú, teda predovšetkým s oddelením sféry súkromného a verejného a so zrušením legálnych možností súkromnoprávneho odcudzenia verejnej moci. Vrchnostenské panstvo realizuje vo veľkom a dôsledne tie princípy, ktoré mesto uskutočňovalo len v malom a polovične. Z objektívnych noriem mestského zriadenia sa práve touto vrchnostenskou formou stáva neskôr štátna ústava, teda z orgánov mesta sa vytvárajú štátne orgány, ktoré sa líšia od svojich prechádzajúcich širších oblastí pôsobenia. Pri tom všetkom zostáva medzi vrchnostenským panstvom a mestským zriadením podstatný rozdiel, ktorý plynie z toho, že mesto predstavovalo myšlienku spoločenstva a vrchnostenské panstvo zosobňuje do krajnosti dovedený systém panstva. Poňatia moci sa stalo v oboch prípadoch abstraktné. V prípade mesta však jeho konkrétnym prejavom kolektívne vedenie (mestská rada), v prípade vrchnostenského panstva je jeho konkrétnym prejavom vôľa jednotlivca, zvrchovaného kniežaťa, neskôr absolútneho panovníka. Namiesto útvaru, ktorý sa aspoň v princípe riadi a spravuje sám, prichádza útvar, ktorého členovia sú riadení a spravovaní zvonka.
5.1 Salus publica = verejné blaho
V kniežacom štáte, práve tak ako v meste, je oficiálnym cieľom verejnej moci salus publica, teda verejné blaho. Vrchnostenský štát sa však od mestského zriadenia líši tým, že nie sami členovia zväzku, ale panovník rozhoduje o tom, čo je a čo nie je verejným blahom. Proti vrchnostenskému záujmu hájenia verejných záujmov nemá sama verejnosť žiadnu ochranu.
Ak má vrchnostenský štát uplatňovať priamo a dôsledne dohľad nad verejným blahom, nesmú medzi ním a občanmi stáť žiadne medzičlánky. Stavovské zvláštnosti, vrátane autonómia miest, musia ustúpiť potrebám štátnej jednoty. Vrchnosť realizuje na celom svojom teritóriu mestskú ideu rovnosti. Práve preto, že rovnosť je realizovaná v rámci mocenského typu panstva a nie mocenského typu spoločenstva, je výsledkom iba rovnosť poddaných. Aj samotné stavy považujú kniežatá od 17. storočia iba za privilegovaných poddaných.
5.2 Centralizovaná verejná správa
Vzťah vrchnostenského panstva k mestám bol teda svojrázne dvojznačný. Kniežacia vrchnosť prebrala celú radu princípov mestského zriadenia, samotné mestá však v ich autonómii úplne potlačila. Zvlášť paradoxné je, že k potlačeniu mestskej slobody využila vrchnosť práve ten princíp, ktorý od miest sama prevzala, a to princíp centralizovanej verejnej správy.
Vrchnostenský spôsob využitia mestských inovácií radikálne pozmenil celý charakter správy. Namiesto systému budovaného zdola a majúceho isté rysy samosprávy, vzniká správny systém prichádzajúci zhora, vnútený obciam zvonka. Kladom tohto systému bolo, že odbúraval stavovské zvláštnosti jednotným právom a záporom bolo, že prinášal emancipáciu širokým vrstvám zhora, takže to bola emancipácia polovičná a podmienená.
Štát dosahuje jednotu a doteraz mimoriadnu komplexnosť správy nielen tým, že bývalé autonómne strediská samosprávy mení v najnižšie články svojich štátnych správnych inštitúcií, ale aj tým, že vytvára veľa nových inštitúcií. Mestá boli postavené v princípe pod rovnaký dohľad, aký štát stanoví nad deťmi a nesvojprávnymi osobami.
5.3 Pacifikácia spoločnosti
Vrchnostenskému štátu sa podarilo po prvý krát v dejinách vnútorne celkom pacifikovať celú spoločnosť. To, o čo sa pokúšali mestá v obmedzenom rozsahu svojich hradieb, uskutočnil kniežací a absolutistický štát v rozsahu celého štátneho teritória. Vnútorná pacifikácia spoločnosti bola dosiahnutá zhora tým spôsobom, že štát odzbrojil všetky vrstvy obyvateľstva a zbavil ich samosprávnych inštitúcií, ktoré mohli byť využité na účinné hájenie individuálnych záujmov. V tomto procese sa z mestských obcí stali iba správne jednotky zbavené zostatkov samosprávy a pretvorené na umelý nástroj centralizovanej správy. Obce sa stali iba výrazom priestorového rozdelenia územia štátu. Za rovnakých okolností, za akých bola zlomená autonómia miest, bola zlomená aj suverenita zemského stavovského zriadenia. A rovnakou premenou prešli aj orgány katolíckej cirkvi. Stáva sa z nej štátna inštitúcia, z jej členov štátni úradníci a z jej majetku majetok štátu.
