2. Stručný vývoj japonskej teórie riadenia a systematických prístupov k riadeniu

Ak by sme chceli jedným slovom vyjadriť podstatu japonskej teórie(školy) riadenia, bol by to dualizmus – slovo, ktoré sa veľmi hodí k základným charakteristikám aj iných japonských zložitostí. Čo sa týka teórie riadenia , tak dualizmus vysvetľuje dva zdroje, z ktorých sa japonská teória riadenia postupne konštituovala, jednak onú zvláštnu zmes čisto japonských prvkov a prevzatých prvkov západných teórií riadenia, ktoré charakterizujú jej súčasnú podobu.

Prvým zdrojom sú tradičné japonské školy riadenia. Podľa významu do nich patrí predovšetkým tzv. konfuciánska škola riadenia, ktorej zakladateľom bol E.Šibuzava moderný podnikateľ, bankár a „filozof riadenia“.Vznik a vývoj tejto školy bol spojený s obdobím Meidži, ktorej obsahom bola europeizácia japonského hospodárstva a spoločenských organizácií. Konfuciánska škola riadenia odvodzuje svoju teóriu riadenia od konfuciánskej doktríny myslenia. Táto doktrína porovnávaním „verejného a súkromného“ chápania hodnôt stanovila určité normy, ideály a pravidlá, ktoré sú nadradené a majú determinovať správanie sa jednotlivcov. Na formovanie tejto školy sa v menšej miere podieľal aj budhizmus.

Zásluha E. Šibuzawy spočíva v tom, že interpretoval nové pojmy kvantitatívnych postupov málo vznešeného“ peňažne motivovaného materializmu a nehumanisticky orientovaného racionalizmu, akými sú individuálny zisk, konkurencia, odbyt, zhromažďovanie peňažných zdrojov, v súlade s tradičnou kofuciánskou doktrínou. Bolo iba potrebné nové ekonomické hodnoty umne zahaliť spiritualizmom a emocionalizmom kolektívnej mienky.(napr. konkurencia je ušľachtilá súťaž, v ktorej človek nezabezpečuje iba seba, ale svojím úsilím svoj podnik so všetkými ľuďmi v ňom a jeho prostredníctvom aj celý národ.

Japonský prístup k obchodnej etike vyzdvihuje význam skupiny, ktorá sa usiluje o dosiahnutie rovnováhy medzi cieľmi skupiny a jednotlivca, na rozdiel od západných prístupov , ktoré vyzdvihujú dôležitosť jednotlivca, a až po ňom dôležitosť skupiny.

Ďalšími typickými japonskými školami riadenia, ktoré ale už nemajú taký význam ako konfuciánska škola, sú náboženská škola riadenia a tzv. bližšie neklasifikovaná škola riadenia.

Náboženská škola riadenia vychádza z hodnôt založených na viere, duchovných vzťahoch a spoločenskom hodnotovom systéme. Medzi hodnoty a východiská bližšie neklasifikovanej školy patria obchodné egoistické vzťahy, im zodpovedajúci hodnotový systém a komercionalizmus. Medzi zástancov tejto teórie patria hlavne malý podnikatelia, ktorý nie sú ovplyvnený japonským tradicionalizmom. Tieto školy riadenia vytvárali filter, ktorým prebiehal zložitý proces osvojovania rôznych západných techník, metód riadenia, a ktorý nikdy nedovolil, aby bolo riadenie týmito západnými technikami a metódami stotožňované s japonskými systémami riadenia.

Druhým významným zdrojom teórie riadenia v Japonsku sú západné školy vedeckého riadenia, ktoré sú založené na funkčných vzťahoch ekonomického hodnotového systému a medzi ktorého znaky patrí napr. racionalizmus, konkurencia, materializmus, individualizmus a kresťanstvo. Zo západných škôl vedeckého riadenia to bola predovšetkým americká škola, a pokiaľ dochádzalo k západoeurópskym vplyvom dialo sa to opäť prevažne prostredníctvom Američanov(napr. s nemeckým účtovníctvom sa Japonci zoznamovali cez am. účtovníctvo, ktoré ho absorbovalo už skôr).

Počiatky amerického vplyvu na japonské riadenie sú spojené s F. W. Taylorom, a jeho knihou Princípy vedeckého riadenia. Táto kniha bola čoskoro po vydaní( r.1911) preložená a vydaná (r.1912) počte 1 milión výtlačkov. Rýchla aplikácia taylorizmu viedla k sériám veľmi podarených pokusov, prevažne v oblasti dielenského systému deľby práce a normovaní prác, ktoré viedli k zvýšeniu produktivity práce. Zvýšenie produktivity práce bolo však doprevádzané zhoršením ľudských vzťahov a vyvolávalo odpor pracovníkov.

Ďalšia vývojová etapa bola spojená s predovšetkým s F.B. Gilbrethom, H. Munstenbergom a R.W. Emersonom, ktorý svojimi prevažne psychologickými prístupmi k riadeniu viac uspokojovali rafinovanejšiu a humánnejšiu stránku zvyšovania produktivity japonských pracovníkov.

Rozvoj vedeckého riadenia v Japonsku sa prejavoval aj v inštitucionálnej sfére. Už v roku 1917 sa College v Otare stala prvou vysokou školou v Japonsku s katedrou vedeckého riadenia. Od roku 1919 sa vedecké riadenie prednášalo aj na Tokio Imperial University a v roku 1920 bol založený „Ústav pre vedecké riadenie práce“.
Japonskí manažéri odchádzali na stáže do USA. Zabezpečovala to japonská pobočka „Taylor Society“. Okrem toho boli prizvaný mnohí úspešní americkí manažéri, aby zavádzli vyskúšane postupy riadenia.

Vojnová porážka spôsobila radu významných zmien v hospodárskej politike a riadení, ktoré sa prejavili hlavne striedaním mocenských a riadiacich síl. Z vedenia veľkých podnikov odstúpili riaditelia-vlastníci a na ich miesto nastúpili manažéri. Vznikli nové silné združenia „big businessu“, ktoré svojou finančnou politikou ovplyvňovali hospodársku vládnu politiku.

V roku 1947 zahájilo Spojené velenie spojeneckých síl hospodársku reformu s cieľom zaviesť v Japonsku „zdravú demokratickú priemyslovú ekonomiku“. Ďalšia reforma súvisela s so zavádzaním celého radu výukových kurzov moderného manažérstva, so zavádzaním rôznych riadiacich výcvikových kurzov pre stredných a vysokých vedúcich. Namiesto predvojnového hnutia za racionalizáciu sa vytyčuje v rokoch 60. program riadenia za zvýšenie produktivity. Hnutie za produktivitu sa prejavilo aj zakladaním ďalších inštitúcií ako je napr. Japonské centrum pre produktivitu či Ázijská organizácia pre produktivitu.

V 80. rokoch progresívne japonské firmy podporované vládnou politikou vytyčujú novú, tzv. vysokotechnickú stratégiu riadenia , ktorá si vyžadovala rôzne modifikácie doterajších spôsobov riadenia, vrátane mnohých inštitucionálnych zmien. V tejto súvislosti je jasný vplyv troch osobností manažmentu, ktoré zanechali zreteľný a dlhodobý vplyv. Medzi tieto osobnosti patria: P. F. Drucker(Practice of management), W. E. Deming a J. M . Juran. Na záver je dôležité uviesť, že Japonci podrobne študujú americké riadenie už tri štvrte storočia. Budovanie mnohých systémov riadenia by bolo bez amerických poznatkov nemysliteľné. Tieto poznatky sú tiež stavebným kameňom väčšiny japonských učebníc o riadení.