Tri piliere Európskej únie

1. pilier - Európske spoločenstvá

Prvý pilier EÚ tvoria všetky zmluvy o spoločenstvách, všetky zmluvy o pridružení do EÚ, colná únia, spoločný trh, politická, menová a hospodárska únia a predovšetkým štyri veľké slobody, a to sú voľný pohyb tovaru, osôb, kapitálu a slobodné poskytovanie služieb. Tvoria ho teda všetky tri Európske spoločenstvá a európsky inštitucionálny systém. V tejto časti práce spomenieme stručne najvýznamnejšie medzníky vzniku EÚ.

V apríli 1951 šesť európskych krajín (Taliansko, Nemecko, Francúzsko, Belgicko, Holandsko a Luxembursko) podpísalo tzv. Parížsku zmluvu o vytvorení Európskeho združenia uhlia a ocele. Hovoríme o montánnej únii, išlo o odvetvovú (čiastkovú) integráciu. Toto združenie umožňovalo voľný pohyb tovarov, osôb, kapitálu a služieb, avšak len v rozsahu daného odvetvia. Cieľom zavedenia spoločnej výroby uhlia a ocele (odvetvia, ktoré majú blízky súvis so zbrojárskym priemyslom) bolo dosiahnutie a udržanie mieru v Európe, predovšetkým medzi Nemeckom a Francúzskom ako tradičnými vojnovými nepriateľmi.

V roku 1958 vstupujú do platnosti tzv. Rímske zmluvy, ktorými vzniká Európske hospodárske spoločenstvo a EUROATOM (Európske spoločenstvo pre atómovú energiu). Rímske zmluvy opisujú postupný prechod na pásmo voľného obchodu, colnú úniu a spoločný trh.

1. júla 1968 bola dosiahnutá colná únia a to znamenalo spoločnú obchodnú politiku členských štátov EÚ voči tretím krajinám.

V 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia postupne pristúpili do ES ďalšie krajiny (Veľká Británia, Írsko, Grécko, Španielsko a Portugalsko) a v roku 1987 bol podpísaný Jednotný európsky akt, ktorý doplnil Rímske zmluvy. Rozšíril právomoci ES v niekoľkých oblastiach a vylepšil rozhodovacie procedúry.

V roku 1992 bola podpísaná tzv. Maastrichtská zmluva, zmluva o EÚ. Touto zmluvou bol prijatý názov Európska únia. Ide o zmluvu o budovaní hospodárskej a menovej únie, táto zmluva vytyčuje tzv. konvergentné kritériá, ktoré musia uchádzači o členstvo v EÚ splniť, aby ich ekonomiky boli konvergentné a mohli prijať spoločnú menu.

V roku 1993 nasledovali Kodanské kritériá, ktoré stanovili tri požiadavky na členstvo v EÚ, a to:

•stabilný demokratický inštitucionálny systém zaisťujúci právo, ochranu ľudských práv, rešpektovanie práv menšín,
•fungujúca trhová ekonomika schopná vysporiadať sa s konkurenčnými tlakmi v EÚ,
•začlenenie legislatívy EÚ do národnej legislatívy.

Obsahujú taktiež veľmi významné kritérium pre EÚ, a to, že rozširovaním EÚ sa nesmú brzdiť integračné procesy v EÚ, v tomto období budovanie politickej a menovej únie.

V ďalšom období nasledujú dohody a pridružení a ďalšie rozšírenie EÚ (Fínsko, Rakúsko a Švédsko).

V roku 1997 bola podpísaná Amsterdamská zmluva, ktorá revidovala Maastrichtskú zmluvu. Upravila transformáciu EÚ, proces ďalšieho rozširovania EÚ a nástup k vytvoreniu Európskej menovej únie podľa dohodnutého postupu.

Po ďalšom rozširovaní má dnes EÚ 27 členských krajín z nich spoločnú menu EURO používa 13 krajín. SR by mala prijať menu EURO 1.1.2009.

Prvý pilier obsahuje aj tzv. 4 veľké slobody, voľný pohyb tovaru, osôb, kapitálu a slobodné poskytovanie služieb. V ďalšej časti práce rozoberieme stručne význam jednotlivých týchto slobôd.

