Európska menová únia

Zmluva o Európskej únii, ktorá bola podpísaná v Maastrichte 7. februára 1992, a ktorá do platnosti vstúpila po ratifikácii vo všetkých členských krajinách 1. novembra 1993, je jedným zo základných dokumentov Európskej únie. Táto takzvaná maastrichtská zmluva priniesla detailné ustanovenia o Hospodárskej a menovej únii. Jej cieľom a výsledkom je zbližovanie hospodárskych politík jednotlivých členských štátov, vytvorenie spoločnej meny a výkon spoločnej menovej politiky s udržaním cenovej stability. Znamenala však významný pokrok nielen pre európsku integráciu v oblasti menovej únie, ale aj v oblasti spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky, či v oblasti justície, vnútorných záležitostí a občianstva Európskej únie.

Cesta k hospodárskej a menovej únii

V júni 1988 Európska rada potvrdila cieľ postupného vytvorenia hospodárskej a menovej únie. Poverila výbor vedený vtedajším prezidentom Európskej komisie Jacquom Delorsom preskúmať a navrhnúť konkrétne kroky. Delorsova správa konštatovala, že členské štáty v podmienkach veľkého trhu nie sú schopné naďalej kontrolovať pohyb tovaru a kapitálu a ak sa chcú vyhnúť menovým napätiam a disproporciám, musia uskutočniť konvergenciu svojich menových politík. Za nevyhnutné sa považovalo stanovenie menových parít a prijatie jednotnej meny.

Tri etapy budovania HMÚ :

1. etapa – zrušenie obmedzení pohybu kapitálu v EÚ ( 1.7.1990 – 31.12.1993 )
-liberalizácia kapitálových pohybov v rámci EÚ a zblíženie menových politík jednotlivých štátov
-intenzívnejšia spolupráca medzi centrálnymi bankami
-voľné používanie ECU ( erópskej menovej jednotky, ktorá bola predchodcom eura )
-zlepšenie hospodárskej konvergencie

2. etapa – zriadenie EMI ( európsky menový inštitút ) a ECB ( európska centrálna banka )
( 1.1.1994 – 31.12.1998 )
-založenie Európskeho menového inštitútu
-vytvorila sa autorita na úrovni únie, ktorá kontrolovala jednotlivé menové pohyby. Zavádzali sa opatrenia na postupné zbližovanie jednotlivých národných mien
-zákaz úverovania verejného sektora centrálnou bankou
-intenzívnejšia koordinácia menovej politiky
-posilnenie hospodárskej konvergencie
-proces vedúci k dosiahnutiu nezávislosti národných centrálnych bánk, ktorý sa má zavŕšiť najneskôr v deň založenia Európskeho systému CB

3. etapa – stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov ( 1.1.1999 )
-stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov
-zavedenie eura
-výkon jednotnej menovej politiky Európskym systémom CB
-nadobudnutie účinnosti mechanizmu výmenných kurzov v rámci EÚ ( ERM II )
-vstup do platnosti Paktu stability a rastu

Spoločná mena euro

Euro je jednotná mena EMÚ, ktorú 1. januára 1999 prijalo 11 členských štátov EÚ: Belgicko, Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Rakúsko, Španielsko a Taliansko. Od 1. januára 2001 začalo euro používať aj Grécko a od 1. januára 2007 aj Slovinsko ako prvá z novo pristúpených krajín strednej a východnej Európy. V budúcom roku by euro mali prijaťCyprus, Estónsko a Malta a v roku 2009 Slovensko.

Názov meny euro vybrali hlavy členských štátov, resp. príslušných vlád, na summite v Madride v decembri 1995. Stvárnenie znaku eura € bolo inšpirované gréckym písmenom epsilon ako odkaz na kolísku európskej civilizácie a vyjadruje prvé písmeno slova Európa. Euro bolo možné použiť v bezhotovostnom styku od 1. januára 1999, bankovky a mince boli vydané do obehu 1. januára 2002. Od 28. februára 2002 je euro výhradným platidlom v eurozóne, ktorú tvoria krajiny Európskej únie, v ktorých je spoločná mena euro. Novú menu euro zatiaľ z pôvodných členských krajín nezaviedli Dánsko, Veľká Británia a Švédsko.
Dnes je euro zákonným platidlom v 13 z 27 členských štátov Európskej únie pre viac ako 300 miliónov Európanov.