1.3.Ekonomické faktory

Ekonomický vývoj Japonska je v porovnaní s vývojom ostatných zemí sveta celkom ojedinelý. Vysoké prírastky hrubého domáceho produktu a priemyselnej produkcie pri zachovaní cenovej stability a takmer plnej zamestnanosti, rýchle zavádzanie progresívnych výrobkov a technológií bez sociálnych otrasov – to všetko predstavuje takmer ideálny model ekonomického vývoja.

Prvým impulzom k mohutnému industriálnemu rozvoju Japonska bol daný v tzv. období Meidži(1867-1912 ), počas ktorého sa z bývalej vládnucej vrstvy, za pomoci ústrednej moci, stali obchodníci a priemyselný podnikatelia. Tým sa tiež preniesla časť bývalých hierarchických usporiadaní a väzieb.

V rokoch po 1. sv. vojne bol japonský ekonomický rast stále ešte založený na rozvoji ľahkého priemyslu, ku ktorému sa v 30-tych rokoch pridružila výroba lodí strojárenský a zbrojárenský priemysel (bol vyvolaný potrebami prichádzajúcej vojny).

Druhá sv. vojna viedla k zrúteniu ekonomiky, japonské hospodárstvo sa ocitlo v troskách a výroba dosahovala asi 1/5 výroby z predvojnového obdobia. Tým prekvapivejší bol ale fakt, že rýchle tempo rastu, charakteristické pre predvojnové obdobie, nepoľavilo ani 60-tych rokoch a vysoko presahovalo rast ostatných priemyselných krajín. Vysoké priemerné prírastky HDP v 60-rokoch boli dosahované pri pomerne stabilite cenových hladín a za podmienok takmer plnej zamestnanosti, na rozdiel od ostatných vyspelých krajín. Tieto vysoké prírastky HDP mnohý ekonómovia považovali za hospodársky zázrak. Tieto dosiahnuté ekonomické výsledky udivujú tým viac, že Japonsko je nadmerne závislé od dovozu. Hlavnou hnacou silou bola kvalifikovaná a spotrebne málo náročná pracovná sila.
Zdalo by sa že túto pracovnú silu treba iba vybaviť zodpovedajúcou technikou a úspech je zaručený. To samo však nestačí, potrebná je dostatočne silná ekonomická motivácia .Túto ekonomickú motiváciu poskytol rýchly rast miezd. Čo sa vybavenosti týka, tá bola zabezpečená už v politickom plánovaní (povojnová ekonomika bola vedená cestou transferu technológií).

V období pred 2.sv. vojnou a po nej až do konca 60. rokov sa Japonci presadzovali na svetovom trhu skôr lacnými, kvalitatívne druhoradými výrobkami. Neskorší ekonomický rast Japonska bol založený na úplne inej stratégii. Nízke mzdové náklady na jednotku produkcie sú udržované tým, že produktivita práce rastie výrazne rýchlejšie ako reálne mzdy(viď tabuľku).

Obdobie po roku 1960 je charakterizované rýchlym rastom nominálnych miezd, ktorého tempo je v porovnaní s USA a NSR dvojnásobné. V dôsledku toho dochádza k k zbližovaniu mzdových hladín Japonska a ostatných vyspelých kapitalistických krajín.

Predstih rastu produktivity práce pred rastom miezd viedol k tomu, že mzdové náklady na jednotku produkcie zostávali vcelku stabilné. Japonsko čo sa týka rastu produktivity práce v niektorých priemyselných predstihovalo všetky vyspelé kapitalistické krajiny( v niektorých priemyselných odvetviach je produktivita jedného pracovníka až dvojnásobná oproti pracovníkovi americkému, avšak produktivita v iných odvetviach nie je vyššia ako v USA a celková produktivita v Japonsku na každého pracovníka dosahuje iba ¾ produktivity práce amerického pracovníka).

Významným rysom jap. ekonomického rastu je fakt, že prebieha v podmienkach takmer plnej zamestnanosti, ktorá sa v 70. a 80. vyznačovala ako veľmi zvoľna stúpajúca a bez výraznejších výkyvov, na rozdiel od západnej Európy kde bol rast nezamestnanosti skoro fatálny, a Ameriky kde sa vzostupný rast nezamestnanosti citlivo odrážal na hospodárskom raste. Celkovo sa miera nezamestnanosti v pohybovala od 1,4% v roku 1972 do 2,75% v roku 1986, čo sú jedny z najnižších hodnôt v OECD.

V porovnávaní ukazovateľov ekonomického rastu japonského národného hospodárstva s ostatnými kapitalistickými krajinami je ťažké nevšimnúť si nízku mieru inflácie v Japonsku. Japonský ekonomický rast prebieha pri zachovaní cenovej a menovej stability. Čo do menovej a cenovej stability sa Japonsko dalo porovnávať z kapitalistických krajín len s NSR.

V roku 1986 cenové hladiny dokonca poklesli, čo v povojnovom období, ktoré je charakterizované chronickou infláciou, nevídaný jav.
Vysoký stupeň otvorenosti japonskej ekonomiky(v r.1985 sa Japonsko podieľalo na celosvetovom exporte 10%) spolu s extrémnou závislosťou ekonomického rastu a rovnováhy na dovoze energetických a potravinových surovín spôsobuje , že efektívnosť národného hospodárstva Japonska je do značnej miery závislá na jeho exportnej výnosnosti.

Výrazná dynamika jap. ekonomického rastu súvisí aj s vysokou mierou investícií, ktorá tvorí takmer dvojnásobný podiel na hrubom národnom produkte oproti USA.
Táto vysoká investičná politika súvisí s veľkou závislosťou japonských firiem na bankových a obchodných úveroch. Japonské firmy získavajú väčšinu kapitálu pomocou bankových pôžičiek, teda japonský manažéri sú viac ovplyvnený finančnou politikou bánk, ako manažéri v iných krajinách.
Na rozdiel od japonských firiem , ktoré sa vyznačujú vysokým sklonom k investíciám sa jap. obyvateľstvo vyznačuje vysokým sklonom k úsporám. Spotreba obyvateľstva sa silne odlišuje od spotreby v západnej Európe a USA, čo zapríčiňujú hlavne pretrvávajúce sociálne modely a a spotrebné zvyklosti.