Odstránenie prekážok voľného pohybu tovaru je jednou zo základných slobôd a najväčším úspechom projektu jednotného trhu. Mechanizmus trhu sa vzťahuje na komerčnú činnosť, ktorej cieľom je predaj výrobkov. Vnútorný trh vychádza z predpokladu, že tovar, s ktorým sa obchoduje na území jedného štátu, sa môže predávať v ostatných členských štátoch únie. Na zabezpečenie voľného pohybu tovaru v rámci jednotného trhu bolo nevyhnutné odstrániť všetky tarifné (clá a platby) a netarifné (dovozné kvóty, administratívne prekážky). V súčasnosti môžu firmy ponúkať svoje výrobky a služby kdekoľvek v EÚ bez prekážok. Spotrebitelia môžu tovar nakupovať v inom členskom štáte a dopravovať ho späť do svojich domovských krajín bez dodatočného cla a colných formalít.

Voľný pohyb osôb je v širšom zmysle chápaný ako výkon pracovnej alebo ekonomickej činnosti na voľnom trhu pracovných síl. Po vstupe do EÚ majú občania nových členských krajín zaručené právo voľného pohybu po celej EÚ. Môžu voľne cestovať alebo usadiť sa v inom členskom štáte, študovať alebo pracovať, podnikať alebo poskytovať služby.

Voľný pohyb služieb je založený na hospodárskej súťaži. Za služby sa považujú aktivity vykonávané zárobkov činnými osobami, priemyselnými, poľnohospodárskymi subjektami či subjektami vykonávajúcimi slobodné povolanie. Voľný pohyb služieb umožňuje občanom EÚ vykonávať služby cez hranice členských štátov EÚ bez obmedzení opierajúcich sa o národnosť.

Jednotný ekonomický priestor je determinovaný aj spoločným trhom kapitálu a finančných služieb, čo znamená väčší priestor pre ponuku kapitálu, nižšie sadzby, dokonalejšiu konkurenciu a zdokonalenú alokáciu kapitálu. Európski občania a firmy majú voľný prístup k finančným službám vo všetkých členských štátoch (bankové vklady, úvery a pod.) Existujú spoločné opatrenia zamerané proti daňovým únikom a proti praniu špinavých peňazí. Banky, ktoré majú povolenie podnikať v jednej členskej krajine, môžu ponúkať svoje služby v priestore celej EÚ.

Spoločná poľnohospodárska politika je jednou z hlavných politík prvého piliera Európskej únie. Poľnohospodárstvo patrí k najcitlivejším odvetviam hospodárstva nielen na Slovensku, ale aj v celej Európskej únii. Spoločná poľnohospodárska politika je najstaršou politikou Európskeho spoločenstva. Európska únia ju budovala niekoľko desaťročí a dnes je jednou z najintegrovanejších politík spoločenstva s veľkými finančnými transfermi medzi jednotlivými krajinami. Cesta tvorby tejto politiky nebola jednoduchá, bola poznamenaná množstvom problémov, ba dokonca aj politických kríz.

V Rímskych zmluvách sú uvádzané tieto hlavné ciele poľnohospodárskej politiky:

•zvýšiť produktivitu v poľnohospodárstve
•zabezpečiť slušnú životnú úroveň poľnohospodárskemu obyvateľstvu
•stabilizovať trhy
•garantovať pravidelné dodávky
•zabezpečiť primerané spotrebiteľské ceny.

Politika v oblasti životného prostredia vychádza zo základného dokumentu EÚ a ES. V článku 174 zmluvy o ES sa píše, že "politikou Spoločenstva bude prispievať k napĺňaniu nasledujúcich cieľov:

•zachovávať, chrániť a zlepšovať kvalitu životného prostredia,
•starostlivé a rozumné zaobchádzanie s prírodnými zdrojmi,
•presadzovať opatrenia na medzinárodnej úrovni pre zaobchádzanie s regionálnymi alebo celosvetovými problémami."Hlavné oblasti environmentálnej politiky EÚ:

