Dane rozlišujeme na:
a)priame
b)nepriame

a) "sú také, u ktorých daňovník aj platiteľ je najčastejšie tá istá osoba a sú to:

- dane z príjmov fyzických aj právnických osôb"
- "dane z nehnuteľností, pozemkov a stavieb
- daň z prevodu a prechodu nehnuteľností
- cestná daň"

b) u nepriamych daní platiteľ dane a daňovník nie je tá istá osoba. Nepriame dane zaťažujú daňovníka, ktorým je spotrebiteľ. Platiteľom je výrobca, obchodník, ktorý daň odvádzajú:

- daň z pridanej hodnoty (DPH)
- spotrebné dane - daň z vína
- daň z piva
- daň z liehu
- daň z minerálnych olejov
- daň z tabaku a tabakových výrobkov

II. Podnety k zvyšovaniu a znižovaniu cien na trhu

Na trhu existuje množstvo faktorov a činiteľov, ktoré vplývajú na cenu tovaru či už kladne, alebo záporne. Hlavným faktorom vplývajúcim na cenovú politiku je štruktúra trhu, na ktorom firma predáva svoje produkty. Samozrejme, žiadny kupujúci neobmedzí svoju pozornosť na jeden materiál, keď je dostupných niekoľko prijateľných alternatív a metóda cenovej analýzy sa rýchlo vyvíja, aby umožnila porovnávacie cenové analýzy konkurenčných substitučných výrobkov.

"Konkurencia môže vznikať na strane dopytu aj ponuky. Na strane dopytu (medzi kupujúcimi) sa prejavuje tým, že jeden kúpi lacnejšie ako druhý. Na strane ponuky sa podnikatelia snažia získať spotrebiteľov tým, že znižujú ceny, alebo venujú veľkú pozornosť reklame, obalom a zľavám."

"V dokonalom konkurenčnom prostredí trhu nemajú výrobcovia v skutočnosti žiadny vplyv na ceny, ktoré sú určované trhovými vplyvmi, a tieto sú vytvárané konkurenčnými tlakmi a vzormi spotrebiteľských nákupov. Charakteristické vlastnosti dokonalého konkurenčného prostredia trhu sú rovnorodé výrobky, úplná informovanosť kupujúcich, racionálne ekonomické správanie spotrebiteľov a veľký počet menších konkurenčných výrobcov. V moderne komplikovanej priemyselnej spoločnosti sú takmer nedosiahnuteľné. Nikto z nich nemá výrazný podiel na trhu, aby mohol ovplyvňovať trhovú cenu.

Nedokonalá konkurencia vzniká vtedy, keď tovary vyrába určitý počet výrobcov (môže byť aj jeden), ktorí istým spôsobom majú možnosť ovplyvňovať ceny predávaného tovaru. Podľa toho členíme na:

a)monopol – predstavuje situáciu, keď existuje len jeden výrobca. Takýto monopol môže dosahovať monopolne vysoký zisk, pretože môže udržiavať monopolne vysoké ceny. Ak by ceny siahali do veľkých rozmerov, štát môže zasiahnuť protimonopolnými zákonmi.

b)oligopol – predstavuje trh niekoľko málo výrobcov

- homogény oligopol – výrobcovia vyrábajú rovnaké alebo skoro rovnaké výrobky
- heterogénny oligopol – niekoľko málo výrobcov vyrába čiastočne odlišné výrobky"

Všetci predávajúci v oligopolistickom odvetví priemyslu pripúšťajú vzájomnú závislosť medzi svojimi rozhodnutiami o výstupnej cene, a preto radšej konajú v rámci nich, než by si vzájomne prispôsobovali regulovanie cien alebo výstupov výroby.

Druhý závažný faktor vplývajúci na cenu je najlepšie spracovaný v ekonomickom koncepte elasticity.

"V podstate sa elasticitou meria citlivosť dopytu na zmenu ceny, čiže je to meradlo citlivosti ceny. Teda, ak 1%-ná zmena ceny spôsobí zmenu veľkosti dopytu o viac ako 1%, hovoríme o elastickom dopyte, ak sa zmení o menej ako 1%, hovoríme o neelastickom dopyte a presná pomerná zmena značí jednotkovú elasticitu. Elasticita dopytu je podmienená dôležitosťou výrobku v spotrebiteľovej stupnici hodnôt, čistým príjmom existujúcich a potenciálnych zákazníkov, existenciou substitučných výrobkov a množstvom iných, menších faktorov. Ako súhrnné meradlo má veľký význam pri rozhodovaní firmy o jej základnom prístupe k cene. Ak je dopyt elastický, potom sa tvorba ceny stane dôležitou oblasťou firemnej politiky, ak je neelastický, cena bude mať až druhotnú dôležitosť." 

Po tretie, cenová politika podniku je ovplyvňovaná štátnou politikou, ktorú predstavuje rozsah a návrh legislatívy v takých oblastiach, akými sú podporovanie cien, činnosť monopolov, minimálne prevádzkové normy na výrobky a podobne.

Ďalší faktor, ktorý pôsobí na zmenu ceny je vnútorný.

"Patria tu náklady podniku, ktoré predstavujú spotrebu výrobných faktorov vyjadrených v peňažných jednotkách. Stanovovanie cien je to vlastne krytie nákladov a zisku. Celkovú cenu dostaneme spojením peňažných prostriedkov na opätovné investovanie, príjmov na mzdy, platy a ostatné režijné náklady materiálových a prevádzkových nákladov, zdrojov na reklamu, distribúciu a vývoj výrobku, dividend pre akcionárov, dostatok na udržanie podpory zo strany finančných inštitúcií a daní. Všetky podniky musia pokryť svoje celkové náklady, t. j. fixné a variabilné náklady, no akonáhle majú pokryté fixné náklady množstvom predaných výrobkov, každý nasledujúci výrobok môže byť predaný za akúkoľvek cenu, ktorá je vyššia než vzniknuté variabilné náklady, a tým sa zisk navýši, alebo vznikne po prípade strata, keď podnik v súčasnosti nedosahuje zisk."

