OBSAH

1. História Európskej Únie
2. Podmienky Vstupu Do Európskej Únie
3. Európske Inštitúcie
4. Ekonomika EÚ
5. Európska Únia A Slovenská Republika
6. Členy
7. Rozloha EÚ
8. Vlastný Názor

I. História Európskej únie v dátach

•9. mája 1950 oznámil Robert Schuman plán vytvorenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele (ESUO), čo viedlo k podpísaniu zmluvy v Paríži v apríli 1951. Základ položilo 6 štátov: Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko
•25. marca 1957 podpísali zakladajúce štáty zmluvu z Ríma, ktorou založili Európske hospodárske spoločenstvo (EHS) a Európske spoločenstvo atómové energie (Euratom). V tomto čase mal spoločný parlament 142 zástupcov zo všetkých členských štátov.
•august 1968 osemnásť mesiacov pred termínom stanoveným v Zmluve o EHS sa odbúrali posledné colné bariéry medzi členskými štátmi a zaviedla sa spoločná colná tarifa na dovoz z nečlenských štátov. Colná únia začala fungovať. Odstránenie ciel medzi členmi EHS bolo výrazným úspechom. Obchod medzi krajinami EHS vzrástol v období rokov 1958 až 1970 šesťkrát, zatiaľ čo celkový obchod s nečlenskými krajinami trikrát.
 V rovnakom období hrubý národný produkt EHS vzrástol o 70 %. Európske firmy po prvý raz získali prístup na trh v rozsahu celého kontinentu tak, ako je to v USA a mohli využívať dynamický efekt otvorených hraníc. Colná únia tiež znamenala, že aj obyvatelia pocítili praktický prínos európskej integrácie. Spotrebitelia získali možnosť širšieho výberu tovarov vďaka dovozom z ostatných členských štátov.
•V januári 1973 sa EHS rozšírilo o nasledujúcich členov: Dánsko, Írsko a Veľká Británia. Parlament mal 198 členov.
•V júni 1979 sa podľa zmluvy z Ríma uskutočnili v jednotlivých členských štátoch prvé priame voľby do Európskeho parlamentu. 410 zvolených poslancov z 9 štátov zasadlo v júli 1979 v novej budove parlamentu Palais de l'Europe v Štrasburgu.
•V januári 1981 sa Grécko stalo desiatym členským štátom EHS. Parlament sa rozšíril na 434 poslancov.
•V júni 1984 sa konali druhé priame voľby do Európskeho parlamentu.
•V januári 1986 vstúpili do EHS Španielsko a Portugalsko. Počet poslancov v parlamente sa zvýšil na 518.
•17. februára 1986 podpísali vlády členských štátov Jednotný európsky akt. Jednotný európsky akt rozširuje a zásadne dopĺňa zmluvu z Ríma. Európsky parlament definuje nové vzťahy medzi parlamentom a radou. V tejto zmluve sa 12 členských štátov zaväzuje do 31. decembra 1992 vytvoriť spoločný trh s bezhraničným pohybom osôb, tovaru a kapitálu.
•V júni 1989 sa konali tretie európske parlamentné voľby.
•19. júna 1990 podpísali v Schengene ministri zahraničných vecí Francúzka, Nemecka a krajín Beneluxu dohodu o odstránení colných a pasových kontrol na vzájomných hraniciach a o voľnom pohybe občanov týchto štátov na ich území. Dohoda obsahuje 142 bodov, ktoré nahradzujú zákony jednotlivých štátov a musí byť ratifikovaná parlamentmi všetkých zúčastnených strán. Postupne k dohode pristúpili Taliansko, Španielsko, Portugalsko a Grécko.
•V decembri 1991 sa rozhodli zástupcovia vlád členských štátov EHS na zasadnutí Európskej rady v Maastrichte založiť Európsku úniu.
•Vo februári 1992 bola v Maastrichte podpísaná Zmluva o Európskej únii. Európsky parlament získal ďalšie právomoci najmä v legislatívnej oblasti. V zmluve bolo zakotvené aj ustanovenie inštitúcie ombudsmana. •novembra 1993 vstupuje Zmluva o Európskej únii po ratifikácii v členských štátoch do platnosti.
•V júni 1994 sa konali štvrté európske parlamentné voľby. Na základe zjednotenia Nemecka sa zvýšil počet poslancov na 567.
•januára 1995 pristúpili do EÚ Fínsko, Rakúsko a Švédsko. V Európskom parlamente sa počet poslancov rozšíril na súčasných 626.
•26. marca 1995 vstupuje do platnosti dohoda zo Schengenu, ku ktorej pristúpilo v apríli 1995 aj Rakúsko.
•októbra 1997bola formálne podpísaná Amsterdamská zmluva. Po jej ratifikácii všetkými 15 členskými štátmi nadobudla platnosť 1. mája 1999.
•1998 – Založenie Európskej centrálnej banky
•12. marca 1999 – Česká republika, Maďarsko a Poľsko sa stali členmi NATO
•17. decembra 1999 – konalo sa prvé zasadnutie Konventu o budúcnosti EÚ
•15. februára 2000 – Začali sa prvé vstupné rozhovory medzi EÚ a Bulharskom, Litvou, Lotyšskom, Maltou, Rumunskom a Slovenskom
•l. januára 2002 – Euro sa stalo jedinou meno v 12 štátoch Európskej únie
•21. novembra 2002 – Slovensko dostalo oficiálnu pozvánku do NATO
•12. – 13. decembra 2002 – Európska rada v Kodani ukončila prístupové rokovania s kandidátmi, aj so Slovenskom
•16. apríla 2003 – Podpísanie prístupovej zmluvy v Aténach, čo bol začiatok ratifikačného procesu
•16. – 17. mája – Na Slovensku sa konalo referendum o vstupe do EÚ. Väčšina voličov sa vyslovila za vstup krajiny do únie
•jún 2003 – Konvent o budúcnosti EÚ predložil návrh Ústavnej zmluvy o EÚ
•máj 2004 – vstup Slovenskej republiky a ďalších deviatich krajín do EÚ
•9. – 13. júna 2004 – voľby do Európskeho parlamentu. Prvýkrát boli do EP zvolení 14 europoslanci zo SR
•29. októbra 2004 – slávnostné podpísanie textu prvej európskej ústavy v Ríme nejvyššími predstaviteľmi 25 členských krajín EÚ, vrátane SR
•29. máj; 1. jún 2005 – neschválenie Európskej ústavnej zmluvy v referendách vo Francúzsku a Holandsku
•január 2007 – vstup Bulharska a Rumunska do EÚ

