Zahranično-obchodná politika → súhrn zásad a im zodpovedajúcich prostriedkov použitím ktorých štát centrálne, priamo a vedome pôsobí na stimuláciu a zoslabovanie určitých vývojových tendencií zahraničného obchodu.

Cieľom zahraničnoobchodnej politiky je regulovať teritoriálnu a komoditnú štruktúru svojich zahraničnopolitických vzťahov, t.j. vývozu a dovozu tovaru a služieb.

Každá krajina, ktorá vstupuje do svetového obchodu, sa riadia určitými pravidlami. Tieto pravidlá sú určované:

a) zahraničnoobchodnou politikou štátu,
b) záväzkami vyplývajúcimi z jej účasti v medzinárodných organizáciách,
c) pravidlami obsiahnutými v bilaterálnych zmluvách, ktorých je krajina signatárom.

Historicky sa vyvinuli dve základné koncepcie zahranično obchodnej politiky liberalizmus a protekcionizmus. Liberalizmus teda koncepcia voľného obchodu → zvíťazil až odstránením obilných cieľ v roku 1846. Kolískou liberalizmu je VB. Protekcionizmus baštou je USA v r.1934. Tretie obdobie neoprotekcionizmus jeho počiatky v období prvého ropného šoku.

Zahraničnoobchodná politika každého štátu osciluje medzi 2 hraničnými zásadami (princípmi) – protekcionizmom, t.j. ochranárstvom a liberalizmom, t.j. slobodou obchodu. Pri realizácii zahraničnoobchodnej politiky sa často aplikujú dve základné metódy a to metóda diskriminácie, t.j. rozdielneho zaobchádzania alebo znevýhodňovania alebo metóda preferencie (poskytovanie výhod). V zásade preferencia jedného obchodného partnera vždy znamená automatickú diskrimináciu druhého partnera a opačne.

V súčasnom období platí zásada, že krajiny zapojené do rôznych foriem integračným zoskupení, prejavujú tendencie k liberalizmu vo vnútri blokov a protekcionizmus vo vzťahu k tretím krajinám.

K ďalším zásadám patrí bilateralita a multilateralita. Bilateralita sa používa pri úprave vzájomných obchodných a platobných vzťahov. Multilaterálne vzťahy → medzi subjektami svetového obchodu.

Hospodárska politika → súhrn cieľov, ktoré chce štát svojimi aktivitami v hospodárstve dosiahnuť, a nástrojov, ktorými sa o to usiluje.

EÚ sa snaží o ovplyvňovanie hospodárskej politiky tak kandidátskych krajín ako i členov. Prejavuje sa to v kontrole i tlaku na plnenie záväzkov prijatých kandidátskymi krajinami. Rovnako možno predpokladať, že táto činnosť vzrastie po prijatí za plnoprávneho člena Spoločenstva. Obsah a zameranie hospodárskej politiky EÚ sú však špecifické a v mnohom odlišné od národných hospodárskych politík.

Na koordináciu národných hospodárskych politík využíva EÚ súbor základných princípov fungovania ekonomiky a využívania jej výsledkov, pravidiel a odporúčaní na vykonávanie čiastkových hospodárskych politík.