•Všeobecné politické ustanovenia
•Ovzdušie
•Odpady
•Voda
•Životné prostredie v mestách
•Ochrana prírody a biodiverzity
•Priemysel
•Chemické látky a biotechnológie
•Rozširovanie EU
•Posudzovanie vplyvov na životné prostredie
•Environmentálne právo a ekonómia
•Jadrová bezpečnosť
•Ochrana obyvateľstva

Krajinám EÚ sa podarilo pomerne efektívne zlepšiť kvalitu prostredia napr. v takých ukazovateľoch ako je kvalita ovzdušia a vody určenej na pitie a kúpanie. EÚ má však stále množstvo environmentálnych problémov a je ešte vzdialená od dosiahnutia trvalo udržateľného rozvoja. Členské i vstupujúce krajiny EÚ a aj kandidátske krajiny spotrebúvajú viac prírodných zdrojov ako je ich "environmentálny priestor". Aj napriek technologickému pokroku, nepodarilo sa EÚ oddeliť ekonomický rast od materiálovej spotreby.

Dokončenie hospodárskej a menovej únie a zavedenie jednotnej meny v členských štátoch Európskej únie je jedným z najambicióznejších cieľov únie. Myšlienka zjednotenia Európy aj prostredníctvom spoločnej meny má okrem vplyvu na ekonomiku a jej rast aj nezanedbateľný prínos v oblasti prehlbovania politickej a kultúrnej integrácie. Podpis Maastrichtskej zmluvy znamenal záväzok vybudovať hospodársku a menovú úniu. Spoločná mena vnútri EÚ mala posilniť jednotný trh a zvýšiť ekonomickú váhu únie. Maastrichtská zmluva je historickým pokračovaním európskej politiky v tom zmysle, že považuje za prioritu ekonomickú integráciu pred integráciou politickou. Budovanie hospodárskej a menovej únie má tri etapy:

1.zrušenie obmedzení pohybu kapitálu v EÚ (1. júl 1990 až 31. december 1993)
2.zriadenie Európskeho menového inštitútu (EMI) a Európskej centrálnej banky (ECB) (1. január 1994 až 31. december 1998)
3.stanovenie neodvolateľných výmenných kurzov (od 1. januára 1999)

Od 1. januára 2002 sa fyzicky zaviedli bankovky a mince EURO ako zákonné platidlo v jedenástich členských štátoch.

Od začiatku tretej etapy bol v rámci Európskeho menového systému (EMS) nahradený pôvodný kurzový mechanizmus novým mechanizmom ERM II, v ktorom sú meny členských štátov EÚ mimo eurozóny viazané na EURO so štandardným fluktuačným pásmom +/-15%. Účasť v novom kurzovom mechanizme je dobrovoľná, i keď sa predpokladalo, že v rámci tretej etapy HMÚ všetky krajiny EÚ vstúpia do ERM II. Zmluva o EÚ totiž stanovuje povinnosť dodržiavať fluktuačné pásmo kurzového mechanizmu bez značného napätia aspoň počas dvoch rokov pred vstupom do oblasti spoločnej meny, čo prakticky znamená predchádzajúcu dvojročnú účasť v ERM II. Do ERM II doposiaľ vstúpilo Dánsko (s užším fluktuačným pásmom +/-2,25%) a Grécko (k 1. 1. 2001 bolo prijaté do eurozóny).

Prechod na EURO znamenal menovú konverziu a nie menovú reformu. Menovú politiku EÚ určuje Európska centrálna banka, ktorá je prakticky nezávislá a ktorej prvoradým cieľom je udržiavanie stability meny. Menová únia znamená, že zúčastnené členské štáty uskutočňujú spoločnú menovú politiku a národné meny nahradili spoločnou menou. Novú menu euro zatiaľ z pôvodných členských krajín nezaviedli Dánsko, Veľká Británia a Švédsko.

2. pilier - Spoločná zahraničná a bezpečnostná politika (SZBP) Európskej únie

Cieľmi SZBP podľa Maastrichtskej zmluvy sú:

•ochrana spoločných hodnôt, základných záujmov, nezávislosti a integrity únie,
•posilnenie bezpečnosti EÚ a jej členských štátov vo všetkých smeroch,
•obrana mieru a upevňovanie medzinárodnej bezpečnosti v súlade s Chartou Organizácie spojených národov, princípmi helsinského Záverečného aktu a cieľmi Parížskej charty,
•podpora medzinárodnej spolupráce,
•rozvoj a upevňovanie demokracie, právneho štátu a rešpektovanie ľudských práv a základných slobôd.