II. Podmienky vstupu do EU

Európska rada zároveň stanovila tri základné kritériá, ktoré musia kandidátske krajiny pred svojím vstupom do EÚ splniť.
•Politické kritérium: kandidátske krajiny musia mať stabilné inštitúcie so zárukou demokracie, právny poriadok, dodržiavať ľudské práva a práva menšín a chrániť menšiny.
•Ekonomické kritérium: kandidátske krajiny musia mať fungujúcu trhovú ekonomiku a byť schopné čeliť konkurenčným tlakom a trhovým silám v rámci Únie.
•Kritérium schopnosti prevziať záväzky vyplývajúce z členstva v EÚ a dodržiavať ciele politickej, ekonomickej a menovej únie. To znamená, že kandidátske krajiny musia prevziať celý súbor zákonov EÚ, známy ako acquis communautaire.

Podmienkou členstva v eurozóne je pripravenosť krajiny prijať jednotnú menu euro a jej schopnosť plniť záväzky vyplývajúce z Paktu stability a rastu. Kritériom posúdenia pripravenosti krajiny je splnenie piatich nominálnych konvergenčných kritérií, tzv. maastrichtských kritérií, t. j. cenovej stability, fiškálneho deficitu, hrubého dlhu vlády, dlhodobých úrokových sadzieb a stability menového kurzu. Ak si pomôžeme modelovým prepočtom vychádzajúcim z výsledkov minulého roku, tak by sa dalo konštatovať, že SR plnila tri z piatich kritérií. Plnila kritériá dlhodobých úrokových sadzieb, hrubého dlhu vlády a stability menového kurzu a neplnila kritériá inflácie a fiškálneho deficitu. V porovnaní s ostatnými deviatimi pristupujúcimi krajinami treba konštatovať, že sme na tom skôr horšie než lepšie. Určite je pred nami šesť krajín a za nami asi len jedna. Samozrejme, ide len o modelové prepočty a orientačné porovnanie, ktoré azda má len indikovať to, že ak chceme držať krok s ostatnými pristupujúcimi krajinami, naše úsilie musí byť väčšie.

