Európska rada

Jednou z inštitúcií Európskej únie je Európska rada. Jej zloženie je špecifikované v článku 4 Zmluvy o Európskej únii. Stretávajú sa tu najvyšší volení predstavitelia členských krajín Európskej únie- premiéri , prezidenti, a spolu s nimi aj predseda Európskej komisie. Asistujú im pritom ministri zahraničných vecí a v prípadoch rokovaní o otázkach hospodárskej a menovej únie aj ministri financií. Pre fungovanie Európskej rady je typické len veľmi obmedzené informovanie o priebehu rokovaní – dokonca aj samotní členovia delegácií členských krajín dostávajú informácie o dianí v rokovacej miestnosti len s časovým posunom a sprostredkovane. Toto utajenie bolo často kritizované pre netransparentnosť, na druhej strane ale predstavitelia národných štátov takto mohli vyslovovať svoje predstavy na rokovaniach bez obáv, že ich stanoviská budú proti nim použité domácou opozíciou v prípade nesúhlasu s výsledkami summitu. Európska rada nie je viazaná špecifickými rokovacími pravidlami, všetko závisí od priebehu rokovaní. V Európskej rade doteraz platí princíp rotujúceho predsedníctva. Každých šesť mesiacov predsedá Únii jedna členská krajina, ktorá pripravuje a vedie zasadania i rokovania. Z bezpečnostných dôvodov sa rokovania odohrávajú v Bruseli. Deň po skončení summitu predstavuje predseda Európskej rady výsledky rokovaní pred Európskym parlamentom. Rokovania summitov sú charakteristické neformálnosťou, priamym kontaktom a často konfrontačnými výmenami názorov. Európska rada plní viacero dôležitých funkcií. V prvom rade poskytuje Únii všeobecné politické vedenie a strategické smerovanie. Má posledné slovo v zložitom rozhodovaní Únie, keď niektoré problematické otázky sa nechávajú na rozhodnutie práve lídrom členských krajín, hoci by o nich mohli rozhodnúť aj iné orgány (napr. Rada ministrov). Európska únia prijíma mnohé stanoviská aj k otázkam širšej medzinárodnej politiky a práve summity Európskej rady ju zviditeľňujú navonok. Napokon Európska rada je aj miestom slávnostnej ratifikácie rozličných dokumentov a tiež miestom dohadovania zmien zakladateľských zmlúv Európskej únie.

Európsky parlament

Európsky parlament je jediný priamo volený mnohonárodný parlament na svete. O zložení parlamentu rozhodujú občania Únie priamou voľbou. Dnes môžeme Parlament považovať za legislatívny orgán, ktorý je vo väčšine otázok prvého pilieru rovnocenný s Radou ministrov. Európsky parlament je volený na päťročné volebné obdobie v spoločnom termíne v celoeurópskych voľbách. Hoci volebný systém si každá krajina určuje sama, všetky štáty používajú niektorý z variantov pomerného systému zastúpenia. Zaujímavosťou je, že každý občan Únie má za určitých okolností voliť, ale aj byť volený, v ktoromkoľvek štáte Európskej únie (ale nikdy nie vo viac než jednom štáte v tých istých voľbách). Na čele Parlamentu je predseda, volený na dva a pol ročné funkčné obdobie. Dôležitou charakteristikou Parlamentu je, že členovia sa združujú , nie podľa národnej príslušnosti, ale podľa politickej orientácie v poslaneckých frakciách. Na založenie politickej frakcie je potrebných najmenej 20 poslancov (celkový počet členov EP je 732) zvolených najmenej v jednej pätine členských krajín (v súčasnosti teda aspoň z piatich krajín). Združovať sa vo frakciách je pre poslancov nevyhnutné nielen kvôli vysokému počtu poslancov a teda sťaženej koordinácii spoločného postupu, ale aj kvôli možnosti individuálnych poslancov ovplyvniť dianie v Európskom parlamente. Počty členov zvolených v jednotlivých krajinách sa rôznia, ale sú stanovené v zakladateľských zmluvách . Európsky parlament, na rozdiel od domácich parlamentov, nemôže zvoliť a odvolať vládu a nemá možnosť predkladať vlastné legislatívne návrhy, vrátane významných zmien rozpočtu. Európsky parlament nemôže navrhovať legislatívu, to má v kompetencii Komisia. Na druhej strane v tzv. spolurozhodovacej procedúre prijímania legislatívy je na schválenie návrhu potrebný nielen súhlas Rady ministrov, ale aj Parlamentu, a bez jeho súhlasu žiadnu legislatívu nemožno prijať. Európsky parlament, teda legislatívne návrhy nemôže podávať, ale môže takéto návrhy s konečnou platnosťou odmietnuť.

Parlament má okrem legislatívnej úlohy a schvaľovania rozpočtu aj viaceré kontrolné právomoci( jeho výbory môžu interpelovať a vypočúvať členov Komisie a Rady).