V 16. storočí sa v Európe začali tlačiť papierové peniaze (bankovky) s vyznačením hodnoty odvodenej od hodnoty určitého množstva drahého kovu. Výlučný vydavateľ (emitent) týchto peňazí - panovník, štát – zaručoval, že hodnota vydaných papierových peňazí bude zodpovedať na nich vyznačenej výške. Papierové peniaze však uľahčili ich znehodnotenie samotným vydavateľom, keď boli dávané do obehu vo väčšom rozsahu, ako vyžadovala potreba ich obehu a rozsah ich krytia drahými kovmi alebo inými reálnymi hodnotami. Pristupovalo sa k tomu najmä v obdobiach ekonomických kríz, vojen a iných udalostí a zámerov, vyžadujúcich väčšie objemy peňazí. Preto občas dochádzalo k finančnému úpadku (bankrotu) celých štátov, ktoré neboli v stave plniť svoje záväzky, ako to bolo napríklad vo Francúzsku v 18. storočí pred revolúciou a v Nemecku po 1. svetovej vojne. Spravidla sa pritom zrušila platnosť všetkých vydaných bankoviek a zaviedol sa ich nový druh. Zameniteľnosť papierových peňazí za zlato sa postupne obmedzovala a v celosvetovej ekonomickej kríze v 30. rokoch 20. storočia zanikla a neobnovila sa ani po 2. svetovej vojne pri novom usporiadaní menových vzťahov.
Peniaze nielen sprostredkúvajú výmenu predmetov a platenie služieb, ale zároveň umožňujú poskytovať úvery. Úvery si môžu poskytovať medzi sebou fyzické osoby, podnikateľskými inštitúciami pre poskytovanie úverov sú však banky. Tie prijímajú vklady voľných peňazí (úspory) právnických a fyzických osôb a poskytujú za ne úroky. Zároveň požičiavajú peniaze iným osobám za vyššie úroky. Z rozdielu úrokov pri vkladoch a úveroch a z poplatkov za rôzne služby bánk sa uhrádzajú ich náklady a vytvárajú sa bankové zisky. Poskytnutie pôžičiek bankami sa viaže na dôveryhodnosť dlžníkov splácať vypožičané peniaze podľa dohodnutých podmienok a/alebo na záruky iných osôb alebo viazanie iných hodnôt (napríklad zriadenie záložného práva na nehnuteľnostiach, uloženie cenných papierov v banke a podobne). Bankovníctvo (spolu s poisťovníctvom) sú v dnešnej dobe činnosti s obrovským ziskom.
Funkcie bánk sú však ďaleko širšie, ako je prijímanie vkladov a poskytovanie úverov. Pre svojich klientov vedú bežné účty, na ktorých sa sústreďujú vklady a z ktorých sa uhrádzajú rôzne záväzky klientov podľa ich pokynov (dispozícií). Údaje o stave a pohyboch na účtoch a o realizovaní pokynov klientov bankami čím ďalej viacej prechádza z papierových foriem na využívanie IKT. Pre obyvateľov je výhodným využívať rôzne druhy bankomatových kariet (tzv. plastové peniaze, to je ďalší stupeň vývoja po kovových a papierových peniazoch) na výber peňazí z účtov, prípadne i využitím dohodnutého úveru. Banky aktívne pôsobia v celej peňažnej sústave a peňažnom hospodárstve, kde povedľa samotných peňazí majú významnú funkciu cenné papiere, najmä akcie, dlhopisy a ich deriváty. Rozvedenie tejto problematiky však presahuje tému samotných peňazí.
Hodnota peňazí nie je stála, ale sa mení v priebehu času. Zmeny závisia predovšetkým od národohospodárskych (makroekonomických) faktorov, ako je stav, vývoj a efektivita hospodárstva, vyrovnanosť dovozu a vývozu resp. zahraničnej platobnej bilancie, vyrovnanosť štátneho a verejného rozpočtu. Prevažne dochádza k postupnému znižovaniu hodnoty peňazí (inflácia), napríklad súčasná hodnota slovenskej koruny predstavuje približne len 1/10 hodnoty československej koruny v roku 1990. K opačnému trendu zhodnocovania meny (deflácia) dochádza zriedkavo.
Každý štát zásadne disponuje menovou zvrchovanosťou, čo značí, že vydáva vlastné peniaze - má vlastnú menu (koruny, franky, marky, libry, líry, pesety, zloty, kuny, toliare, forinty, doláre, drachmy, juany, jeny, atď.). Vydávať (emitovať) peniaze v krajine je spravidla oprávnená len jedna emisná (predtým nazývaná „ceduľová“) banka. Hodnota mien v medzinárodnom porovnaní vyplýva z vývoja menových kurzov, ktoré vznikajú pri kúpe a predaji národných mien za cudzie meny. Silná domáca mena zlacňuje dovážané a v cudzine nakupované výrobky a služby, avšak sťažuje vývoz tovarov a služieb, ktoré sú pre zahraničných odberateľov drahšími.