K jednotlivým kritériám:

a) inflácia - Referenčná hodnota v eurozóne bola 2,9 percenta, SR dosiahla úroveň 3,3 percenta, teda úroveň blízku referenčnej hodnote. Oveľa podstatnejšie je však celkové hodnotenie vývoja inflácie od začiatku transformačného obdobia. To ukazuje na skutočnosť, že inflácia v SR závisela predovšetkým od rozsahu administratívnej nápravy cenových relácií a veľkosti zmien nepriamych daní. Vo vývoji cien hrali tieto opatrenia rozhodujúcu úlohu. Na prírastku cien od začiatku transformácie sa podieľali štyrmi pätinami. Od roku 1990 do súčasnosti spôsobila systémovo zabudovaná tzv. jadrová inflácia len jednu pätinu prírastku cien. Cenový rast, zapríčinený administratívnymi opatreniami, sa pritom len v malej miere prenášal do jadrovej inflácie. Toto hodnotenie evokuje hospodársko- politický záver - ukončenie cenových deregulácií a zvyšovania nepriamych daní je nevyhnutnou podmienkou na splnenie inflačného kritéria;

b) fiškálny deficit a verejný dlh - Skutočnosť v SR bola 7,2 percenta, referenčná hodnota do 3 percent, resp. 42,6 percenta a 60 percent. Vývoj fiškálneho deficitu a zadlženia v metodike ESA 95 bol v minulosti menej priaznivý. K nepriaznivému vývoju deficitu a dlhu po roku 1998 prispeli najmä náklady na reštrukturalizáciu bánk. Odhady týchto ukazovateľov však nasvedčujú, že trend fiškálneho deficitu a verejného dlhu (podiel na HDP) je klesajúci. Podiel verejného dlhu na HDP klesol vďaka použitiu príjmov z privatizácie.

c) dlhodobé úrokové sadzby - Z vládnych dlhopisov postupne klesajú, a to vďaka poklesu rizikovej prémie (zlepšujúcemu sa ratingu dlhových záväzkov SR) a tiež v dôsledku poklesu úrokových sadzieb na domácich a zahraničných trhoch. Pri klesajúcich nákladoch financovania dlhu na zahraničných trhoch hrá úlohu tiež stabilný alebo apreciačný výhľad kurzu koruny. Dôležitý je aj vplyv dlhodobých očakávaní - poklesu inflácie a úrokových sadzieb, ktoré sa spájajú s členstvom v EÚ a menovej únii.
d) kurzová stabilita - Po upustení režimu fixného kurzu v októbri 1998 boli výkyvy kurzu síce väčšie, avšak s výnimkou krátkodobého vzostupu tesne pred prijatím stabilizačných opatrení v máji 1999 a v lete v roku 2002 sa kurz koruny oproti euru pohyboval prevažne v pásme, ktorého šírka nepresahovala +/- 3 percentá. Treba však zdôrazniť, že toto relatívne malé kolísanie bolo podporené nielen intervenciami NBS (čo je nástroj používaný aj v ERM II), ale aj rozhodnutiami menovej politiky (zmenami úrokových sadzieb). Od konca roku 2002 pôsobia na slovenskú korunu apreciačné tlaky. Sú dôsledkom očakávaní, ale aj reálnych procesov. Významnú úlohu hrajú programové ciele vlády, prijatý štátny rozpočet a smerovanie do EÚ a eurozóny.

III. Európske inštitúcie

•Európsky parlament
•Rada Európskej únie
•Európska komisia
•Európsky súdny dvor
•Súd prvej inštancie
•Európsky dvor audítorov
•Európska investičná banka
•Ekonomický a sociálny výbor
•Výbor regiónov Európskej únie
•Európsky ombudsman

Európsky parlament

Európsky parlament je inštitúcia, ktorá reprezentuje občanov členských štátov. V mnohých oblastiach Parlament spolurozhoduje o legislatíve s Radou. Parlament a Rada sú spoločne orgánom pre rozpočet. Parlament tiež vykonáva demokratickú kontrolu nad činnosťou Komisie. Členovia Európskeho parlamentu, ktorí sú od roku 1997 volení priamou voľbou, pracujú v politických zoskupeniach, a nie v národných delegáciách. Občania Slovenskej republiky po prvýkrát volili svojich zástupcov do Európskeho parlamentu v júni 2004. Európsky parlament má 732 členov. Členovia sú volení na obdobie 5 rokov. Ostatné voľby do Európskeho parlamentu sa konali v júni 2004. Nasledujúce voľby do Európskeho parlamentu sa uskutočnia v roku 2009. Plenárne zasadnutia Európskeho parlamentu sa konajú v Štrasburgu. Parlamentné výbory rokujú v Bruseli. Sekretariát Parlamentu sídli v Luxemburgu. V šiestom volebnom období bolo za SR zvolených 14 poslancov, ktorých mandát začal plynúť 20. júla 2004 zložením sľubu na prvom plenárnom zasadnutí po voľbách do Európskeho parlamentu.

