Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

 

Základné východiská a prístupy japonského riadenia

1. Faktory ovplcvňujúce charakteristiky a vývoj japonského riadenia

Japonské systémy riadenia sú výsledkom mnohopríčinného prírodného, kultúrneho, sociálneho a ekonomického vývoja a reálnych faktorov. Detailná analýza všetkých faktorov nesporne vedie k hlbšiemu pochopeniu sociálno-ekonomického vývoja Japonska, kultúry myslenia a ukázala by z rôznych zorných uhlov tie špecifické prístupy, ktoré boli podstatné pre vývoj japonskej filozofie riadenia.

V tejto práci je uvedené hrubé členenie týchto faktorov a ich základné charakteristiky.

1.1.Všeobecné politické a prírodné faktory

Japonsko je konštitučná monarchia. Základom pre štátnu správu Japonska je ústava z roku 1947, kde je cisár ustanovený iba za symbol štátu, a ktorého postavenie závisí len na vôli národa. Oficiálny názov je Nipponoku teda Japonský štát.

Výkonná moc je ústavou zverená vláde, ktorá je zložená z predsedu a jednotlivých ministrov a je zodpovedná parlamentu. Japonsko nemá oficiálne žiadnu armádu(okrem síl sebaobrany) , a tak výdaje na armádu nepredstavujú viac ako 1% HDP. Nerastné bohatstvo Japonska je prakticky zanedbateľné. Domáce vyťažené uhlie nepokrýva ani 1/5 jeho spotreby. Ťažba iných nerastných surovín(ropa a rudné nerastné suroviny) sú prakticky zanedbateľné, a tak asi 90% celkovej spotreby palív a surovín sa musí dovážať. Okrem toho je Japonsko závisle aj na dovoze všetkých druhov základných potravín(okrem ryže, rýb a zeleniny ).

Energeticky je Japonsko závislé tiež(dovoz ropy a zemného plynu), pomoc v tejto oblasti prináša výroba jadrovej energie ako aj výroba energie z alternatívnych drojov energie. V tejto súvislosti si je nutné uvedomiť, že materiálová, energetická a potravinová závislosť vytvára mimoriadne nároky na japonský dovoz, takže iba 20-25% z celkovej hodnoty dovozu môže byť použitých pre výrobky spracovateľského charakteru. Pre japonské obyvateľstvo je charakteristický vysoký stupeň vzdelania. Školská dochádzka je povinná od r.1907, a trvá deväť rokov. Čo sa týka vzdelanosti veľké percento Japoncov má oveľa vyššie vzdelanie.

1.2 Kultúrne faktory

Japonská minulosť ale i súčastnost je silne ovplyvnená budhistickou tradíciou a Konfuciovou etikou. Kultúrne Základy japonskej spoločnosti, jej história, tradícia, psychika ľudí, normy, spôsoby hodnotenia ľudí sú základom, na ktorom sa vytvára prostredie a určité špecifické dispozície ovplyvňujúce chovanie sa ľudí v inštitúciách.

Charakteristiky kultúrnych faktorov:

a)Prvoradosť vonkajšieho zdania

Udržanie vonkajšieho zdania je u Japoncov všetkému nadriadená priorita, aj keď realita môže byť úplne opačná. Existujú rôzne mýty, ktoré majú vplyv na japonské riadenie. Najvýraznejší je mýtus harmónie Wa(sila ľudskej jednoty).

b)Špecifické chápanie vzťahu harmónie a konfliktu – tzv. produktívne konflikty

Pre produktívne uplatňovanie princípu harmónie v riadení spoločnosti a ekonomiky je dôležité premyslené stanovenie istých pravidiel. Medzi tieto pravidlá patrí:

- individuálne záujmy a špecifické záujmy skupín sú odsúvané do úzadia, pokiaľ nie je premyslené, čo je v záujme národa, firiem atď.
-prvou povinnosťou vedenia(štátu, firiem) je predvídať a formulovať postup, čo vyžaduje prevziať iniciatívu a navrhovať politiku skôr ako sa stane táto politika príkazom doby.
-vedenie štátu a firiem má povinnosť rozumieť potrebám, hodnotám a očakávaniam všetkých ostatných veľkých skupín.

Konflikty sú povolené až po potom, čo na základe prijatých pravidiel sú určené spoločné záujmy a ciele a postupy na ich dosiahnutie. Zamestnanci ich rešpektujú, pretože keď padne firma padnú aj oni. Konflikty sú považované produktívne. Mentalita my proti im je orientovaná postojom podniku proti jeho konkurentom , nie na postoj zamestnancov proti vedeniu podniku. Dôležité je zapájanie zamestnancov do konkurenčného boja (súčasť tzv. ľudskej stratégie)

c) Preferencie skupín

Japonci všeobecne prijímajú názor, že celok nie je iba súčtom jeho jednotlivých prvkov, ale že spojením týchto prvkov nadobúda nové vyššie vlastnosti .Už z feudálnej spoločnosti vyplýva, že zodpovednosť za tieto skupiny nesie ich vedenie(paternalizmus). Značná homogenizácia myslenia v skupinách umožňuje tzv. akčné myslenie.

d) dôraz na ľudské vzťahy

Dôraz na ľudské vzťahy sa neprejavuje len smerom k zamestnancom, ale aj vo vzťahoch medzi manažérmi navzájom.

e) Schopnosť napodobovania

Japonci preberajú už po storočia (napr. od Číny písmo, od Indie budhizmus atď.), a je tomu tak dodnes (od USA vedecké riadenie, od Anglicka školstvo... ). Otázka rýchleho osvojenia je veľmi dôležitá, keď si uvedomíme, že Japonsko začalo prekonávať svoju kultúrnu a hospodársku izoláciu až v poslednej tretine 19. storočia.