Základnými prvkami SZBP sú:

•spoločné stratégie,
•spoločné akcie,
•spoločné pozície,
•medzinárodné dohody,
•rozhodnutia.

Nástroje SZBP EÚ:

Jednostranné právne akty:

•Všeobecné smery a zásady SZPB – prijíma ich Európska rada jednomyseľne.
•Spoločné stratégie - na ich prijatie sa vyžaduje konsenzus všetkých členov EÚ. Spoločné stratégie sa prijímajú v oblastiach, ktoré všetky členské štáty považujú za dôležité.
•Spoločné akcie a spoločné postoje - Implementácia spoločných stratégií je zabezpečovaná prostredníctvom spoločných akcií a spoločných pozícií členských štátov, na ktoré je potrebný súhlas kvalifikovanej väčšiny.

Diplomatické:

•Vysoký predstaviteľ EÚ pre SZBP - zastáva súčasne funkciu generálneho tajomníka Rady EÚ. Podľa zmluvy je zodpovedný za pomoc Rade a členským krajinám EÚ pri formulovaní, príprave a implementácii rozhodnutí v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky. V septembri 1999 sa prvým predstaviteľom stal španielsky politik Javier Solana, ktorý predtým zastával funkciu generálneho tajomníka Severoatlantickej aliancie.
•Jednotka plánovania a včasného varovania - vysoký predstaviteľ EÚ pre SZBP má k dispozícii na Generálnom sekretariáte Rady EÚ Jednotku plánovania a včasného varovania. Táto jednotka vypracováva spoločné analýzy členských štátov EÚ a hodnotenia ich dopadov, je zodpovedná za vzájomné poskytovanie informácií a prípravu spoločnej efektívnej reakcie na určitú medzinárodnú udalosť. Jednotka je zložená z odborníkov Generálneho sekretariátu Rady, členských štátov EÚ, Európskej komisie a ZEÚ.
•Konštruktívne zdržanie sa hlasovania - Amsterdamská zmluva zavádza inštitút tzv. konštruktívneho zdržania sa hlasovania. Umožňuje to prijať rozhodnutie kvalifikovanou väčšinou v prípadoch, keď ide o implementačné opatrenia v rámci už prijatých stratégií. Toto zdržanie sa umožňuje členskému štátu nezúčastniť sa danej aktivity, pričom nezablokuje prijatie určitého rozhodnutia. Pri schvaľovaní rozhodnutí kvalifikovanou väčšinou sa nesmie zdržať viac ako jednej tretiny hlasov v Rade.

3. pilier - Spravodlivosť a vnútorné záležitosti

Oblasťou záujmu je predovšetkým azylová a prisťahovalecká politika, pravidlá prekračovania vonkajších hraníc, boj proti medzinárodným podvodom, spolupráca súdov v občianskoprávnych a trestných záležitostiach, colná a policajná spolupráca a výmena informácií prostredníctvom Európskeho policajného úradu (Europol). S prihliadnutím k väčšej voľnosti osôb je cieľom EÚ zachovávať a rozvíjať EÚ ako priestor slobody, bezpečnosti a práva. Policajná spolupráca zahŕňa spoločné postupy v opatrovaní, uchovávaní, analýze a výmene informácií pri rešpektovaní predpisov o ochrane osobných údajov. Členské štáty spolupracujú v oblasti vzdelávania, výmeny styčných dôstojníkov, vojenských pridelencov, nasadení výzbroje a kriminalistického výskumu a spoločne vyhodnocujú rôzne vyšetrovacie techniky.

Súdna spolupráca zahŕňa uľahčovanie a urýchľovanie spolupráce ministerstiev a súdov alebo rovnocenných orgánov členských štátov v trestnom konaní a pri výkone rozhodnutí, uľahčovaní vydávania trestne stíhaných osôb medzi členskými štátmi, predchádzaní jurisdikčných konfliktov medzi členskými štátmi.