Rada Európskej únie

Rada Európskej únie (Rada ministrov) je hlavným rozhodovacím orgánom Európskej únie. Spoločne s Európskym parlamentom je zákonodarným a rozpočtovým orgánom Spoločenstva. Pomocným orgánom Rady EÚ je Výbor stálych zástupcov (COREPER), ktorý pripravuje podklady na jej rokovania. Sídlom Rady Európskej únie je Brusel. V apríli, júni a októbri Rada EÚ zasadá v Luxemburgu.
Rada Európskej únie sa skladá z ministrov členských štátov. Jej zloženie sa mení podľa prerokúvanej oblasti. Zasadajú napr. ministri zahraničných vecí, ministri pôdohospodárstva, ministri priemyslu, ministri dopravy a pod.

Európska Komisia

Európska komisia je hlavným výkonným orgánom Európskej únie. Je hybnou silou v legislatívnom procese, navrhuje legislatívu, o ktorej rozhoduje Európsky parlament a rada Európskej únie. Komisia zodpovedá za implementáciu spoločných politík, spravuje rozpočet a riadi spoločné programy Únie (komunitárne programy). V oblasti vonkajších vzťahov Komisia reprezentuje Spoločenstvo a vedie medzinárodné rokovania, napr. so Svetovou obchodnou organizáciou (WTO). Sídlom Európskej komisie je Brusel. Členovia Európskej komisie – komisári nezastupujú národné záujmy krajiny, ktorú reprezentujú, ale záujmy Európskej únie ako celku. Predseda Európskej komisie je volený Európskou radou (kvalifikovanou väčšinou) a musí byť potvrdený Európskym parlamentom. Komisári sú vymenovaní na základe dohody medzi Radou a novovymenovaným predsedom komisie. Predseda EK má značný vplyv na rozdelenie portfólií komisárov. Pred vymenovaním za komisárov EK musia byť návrhy na kandidátov na tieto posty prerokované vo výboroch Európskeho parlamentu. Nakoniec Európsky parlament schvaľuje Európsku komisiu ako celok. Súčasná Európska komisia má 25 členov. Komisárom pre vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a jazykovú rôznorodosť je Ján Figeľ.

Európsky súdny dvor

Európsky súdny dvor zodpovedá za uplatňovanie komunitárneho práva. Má právo rozhodovať v sporoch medzi členskými štátmi EÚ, medzi úniou a jej členskými štátmi, medzi inštitúciami a medzi súkromnými osobami a Európskou úniou. Odpovedá tiež na otázky súvisiace s interpretáciou komunitárneho práva vznesené národnými súdmi v prípade sporov, ktoré dané súdy riešia. Sídlom Európskeho súdneho dvora je Luxemburg. Európsky súdny dvor sa skladá z dvadsiatichpiatich sudcov a z ôsmich generálnych advokátov. Po rozšírení má teda každá členská krajina v Európskom súdnom dvore jedného zástupcu. Ján Kľučka, ktorý bol nominovaný za Slovensko, je sudcom súdneho dvora od 11. mája 2004.

Súd prvej inštancie

Súd prvej inštancie bol založený v roku 1989 a má 15 sudcov. Disponuje právomocou, ktorá môže byť predmetom ďalšieho konania pred Súdnym dvorom v právnych záležitostiah s cieľom zaoberať sa spormi medzi Komisiou a jednotlivcami alebo firmami ako aj sťažnosťami voči Komisii podľa Zmluvy o ESUO a administratívnymi spormi v rámcií inštitúcií medzi Spoločenstvom a jeho zamestnancami.

