PENIAZE
Peniaze musia byť:
•deklarované vládou ako peniaze
•všeobecne prijímané ako peniaze
Zvláštnosti peňazí:
•nemajú vnútornú úžitkovú hodnotu
•neexistuje miesto ich konečnej spotreby
•sústavne obiehajú
Vývoj peňazí :
•barterový obchod
•drahé kovy (zlato, striebro)
•papierové peniaze
Funkcie peňazí:
•prostriedok výmeny
•platidlo
•zúčtovacia jednotka
•uchovávateľ hodnoty
Druhy peňazí:
•hotovostné (bankovky a mince)
•bezhotovostné (všetky ostatné, napríklad šeky, kreditné karty)
Bankovky - O ich vydaní rozhoduje štát prostredníctvom národnej banky (u nás NBS)
Mince - Vyrábajú sa zo zliatin rôznych kovov a vydáva ich tiež národná banka
Bankové peniaze (depozitné) - Sú to peniaze uložené na účtoch bánk, ktoré sa používajú na bezhotovostnú platbu, napr. z účtu na účet. Môžme ich kedykoľvek použiť.
Skoro peniaze (Termínované) - Sú to peniaze, ktoré môžme vybrať len po určitom čase (Za storno sa zväčša platí poplatok tzv. storno)
Na sledovanie peňažnej masy v ekonomike sa používajú súhrnné ukazovatele - peňažné agregáty. Peňažné agregáty na základe ich likvidity delíme na:
•M1 - bankovky, mince, šeky a neterminované vklady (najlikvidnejšie)
•M2 - zahŕňa M1 a termínované vklady
•M3 - zahŕňa M2 a termínované vklady s vyšším objemom a dlhšou výpovednou lehotou
•L - zahŕňa M3 a niektoré cenné papiere
Fungovanie modernej spoločnosti, jej inštitúcií i jednotlivých občanov si nemožno predstaviť bez využívania peňazí. Pravda, súčasný stav poslania (funkcií) peňazí, foriem a spôsobov ich využívania je výsledkom dlhodobého vývoja.
Vznik a funkcia peňazí
Za základnú funkciu peňazí sa považuje umožnenie, uľahčenie výmeny tovarov (predmetov, služieb) medzi jednotlivcami či skupinami ľudí. K tomu prišlo už v predhistorickej dobe, keď určité predmety majúce v príslušnej spoločnosti širší význam a uznávanú hodnotu (plátno, dobytok, mušle, neskôr kovy, najmä drahé) sa vsunuli do predtým naturálnej výmeny predmetov za predmety iného druhu. Hodnota vymieňaných predmetov sa prestala posudzovať podľa množstva iných predmetov, ale podľa rozsahu či počtu peňažných jednotiek. Peniaze tak nadobudli ďalšiu funkciu stanovovania hodnoty iných predmetov.
To zároveň umožnilo, aby sa akty výmeny predmetov časovo rozdelili na získanie peňazí za naturálne predmety a časovo oddialenie získania potrebných predmetov za skorej nadobudnuté peniaze. Táto funkcia peňazí sa nazýva tezaurovaním – uchovávaním hodnoty peňazí v čase.
Spočiatku sa množstvo kovov vo funkcii peňazí pri výmene určovalo vážením a následným delením (napríklad také zlato sa dá veľmi ľahko rozdeliť). V 1. tisícročí pred Kristom sa najprv v krajinách Malej Ázie prikročilo k trvalému rozdeleniu peňažného kovu razením kovových mincí s označením, ktoré malo zaručiť rovnaké množstvo kovu v minciach rovnakého druhu, teda aj ich rovnakú hodnotu. Tým odpadla potreba váženia a delenia množstva kovov pri každom konkrétnom výmennom akte. Razenie kovových peňazí sa stalo výlučným právom vládcu krajiny. Bolo neraz i zneužívané tým, že množstvo alebo podiel drahých kovov v minciach sa znižoval bez toho, aby sa ich stanovená hodnota primeranie znížila. Tento postup predstavoval v tých časoch jednu z hlavných príčin znižovania hodnoty peňazí, čo sa moderne nazýva devalvovaním ich hodnoty. Ku svojráznej výraznej devalvácii hodnoty peňazí v Európe prišlo v 16. storočí. Dovážali sa ohromné množstvá zlata z obsadených krajín Ameriky, najmä Španielmi. Na získanie ich nebolo potrebné vynakladať zvyčajné množstvo práce, keďže boli vo veľkej miere ulúpené domorodému obyvateľstvu.
Peniaze v ich kovovej forme pri výmene za predmety musel kupujúci predávajúcemu fyzicky odovzdávať a ten ich prevziať. To vyžadovalo ich hmotný prenos na miesto výmeny a neposkytovalo dostatočnú ochranu pred stratou, krádežou či lúpežou. V rozvíjajúcich sa talianskych mestách v období renesancie (14. a 15. storočie) sa vytvoril spôsob prevodu peňazí do iných miest, a to i v iných krajinách, prostredníctvom, dnes by sme nazvali, finančných alebo bankových podnikateľov. Títo zabezpečovali, že u nich uložené peniaze vyplatí vkladateľovi alebo ním poverenej osobe s nimi obchodne spojený finančný podnikateľ v inom meste. Išlo o počiatok rozvoja bankových služieb, ktoré sú v súčasnosti široko rozvinuté čo do foriem a zároveň využívajú informačné a komunikačné technológie (ďalej len IKT).
