referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Elvíra
Štvrtok, 21. novembra 2024
Správanie sa spotrebiteľa. Meranie úžitku spotrebiteľa.
Dátum pridania: 12.07.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: natali
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 512
Referát vhodný pre: Vysoká škola Počet A4: 7.4
Priemerná známka: 3.00 Rýchle čítanie: 12m 20s
Pomalé čítanie: 18m 30s
 

Racionálny spotrebiteľ – max. užitočnosť, ktorú môžu získať pri danom dôchodku a cenách tovaru.

Individuálny spotrebiteľ sa na trhu správa podľa svojich potrieb a podľa svojich možností. Rozhoduje sa pre niektorú z možných alternatív spotrebiteľskej stratégie, t.j. pre jednu z možných kombinácií nákupov rôznych statkov, aby jeho potreby boli uspokojené. Tieto rozhodovania sú ovplyvňované faktormi, ako sú cena, príjem spotrebiteľa, preferencie a užitočnosť, pričom význam a poradie jednotlivých faktorov sú pre každého spotrebiteľa iné. Správanie je teda založené na voľbe niektorej z možných spotrebiteľských stratégií. Každá spotrebiteľská stratégia má pre spotrebiteľa určitú užitočnosť. Spotrebiteľ sa rozhoduje pri danom príjmovom obmedzení spravidla pre tie statky a služby, ktoré mu prinášajú najvyššiu užitočnosť.

Užitočnosť jednoducho označuje uspokojenie. Označuje teda subjektívny pocit uspokojenia, ktorý jednotlivec dosahuje spotrebou určitého tovaru alebo služby. Užitočnosť je vedecká konštrukcia, ktorú ekonómovia používajú na poznávanie toho, ako racionálne spotrebitelia rozdeľujú svoje obmedzené zdroje medzi tovary, ktoré im prinášajú uspokojenie. Žiaden tovar nie je užitočný sám o sebe, musí byť užitočný pre niekoho konkrétneho, musí nájsť svojho spotrebiteľa, ktorý si ho kúpi.

Úžitok vyjadruje veľkosť uspokojenia potreby spotrebiteľa v závislosti od množstva spotrebovaného statku.

Cieľom spotrebiteľa je vybrať si také množstvo statkov, a takú ich kombináciu, aby mu pri jeho možnostiach prinášali najvyšší úžitok. Na meranie úžitku existujú rôzne názory – kardinalistická (kardinálna) a ordinalistická (ordinálna) verzia teórie užitočnosti.

Kardinálna verzia teórie užitočnosti

– podľa nej je spotrebiteľ schopný merať absolútnu veľkosť užitočnosti a teda aj porovnávať veľkosť užitočnosti rôznych statkov.

Základom je teória hraničného úžitku a vnej dva Gossenové zákony: Prvý hovorí o klesajúcom úžitku pri skumajúcom uspokojoví potrieb. Druhý hovorí o rovnomernom uspokojovaní potrieb. Z prvého Gossenovho zákona dostávame znalosť o celkovej užitočnosti Ux . U(x) a o hraničnej užitočnosti Mux = dUx/dx

Podľa druhého Gossenovho zákona spotrebiteľ maximalizuje svoju užitočnosť vtedy, ak rozdelí svoj dôchodok medzi rozličné užitkové hodnoty tak, že dosiahne to isté uposkojenie z poslednej peňažnej jednotky vydanej na každý tovar.

Mum = MU1/P1 = MU2/P2

Ordinálna verzia teórie užitočnosti

– je založená na kritike merateľnosti užitočnosti. Dôležité je vedieť, ktoré kombinácie úžitkových hodnôt preferuje pred inými a ktoré sú pre spotrebiteľa ľahostajné. Limitujúcim činiteľom celkovej spotreby spotrebiteľa je jeho dôchodok a ceny tovarov. Podľa tejto verzie spotrebiteľ nevie určiť veľkosť užitočnosti, ale je schopný vyjadriť, čo má pre neho väčšiu užitočnosť. Tvrdenie, že situácii A sa dáva prednosť pred situáciou B nevyžaduje, aby sme vedeli, o koľko sa A uprednostňuje pred B.