Európsky dvor audítorov

Dvor audítorov monitoruje účty Spoločenstva, preveruje zákonnosť a oprávnenosť príjmov a výdavkov v rozpočte Spoločenstva a zabezpečuje náležité finančné riadenie. Sídlom Dvora audítorov je Luxemburg. Dvor audítorov má 25 členov, ktorí sú menovaní na obdobie šesť rokov. Za Slovenskú republiku bol za člena Európskeho dvora audítorov vymenovaný Július Molnár, ktorý je jedným zo spravodajcov skupiny I – Poľnohospodárske politiky.

Európska investičná banka

Európska investičná banka (EIB) je bankou a zároveň nezávislou inštitúciou v rámci Európskej únie. Poskytuje pôžičky a záruky na financovanie investičných projektov, ktoré prispievajú k rovnovážnemu rozvoju Spoločenstva.

Ekonomický a sociálny výbor

Európsky hospodársky a sociálny výbor je poradným orgánom reprezentujúcim zamestnávateľov, odborové zväzy, poľnohospodárov, spotrebiteľov a ďalšie záujmové skupiny, ktoré kolektívne tvoria organizovanú občiansku spoločnosť. Predkladá ich názory a bráni ich záujmy v rokovaniach o politike s Komisiou, radou EÚ a Európskym parlamentom. EHSV je preto mostom medzi Úniou a jej občanmi. Presadzuje spoločnosť s vyššou účasťou občanov na správe, teda demokratickejšiu spoločnosť v Európe. Európsky hospodársky a sociálny výbor je zložený z 317 zástupcov členských štátov, ktorí zastupujú hospodárske a sociálne záujmové skupiny v Európe. Členovia EHSV sú nominovaní národnými vládami a vymenovaní Radou EÚ na obdobie 4 rokov s možnosťou opätovného vymenovania do funkcie. Členovia EHSV patria do jednej z 3 skupín: zamestnávatelia, pracujúci a rôzne záujmové skupiny.

Výbor regiónov Európskej únie

Výbor regiónov je poradným orgánom, ktorý zabezpečuje, aby sa pri tvorbe politík brali ohľady aj na regionálne a miestne práva a výsady. Musia sa s nim prerokúvať otázky, týkajúce sa regionálnej politiky, životného prostredia a vzdelávania. Je zložený z predstaviteľov regionálnych a miestnych orgánov. Výbor bol na základe zmluvy o Európskej únii založený v roku 1994 a hrá doplňujúcu úlohu v rozhodovacom procese medzi komisiou, parlamentom a radou. Predstaviteľom miestnych a regionálnych orgánov umožňuje vyjadriť názory na politiky Európskej únie. Od vstupu Amsterdamskej zmluvy do platnosti (v roku 1999) má Výbor regiónov autonómnu organizačnú štruktúru a vlastné procedurálne pravidlá. Okrem toho sa pole pôsobnosti výboru značne rozrástol, najmä v oblasti sociálnych otázok, životného prostredia a dopravy. Výbor regiónov má 317 členov a 317 náhradníkov vymenovaných Radou Európskej únie na 4 roky na základe nominácie členskými štátmi.

Európsky Ombudsman

Funkciu Európskeho ombudsmana od 1. apríla 2003 vykonáva P. Nikiforos Diamandouros. Chráni občanov a organizácie EÚ pred nedostatkami verejnej správy, vedie teda vyšetrovanie sťažností týkajúcich sa nesprávneho konania inštitúcií a orgánov Európskej únie. Do jeho pôsobnosti nespadá Súdny dvor a Súd prvého stupňa v prípadoch, ak vykonávajú svoju súdnu právomoc. Ombudsman obvykle pristúpi k vyšetrovaniu na základe sťažnosti, ale vyšetrovanie môže začať aj z vlastnej iniciatívy. Európsky ombudsman nemôže vyšetrovať sťažnosti proti štátnym, regionálnym alebo miestnym úradom, a to ani v prípade sťažností týkajúcich sa záležitostí Európskej únie. Ombudsman nie je odvolacím orgánom pre rozhodnutia, ktoré prijali súdy alebo ombudsmani jednotlivých štátov. Európsky ombudsman nemôže vyšetrovať sťažnosti proti podnikom alebo súkromným osobám. Mnoho sťažností podaných európskemu ombudsmanovi sa týka administratívnych prieťahov, nepriehľadnosti alebo zamietnutia prístupu k informáciám. Niektoré sa týkajú pracovných vzťahov medzi európskymi inštitúciami a ich zástupcami, prijímania pracovníkov a prebiehajúcich výberových konaní. Iné sa týkajú zmluvných vzťahov medzi európskymi inštitúciami a súkromnými firmami. Ombudsman môže informovať danú inštitúciu o podanej sťažnosti s požiadavkou, aby problém vyriešila. Ak v priebehu vyšetrovania prípad nie je uspokojivo vyriešený, snaží sa ombudsman nájsť vhodné riešenie, ktoré napraví nesprávne konanie a uspokojí sťažovateľa. Ak pokus o zmier zlyhá, ombudsman môže vydať odporúčanie na riešenie prípadu. Ak inštitúcia jeho odporúčanie neprijme, môže podať zvláštnu správu Európskemu parlamentu.