V 16. storočí sa v Európe začali tlačiť papierové peniaze (bankovky) s vyznačením hodnoty odvodenej od hodnoty určitého množstva drahého kovu. Výlučný vydavateľ (emitent) týchto peňazí - panovník, štát – zaručoval, že hodnota vydaných papierových peňazí bude zodpovedať na nich vyznačenej výške. Papierové peniaze však uľahčili ich znehodnotenie samotným vydavateľom, keď boli dávané do obehu vo väčšom rozsahu, ako vyžadovala potreba ich obehu a rozsah ich krytia drahými kovmi alebo inými reálnymi hodnotami. Pristupovalo sa k tomu najmä v obdobiach ekonomických kríz, vojen a iných udalostí a zámerov, vyžadujúcich väčšie objemy peňazí. Preto občas dochádzalo k finančnému úpadku (bankrotu) celých štátov, ktoré neboli v stave plniť svoje záväzky, ako to bolo napríklad vo Francúzsku v 18. storočí pred revolúciou a v Nemecku po 1. svetovej vojne. Spravidla sa pritom zrušila platnosť všetkých vydaných bankoviek a zaviedol sa ich nový druh. Zameniteľnosť papierových peňazí za zlato sa postupne obmedzovala a v celosvetovej ekonomickej kríze v 30. rokoch 20. storočia zanikla a neobnovila sa ani po 2. svetovej vojne pri novom usporiadaní menových vzťahov.
Peniaze nielen sprostredkúvajú výmenu predmetov a platenie služieb, ale zároveň umožňujú poskytovať úvery. Úvery si môžu poskytovať medzi sebou fyzické osoby, podnikateľskými inštitúciami pre poskytovanie úverov sú však banky. Tie prijímajú vklady voľných peňazí (úspory) právnických a fyzických osôb a poskytujú za ne úroky. Zároveň požičiavajú peniaze iným osobám za vyššie úroky. Z rozdielu úrokov pri vkladoch a úveroch a z poplatkov za rôzne služby bánk sa uhrádzajú ich náklady a vytvárajú sa bankové zisky. Poskytnutie pôžičiek bankami sa viaže na dôveryhodnosť dlžníkov splácať vypožičané peniaze podľa dohodnutých podmienok a/alebo na záruky iných osôb alebo viazanie iných hodnôt (napríklad zriadenie záložného práva na nehnuteľnostiach, uloženie cenných papierov v banke a podobne). Bankovníctvo (spolu s poisťovníctvom) sú v dnešnej dobe činnosti s obrovským ziskom.
Funkcie bánk sú však ďaleko širšie, ako je prijímanie vkladov a poskytovanie úverov. Pre svojich klientov vedú bežné účty, na ktorých sa sústreďujú vklady a z ktorých sa uhrádzajú rôzne záväzky klientov podľa ich pokynov (dispozícií). Údaje o stave a pohyboch na účtoch a o realizovaní pokynov klientov bankami čím ďalej viacej prechádza z papierových foriem na využívanie IKT. Pre obyvateľov je výhodným využívať rôzne druhy bankomatových kariet (tzv. plastové peniaze, to je ďalší stupeň vývoja po kovových a papierových peniazoch) na výber peňazí z účtov, prípadne i využitím dohodnutého úveru. Banky aktívne pôsobia v celej peňažnej sústave a peňažnom hospodárstve, kde povedľa samotných peňazí majú významnú funkciu cenné papiere, najmä akcie, dlhopisy a ich deriváty. Rozvedenie tejto problematiky však presahuje tému samotných peňazí.
Hodnota peňazí nie je stála, ale sa mení v priebehu času. Zmeny závisia predovšetkým od národohospodárskych (makroekonomických) faktorov, ako je stav, vývoj a efektivita hospodárstva, vyrovnanosť dovozu a vývozu resp. zahraničnej platobnej bilancie, vyrovnanosť štátneho a verejného rozpočtu. Prevažne dochádza k postupnému znižovaniu hodnoty peňazí (inflácia), napríklad súčasná hodnota slovenskej koruny predstavuje približne len 1/10 hodnoty československej koruny v roku 1990. K opačnému trendu zhodnocovania meny (deflácia) dochádza zriedkavo.
Každý štát zásadne disponuje menovou zvrchovanosťou, čo značí, že vydáva vlastné peniaze - má vlastnú menu (koruny, franky, marky, libry, líry, pesety, zloty, kuny, toliare, forinty, doláre, drachmy, juany, jeny, atď.). Vydávať (emitovať) peniaze v krajine je spravidla oprávnená len jedna emisná (predtým nazývaná „ceduľová“) banka. Hodnota mien v medzinárodnom porovnaní vyplýva z vývoja menových kurzov, ktoré vznikajú pri kúpe a predaji národných mien za cudzie meny. Silná domáca mena zlacňuje dovážané a v cudzine nakupované výrobky a služby, avšak sťažuje vývoz tovarov a služieb, ktoré sú pre zahraničných odberateľov drahšími.