Niekedy nie je možné vopred určiť cenovú politiku, ktorá bude platiť na celý predaj, takže cena sa musí dojednať so zákazníkmi, alebo sa k nej dospeje formou výmenného obchodu medzi kupujúcim a predávajúcim. K cenám sa často musí dospieť rokovaním medzi kupujúcim a predávajúcim v prípade, keď sú výrobky veľmi drahé, musia sa vyrábať podľa špecifikácie zákazníka. Súčasťou predaja výrobku môže byť popredajný servis a o objednávku sa zvádza konkurenčný boj. Kupujúci chce najnižšiu cenu pri zachovaní kvality a dodržaní očakávaných termínov dodávok. Dodávateľ chce dosiahnuť maximálnu cenu, ale kvôli tomu, aby získal objednávku, musí cenu stanoviť aj ako konkurencie schopnú.

Ceny, ktoré vyplynuli z rokovania, sú do určitej miery odvodené od starej metódy výmenného obchodovania, ktorá sa začala používať dávno pred príchodom peňazí, keď bola výmena výrobkov a služieb jediným spôsobom obchodovania. V súčasnosti však výmenný obchod spájame v oveľa väčšej miere s maloobchodníkom, ktorý ponúkne cenu za výrobok a zákazníkom, ktorý okamžite predloží proti ponuku s nižšou cenou. Tento proces pokračuje dovtedy, kým v danom okamihu zákazník nie je spokojný s cenou. Problém je v tom, že zákazníci, ktorí nie sú zvyknutí na túto metódu dopracovania sa k cene, môžu zaplatiť oveľa viac, než to, čo by sa mohlo považovať za spravodlivú cenu.

Zatiaľ čo sa predávajúci dohaduje so zákazníkom na cene, iní čakajúci zákazníci môžu odísť a stratiť tak záujem o výrobok. Z toho dôvodu je metóda dopracovania sa k cene v ekonomikách s prepracovaným trhovým systémom zriedkavosťou.

Za ďalší faktor, ktorý ovplyvňuje zvyšovanie cien a ich načasovanie, považujeme infláciu.

"Inflácia je rast spotrebiteľských cien. V súčasnosti je inflácia vo vyspelých trhových ekonomikách jedným z najvážnejších makroekonomických problémov. Inflácia sa najčastejšie charakterizuje ako znehodnotenie peňažnej jednotky, čo sa prejavuje rastom cenovej hladiny, resp. trvalým znižovaním kúpnej sily peňazí." 

Infláciu môžu vyvolávať rozličné činitele. Môže to byť emisia prebytočného množstva peňazí, zaostávanie výroby tovarov za rastom kúpyschopného dopytu, ale aj prílev takých tovarov na trh, ktoré nemajú odbyt.

"Najpoužívanejšou mierou inflácie je index spotrebiteľských cien, známy aj ako CPI. Ak rastie agregátny dopyt (napríklad znížením investícií, vládnych výdavkov, vývozu a podobne) do takej miery, že prevýši výrobný potenciál ekonomiky, ceny začnú rásť rýchlejšie. Keďže je vtedy zvyčajne úzky aj trh práce, je málo voľných pracovných síl, súčasťou inflácie je aj rast miezd. Keď v obdobiach vysokej nezamestnanosti a nízkeho využitia zdrojov náklady posúvajú nahor ceny, hovoríme o nákladovej inflácii."

"Pri miernej inflácií rastú ceny pomaly. Ak sú ceny relatívne stabilné, ľudia dôverujú peniazom. Vzostup cenovej hladiny za 1 rok je do 10 %. Ak sa cválajúca inflácia úplne rozvinie, vznikajú vážne hospodárske poruchy. Ľudia hromadia statky, kupujú domy a nikdy nepožičiavajú peniaze na nízke nominálne úrokové sadzby. Ak k nej dochádza, začínajú ceny rásť v rozsahu 10 – 999 % ročne. Hyperinflácia je treťou formou, ktorá je spojená s mierou inflácie viac ako 1000 %, výraznou dezorganizáciou ekonomiky a rozpadom peňažného hospodárstva. Peniaze už neplnia svoju funkciu."

Inflácia spôsobuje celkovú ekonomickú nerovnováhu s negatívnymi dôsledkami na výrobu aj spotrebu. Obyčajne klesajú reálne príjmy obyvateľstva. Zároveň sa mení štruktúra spotreby. Rýchlejšie rastú výdavky na základné životné potreby (potraviny) a klesajú výdavky na menej dôležité tovary a služby. Zmeny v štruktúre spotreby dodatočne zapríčiňujú struktúrne zmeny vo výrobe. Tie môžu vyvolať makroekonomickú nerovnováhu. Inflácia teda postihuje majetok a dôchodky obyvateľstva.

"Opakom inflácie je deflácia, ku ktorej dochádza vtedy, keď celková cenová hladina klesá. Dlhodobo trvajúce deflácie, kedy ceny nepretržite klesali po obdobie niekoľkých rokov, sú spojené s najhorším obdobím v hospodárstve.  Ďalším výrazom, s ktorým sa často stretávame, je dezinflácia, ktorá označuje pokles miery inflácie. Index cien výrobcov (PPI) meria hladinu cien na úrovni veľkoobchodu alebo výrobcov. Zahrňuje ceny potravín, produktov spracovateľského priemyslu a ťažobného prie-myslu. Tento index je dôležitý, pretože je veľmi podrobný a široko ho používajú firmy."