IV. Ekonomika

EÚ v minulosti a v súčasnosti

EHS z roku 1958 sa v mnohom odlišovalo od dnešnej EÚ. V roku 1958 sa 23% obyvateľov zo šies-tich členských štátov - Belgicka, Francúzska, Nemecka, Talianska, Luxemburgu a Holandska -spoliehalo na poľnohospodárstvo ako zdroj pracovných miest. Do roku 2001 klesol tento počet na 4% pre v tom čase 15 krajín EÚ. V roku 1958 pracovalo v priemysle 40% obyvateľov.Tento počet klesol na 29% v roku 2001.
Služby sú v súčasnosti oveľa väčším zdrojom pracovných miest: V roku 2001 bolo v odvetví slu-žieb zamestnaných 67% obyvateľov EÚ v porovnaní s 37% v roku 1958. Tento trend neovplyvnili ani následné vlny rozšírenia, v rámci ktorých sa k EÚ pričlenili krajiny orientované viac na poľnohospodárstvo, ako aj krajiny s rozvinutejším priemyslom: Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo v roku 1973, Grécko v roku 1981, Španielsko a Portugalsko v roku 1986 a Rakúsko, Fínsko a Švédsko v roku 1995.

V roku 1958 existovalo iba okolo 3 000 km diaľnic v krajinách, ktoré dnes tvoria EÚ. Dnes ich je 52 000 km. V pôvodných šiestich štátoch iba 6,6% obyvateľov vlastnilo auto. V súčasnosti pripadá približne jedno auto na dvoch obyvateľov EÚ. A množstvo ciest lietadlom, ktoré podniknú každý rok obyvatelia EÚ, sa zvýšilo tridsaťnásobne.

Viac konkurencie sa vypláca

Jednotný trh bol kľúčom pre uvoľnenie obrovského množstva ekonomického potenciálu Európy. V priebehu desiatich rokov od 1992 do 2002 jednotný trh pridal 1,8 percentuálneho bodu k rastu HDP v EÚ ako celku. Okrem toho jednotný trh:

•vytvoril asi 900 miliárd € extra zisku - okolo 6 000 € na domácnosť
•za svojich prvých desať rokov;
•vytvoril okolo 2,5 milióna pracov-ných miest v EÚ od roku 1992. Bez otvorenia hraníc by tieto pracovné miesta nejestvovali;
•prispel k 30% nárastu obchodu s priemyselným tovarom v EÚ od ro-ku 1992, tým zvýšil výber dostup-ého tovaru a zvýšil konkurenciu;
•bol kľúčovým faktorom pri zvyšovaní tokov priamych investícií v rámci EÚ. Tieto toky boli v roku 2000 12-krát vyššie ako v roku 1992;
•podporil nové toky zahraničných priamych investícií z krajín mimo EÚ;
•umožnil väčšiu medzinárodnú konkurencieschopnosť EÚ. Napríklad vývozy EÚ do krajín ležiacich mimo EÚ vzrástli zo 6,9% HDP

Európskej únie v roku 1992 na 11,2% v roku 2001;

•efektívnejšie rozmiestnil kvalifikácie tým, že ľudia využili možnosť pracovať v inej krajine EÚ;
•zvýšil kúpnu silu prostredníctvom tlaku na ceny. Rozdiel medzi najvyššími a najnižšími cenami EÚ sa zužuje; niektoré tovary sú celkovo lacnejšie.
Ďalšie plány sa uskutočňujú - napríklad posilňovanie jednotného trhu v oblasti služieb (ktoré tvoria 70% HDP Európskej únie). Jednotný trh je neustále pokračujúcou prácou, ktorá je schopná v budúcnosti prinášať ešte väčšie výhody.