Užitočnosť teda nie je priamo merateľná veličina. Pri hodnotení užitočnosti sa vychádza z preferencií spotrebiteľa. Aparátom riešenia problému spotrebiteľského výberu je indiferenčná analýza, ktorá umožňuje určiť, ako má spotrebiteľ usporiadať svoje nákupy vzhľadom na ceny a jeho dôchodok. Z ordinálnej teórie užitočnosti vyplýva, že spotrebiteľ je schopný zoradiť kombinácie statkov pre neho viac alebo menej užitočné, a tým stanoviť poradie preferencií. Bude teda preferovať kombinácie pre neho viac užitočné, a to znamená kombinácie s väčším množstvom statkov. Odvodene môžeme povedať, že spotrebiteľ preferuje tú alternatívu, o ktorej predpokladá, že mu prinesie väčšie uspokojenie. Matematicky môžeme vyjadriť, že úžitok U je funkciou množstva spotrebovávaných statkov X, Y, teda:

U = f (X, Y)

Berieme do úvahy, že statky X, Y sa môžu vzájomne nahrádzať alebo dopĺňať (napr. zemiaky – ryža, káva – cukor).

Preferencie spotrebiteľa

Preferencie spotrebiteľa sú formované konvenciami, zvykmi, tradíciou a spoločenskými postojmi.

CELKOVÁ UŽITOČNOSŤ

Celková užitočnosť vyjadruje celkové uspokojenie potrieb. Závisí od množstva spotrebúvaných statkov, od ich kvality a miery, akou sú schopné potreby spotrebiteľa uspokojovať. S rastom množstva spotrebovaného statku rastie celková užitočnosť tohto statku dovtedy, kým sa spotrebiteľova potreba nenasýti.

HRANIČNÁ UŽITOČNOSŤ

Spotrebovanie prvej jednotky nejakého statku nám zabezpečí určitú úroveň užitočnosti. Ak spotrebujeme druhú jednotku, naša celková užitočnosť sa zvýši, pretože druhá jednotka tovaru nám poskytne dodatočnú alebo hraničnú užitočnosť. Napríklad, keď zjeme o jeden kornútok zmrzliny viac, zvýši sa náš psychický pocit užitočnosti, a toto zvýšenie sa nazýva hraničná užitočnosť. Hraničná užitočnosť závisí od významu a intenzity potreby, ak sú naše potreby naliehavé, potom každá jednotka tovaru prinesie pomerne veľkú užitočnosť.

Hraničnú užitočnosť môžeme vyjadriť ako:

MU = ΔTU / ΔX

kde: TU - celková užitočnosť
         X - množstvo statku

ZÁKON KLESAJÚCEJ HRANIČNEJ UŽITOČNOSTI

Tento zákon sa nazýva aj „prvý Gossenov zákon“ podľa svojho autora Hermanna Heinricha Gossena a vyjadruje, že množstvo dodatočnej alebo hraničnej užitočnosti klesá, keď človek spotrebúva čoraz väčšie množstvo určitého statku. Postupné nasycovanie potreby určitého statku vedie k postupnému znižovaniu prírastku jeho úžitku. S rastom množstva spotrebovávaných statkov ich hraničná užitočnosť klesá. Čím viac statkov spotrebúvame, tým pomalšie bude rásť naša celková užitočnosť. Napr. pri skonzumovaní tretej zmrzliny je náš úžitok nižší ako pri skonzumovaní prvej zmrzliny. Najväčší prírastok uspokojenia potrieb prináša prvá spotrebovaná jednotka statku. Každá nasledujúca jednotka statku má pre spotrebiteľa menší význam.

ZÁKON VYROVNÁVANIA HRANIČNÝCH ÚŽITKOV

Tento zákon sa nazýva aj „druhý Gossenov zákon“ a hovorí, že spotrebiteľ okrem svojich potrieb musí rešpektovať aj svoje dôchodkové možnosti. Z toho vyplýva, že racionálny spotrebiteľ rozdeľuje svoje peňažné prostriedky na také množstvo statkov, resp. na takú ich kombináciu, aby získal najväčší úžitok. Spotrebiteľ dosiahne najväčší úžitok vtedy, ak rozdelí svoje príjmy na nákup statkov tak, aby z každej poslednej koruny, vydanej na každý jednotlivý statok, dosiahol rovnaké uspokojenie.

ROVNOVÁHA SPOTREBITEĽA

Spotrebiteľ maximalizuje svoju užitočnosť vtedy, keď pomer medzi hraničnými užitočnosťami statkov získaných za svoj príjem sa rovná pomeru cien týchto statkov.

Z uvedenej definície možno potom sformulovať základnú podmienku rovnováhy spotrebiteľa nasledujúcim spôsobom:

MU1 / P1 = MU2 / P2 = MU3 / P3 = …. = MUn / Pn

kde: MU1 - hraničná užitočnosť poslednej spotrebúvanej jednotky statku 1
        P1 - cena statku 1

Podmienkou rovnováhy spotrebiteľa je teda rovnosť hraničných užitočností všetkých spotrebovaných statkov vo vzťahu k ich cenám.

Rovnováha spotrebiteľa nastáva v dotykovom bode indiferenčnej krivky a dôchodkovej krivky – v bode E

 
   1  |  2    ďalej ďalej
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.