Vnútornou pacifikáciou celej spoločnosti presúva štát konfliktný potenciál do oblasti medzinárodných vzťahov. Konflikty, ktoré sú tlmené vnútri spoločnosti, sú vyhradené pre oblasť medzinárodnej politiky, v ktorej panuje právo silnejšieho. Vrchnostenský štát si vyhradzuje monopol na násilie, ale nie preto, aby budúcich občanov jeho hrozby zbavil, ale preto, aby túto hrozbu používal v mocenskom vyjednávaní s druhými štátmi. Radoví príslušníci štátu, ktorí sa po zániku svojich autonómnych inštitúcií realizujú v čisto privátnej sfére, nie sú kompetentní sami zasahovať do veľkých otázok štátnej politiky.
5.4 Moderný individualizmus
V tejto atmosfére vzniká a rozvíja sa moderný individualizmus, teda spôsob myslenia a konania ľudí, ktorí boli zároveň s emancipáciou zbavení možnosti zasahovať do verejných správnych záležitostí a boli sústredení výhradne na svoje súkromné záležitosti. V tomto zmysle sa absolútna indivíduum stáva doplnkom absolútneho štátu. Štát je absolútny v tom, ako dokonale pohlcuje celú oblasť verejného a indivíduum je absolútne v tom, ako dokonale je pohltené svojim súkromím. Nízka miera zasahovania štátu do oblasti súkromia v 19. storočí je porovnateľná len s nízkou možnosťou zasahovania indivíduí do verejnej oblasti.
Ideologickým premietnutím emancipovaných indivíduí a absolútneho štátu do minulosti vznikol mýtus spoločenskej zmluvy. V skutočnosti spočíva prítomnosť v minulosti celkom iným spôsobom, a to prostredníctvom inštitúcie rímskeho práva. Tu sa nachádza predobraz zvrchovaného štátu, ktorého orgány stoja nad súkromným právom, a tiež predobraz indivíduí zvrchovaných vo svojich súkromných záležitostiach. Vrchnostenský štát novoveku teda zabránil vnútorným konfliktom za cenu toho, že zbavil občanov možnosti verejne presadzovať svoje vlastné záujmy. Vrchnostenský štát je teda zároveň rozšírením aj zúžením svojho stredovekého mestského prototypu. Je jeho priestorovým rozšírením, rozširuje svoju autoritu univerzálne po celej zemi. A je tiež jeho zúžením, preberá myšlienku mestského spoločenstva, teda kolektívneho riadenia a podielu spravovaných na správe. Správa a riadenie sú organizované hierarchicky prostredníctvom špecializovaných štátnych úradov. Na rozdiel od miest stredoveku, orgány riadenia tu nezastupujú tých, ktorí sú riadení, ale toho, kto riadi.
5.5 Vývoj autonómnych spoločenstiev podľa Gierkeho
Pri analýze nastupujúcej epochy vystupuje Gierke ako prívrženec spolkového hnutia. V navrhovanej syntéze princípu panstva a princípu spoločenstva vyslovuje Gierke radu myšlienok obecnejšieho významu. Sem patrí myšlienka o potrebe poskytnúť voľnejšie postavenie územným spoločenstvám, ako obciam a regiónom, čo by podnecovalo rozvoj samosprávnej iniciatívy. Autonómia týchto lokálnych spoločenstiev by mala byť obmedzovaná iba potrebou centrálnej jednoty. Proporcionálne spojenie lokálnej samosprávy s istou mierou štátnej centralizácie by dokázalo, podľa Gierkeho, čeliť stavovskému egoizmu, v ktorom v doterajších dejinách vždy uviazol vývoj autonómnych spoločenstiev.
Práve spojenie regionálnych záujmov a centrálnej autority by znamenalo návrat od správy nad občanmi k samospráve občanov, realizovanej však v nezrovnateľne širšej miere, akú poznali stredoveké korporácie či dokonca rodové spoločenstvá. Práve tak ako mestá uskutočnili prechod z osobného poddanstva v lokálne občianstvo, realizoval by sa v právnom štáte prechod zo všeobecného poddanstva ku všeobecnému občianstvu. V tejto možnosti je ukrytý jediný možný spôsob na prekonanie odvekého protikladu slobody a jednoty a tiež protikladu emancipačných a ničivých potencií sociálnych konfliktov.