Hospodárska a Menová Únia (HMÚ)

Štartový výstrel pre úplnú hospodársku a menovú úniu bol vypálený 1. januára 1999, keď sa zaviedlo eu-ro v 11 členských štátoch: Rakú-ku, Belgicku, Fínsku, Francúzsku, Nemecku, Írsku, Taliansku, Luxembursku, Holandsku, Portugal-sku a Španielsku. Grécko, ktoré spočiatku nespĺňalo Maastrichtské kritériá, nasledovalo v roku 2001.

Tri krajiny - Dánsko, Švédsko a Spojené kráľovstvo - sa rozhodli, že sa nezúčastnia na prvej vlne zavádzania eura. V prípade, keď sa rozhodnú prijať euro, budú tiež musieť splniť Maastrichtské kritériá ako nové členské štáty. Pristupujúce krajiny sa zaviazali prijať euro, ale nemôžu tak urobiť až do roku 2006 kvôli kritériu výmenného kurzu.

Euro sa stalo úradnou menou zúčastnených krajín odo dňa, keď sa pripojili. Ale do 1. januára 2002 neexistovali žiadne bankovky ani mince. Každý, kto platil v eurách počas prechodného obdobia musel používať kreditnú alebo debetnú kartu alebo platiť bankovým prevodom. Spočiatku bolo euro v podstate "virtuálnou" menou prevažne používanou skôr na podnikanie ako na každodenné transakcie. Všetky štáty EÚ sa zúčastňujú na HMÚ ale iba 12 z nich používa euro; tri ďalšie sa pre euro nerozhodli, aspoň nateraz desať nových štátov prijmú euro neskôr. 

Výhody jednotnej meny

Najzreteľnejšou výhodou eura je praktickosť pre cestovateľov. Odpadli nepríjemnosti a náklady spojené s výmenou peňazí. Euro uľahčuje aj porovnávanie cien. Prospieva to hospodárskej súťaži a zákazníkom. Dôvody pre zavedenie eura sú však závažnejšie. Ďalšia integrácia prinesie dlhodobé výhody vo forme hospodárskej súťaže, rastu a prosperity tým, že zaistí prostredie s nízkou infláciou a umožní podnikom efektívnejšie obchodovať. Náklady na prevod peňazí za účelom podnikania v inej krajine sa stratili a podniky si už nepotrebujú zabezpečiť poistenie alebo zvyšovať svoje ziskové rozpätie, aby sa chránili voči rizikám spojeným fluktuáciou výmenných kurzov. Tieto náklady sa rovnali "dani" za podnikanie a dosahovali hodnotu 1 % HDP. V prevažnej miere sa odstránili, pretože viac ako 80 % obchodu sa uskutočňuje medzi krajinami eurozóny. Spoločnosti v eurozóne obchodujúce s ostatným svetom majú automaticky výhodu, že používajú medzinárodnú menu. Často sa môžu chrániť proti zmenám výmenných kurzov jednoducho tak, že fakturujú svojim zákazníkom v eurách. Je to oveľa jednoduchšie ako v minulosti presviedčať klienta, aby zaplatil v gréckych drachmách alebo fínskych markách.

Vplyv eura

Zmena bola evidentná na finančných trhoch hneď po zavedení eura vo "virtuálnej" forme v roku 1999. Vlády eurozóny zaplatili vo väčšine prípadov menšie úroky za požičanie peňazí. Na jednej strane pracovali v stabilnom prostredí s nízkou infláciou, ktoré udržiavalo úrokové sadzby na nízkej úrovni. Na druhej strane si požičiavali vysoko likvidnú menu, inými slovami menu, pre ktorú je neustále dostatok kupujúcich aj predávajúcich. Stály dopyt udržiava konkurenčnú úroveň úrokových sadzieb. Nižšie úrokové sadzby udržiavajú náklady na splatenie dlhu na nízkej úrovni a poskytujú vládam viac priestoru na zníženie daní alebo viac peňazí na zdravotníctvo, penzie, sociálnu pomoc alebo infraštruktúru.

Podniky a spotrebitelia majú z toho tiež prospech. Pri nižších úrokových sadzbách sú investície pre podniky dostupnejšie a hypotéky na kúpu domu lacnejšie.

V. EU a SR

Občania Európskej únie majú nebývalé príležitosti cestovať, žiť a pracovať v tej krajine EÚ, ktorú si vyberú. Môžu nakupovať tam, kde sú tovary a služby najlacnejšie. Ich práva občanov a spotrebiteľov chránia právne predpisy EÚ v rámci celej Únie presne tak, ako keby boli vo svojej domovskej krajine. To všetko je možné vďaka jednotnému trhu, v rámci ktorého sa môžu ľudia, tovary, služby a peniaze voľne pohybovať. Tento trh sa skladá zo 460 miliónov občanov v 25 krajinách, čo je viac ako počet obyvateľov Spojených štátov a Ruska spolu. Jednotný trh, ktorý bol vytvorený v roku 1993, sa stále rozvíja, rozširuje, vylepšuje a modernizuje. V tejto brožúre sa opisujú niektoré z mnohých výhod, ktoré využívajú občania EÚ. Prináša lepší život pre každého jednotlivca.

Zákony EÚ chránia ľudí aj na dovolenke, takže sa napríklad nestanú obeťou protiprávnych alebo podozrivých dohôd o časovo vymedzenom užívaní apartmánov alebo víl v rámci EÚ. Existujú aj pravidlá, ktoré zabezpečujú odškodnenie v prípade, ak organizátor vášho zájazdu ohlási bankrot alebo neposkytne takú úroveň služieb, akú uvádza v propagačných materiáloch. Vďaka EÚ majú cestujúci leteckou dopravou viacero práv (ktoré musia byť viditeľne umiestnené na letiskách) stanovujúcich povinnosti leteckých spoločností vo vzťahu k zákazníkom, ak lety meškajú alebo sú zrušené a odškodnenie v prípade, ak sa na let rezervuje viac leteniek, než je k dispozícii.

Výhody vstupu do EÚ:

- lepší rozvoj ekonomiky
- vyšší záujem investorov
- rýchlejší rast životnej úrovne
- možnosť pracovať v zahraničí
- jednoduchšie cestovanie
- silnejší hlas SR vo svete
- vyššia bezpečnosť
- príjmy z rozpočtu EÚ
- viac pracovných miest
- financovanie projektov v regiónoch
- zákaz znižovať verejné výdavky pre regióny a nahrádzať ich peniazmi z fondov
- v priebehu rokov 2004-2006 by sme mohli dostať 1,05 mld. eur.

Nevýhody vstupu do EÚ

- konkurencia na trhu
- bankroty podnikov
- firmy budú viac investovať do rozvoja a nebudú zvyšovať mzdy
- boj o prácu, záujem budú mať aj cudzinci
- odchod odborníkov do zahraničia
- kvóty pre poľnohospodárov
- rýchlejšie zvyšovanie cien
- vyššie spotrebné dane
- vzdanie sa časti suverenity
- presadenie záujmov silných členov
- zvýšenie byrokracie

VI. Členovia

Európska únia má v súčasnosti 27 členských štátov, s celkovou rozlohou 4 325 675 km² a približne 496 miliónov obyvateľov.
   
Belgicko
Bulharsko
Cyprus
Česko
Dánsko
Estónsko
Fínsko
Francúzsko
Írsko
Taliansko
Litva
Lotyšsko
Luxembursko
Maďarsko
Malta
Nemecko
Holandsko
Poľsko
Portugalsko
Rakúsko
Rumunsko
Grécko
Slovensko
Slovinsko
Spojené kráľovstvo
Španielsko
Švédsko

Zakladajúcimi členmi EÚ sa stali v roku 1967:

•Nemecko
•Francúzko
•Taliansko
•Belgicko
•Holandsko
•Luxembursko

VIII. Vlastný Názor

Európska Únia je najkomplikovanejšia vec čo môže existovať.

Že sme sa pripojili do EÚ to sa nedá pocítiť hneď. Tieto zmeny v každodennom živote ťažko pocítiť. Napr. colnica je naďalej vo funkcii. Je pravda, že kontrola už nie je taká silná. EÚ bude pre nás lepšia, keď sa zavedie jednotná mena EURO. Ceny sa ustália, skoro po celej Európe sa ním dá platiť. Pre mňa osobne EÚ priniesla jednu dobrú funkciu. Môžem bez problémov dovážať z Nemecka ľubovoľný tovar (bez zbytočných poplatkov).

EÚ osobne nepociťujem, keby nebola EÚ, žil by som podobný život.