f)Japonská morálka-dodržovanie princípov a pravidiel chovania

Správanie Japoncov je zvyčajne ovplyvnené určitými vyššími princípmi či pravidlami. Sebarealizácia Japoncov je čiastočne súčasťou týchto vyšších princípov a nie sú pociťované ako príkorie.

g)Národná ideológia

h)Politické sily

i)Ostatné špecifické faktory

Sem patria hlavne kladné národné dispozície akými sú napr. disciplína, pracovitosť, trpezlivosť. Písmo a jazyk sú do značnej miery príťažou, tá je cieľavedomo prekonávaná štúdiom cudzích rečí.1.3.Ekonomické faktory

Ekonomický vývoj Japonska je v porovnaní s vývojom ostatných zemí sveta celkom ojedinelý. Vysoké prírastky hrubého domáceho produktu a priemyselnej produkcie pri zachovaní cenovej stability a takmer plnej zamestnanosti, rýchle zavádzanie progresívnych výrobkov a technológií bez sociálnych otrasov – to všetko predstavuje takmer ideálny model ekonomického vývoja.

Prvým impulzom k mohutnému industriálnemu rozvoju Japonska bol daný v tzv. období Meidži(1867-1912 ), počas ktorého sa z bývalej vládnucej vrstvy, za pomoci ústrednej moci, stali obchodníci a priemyselný podnikatelia. Tým sa tiež preniesla časť bývalých hierarchických usporiadaní a väzieb.

V rokoch po 1. sv. vojne bol japonský ekonomický rast stále ešte založený na rozvoji ľahkého priemyslu, ku ktorému sa v 30-tych rokoch pridružila výroba lodí strojárenský a zbrojárenský priemysel (bol vyvolaný potrebami prichádzajúcej vojny).

Druhá sv. vojna viedla k zrúteniu ekonomiky, japonské hospodárstvo sa ocitlo v troskách a výroba dosahovala asi 1/5 výroby z predvojnového obdobia. Tým prekvapivejší bol ale fakt, že rýchle tempo rastu, charakteristické pre predvojnové obdobie, nepoľavilo ani 60-tych rokoch a vysoko presahovalo rast ostatných priemyselných krajín. Vysoké priemerné prírastky HDP v 60-rokoch boli dosahované pri pomerne stabilite cenových hladín a za podmienok takmer plnej zamestnanosti, na rozdiel od ostatných vyspelých krajín. Tieto vysoké prírastky HDP mnohý ekonómovia považovali za hospodársky zázrak. Tieto dosiahnuté ekonomické výsledky udivujú tým viac, že Japonsko je nadmerne závislé od dovozu. Hlavnou hnacou silou bola kvalifikovaná a spotrebne málo náročná pracovná sila.
Zdalo by sa že túto pracovnú silu treba iba vybaviť zodpovedajúcou technikou a úspech je zaručený. To samo však nestačí, potrebná je dostatočne silná ekonomická motivácia .Túto ekonomickú motiváciu poskytol rýchly rast miezd. Čo sa vybavenosti týka, tá bola zabezpečená už v politickom plánovaní (povojnová ekonomika bola vedená cestou transferu technológií).

V období pred 2.sv. vojnou a po nej až do konca 60. rokov sa Japonci presadzovali na svetovom trhu skôr lacnými, kvalitatívne druhoradými výrobkami. Neskorší ekonomický rast Japonska bol založený na úplne inej stratégii. Nízke mzdové náklady na jednotku produkcie sú udržované tým, že produktivita práce rastie výrazne rýchlejšie ako reálne mzdy(viď tabuľku).

Obdobie po roku 1960 je charakterizované rýchlym rastom nominálnych miezd, ktorého tempo je v porovnaní s USA a NSR dvojnásobné. V dôsledku toho dochádza k k zbližovaniu mzdových hladín Japonska a ostatných vyspelých kapitalistických krajín.

Predstih rastu produktivity práce pred rastom miezd viedol k tomu, že mzdové náklady na jednotku produkcie zostávali vcelku stabilné. Japonsko čo sa týka rastu produktivity práce v niektorých priemyselných predstihovalo všetky vyspelé kapitalistické krajiny( v niektorých priemyselných odvetviach je produktivita jedného pracovníka až dvojnásobná oproti pracovníkovi americkému, avšak produktivita v iných odvetviach nie je vyššia ako v USA a celková produktivita v Japonsku na každého pracovníka dosahuje iba ¾ produktivity práce amerického pracovníka).

Významným rysom jap. ekonomického rastu je fakt, že prebieha v podmienkach takmer plnej zamestnanosti, ktorá sa v 70. a 80. vyznačovala ako veľmi zvoľna stúpajúca a bez výraznejších výkyvov, na rozdiel od západnej Európy kde bol rast nezamestnanosti skoro fatálny, a Ameriky kde sa vzostupný rast nezamestnanosti citlivo odrážal na hospodárskom raste. Celkovo sa miera nezamestnanosti v pohybovala od 1,4% v roku 1972 do 2,75% v roku 1986, čo sú jedny z najnižších hodnôt v OECD.

V porovnávaní ukazovateľov ekonomického rastu japonského národného hospodárstva s ostatnými kapitalistickými krajinami je ťažké nevšimnúť si nízku mieru inflácie v Japonsku. Japonský ekonomický rast prebieha pri zachovaní cenovej a menovej stability. Čo do menovej a cenovej stability sa Japonsko dalo porovnávať z kapitalistických krajín len s NSR.

V roku 1986 cenové hladiny dokonca poklesli, čo v povojnovom období, ktoré je charakterizované chronickou infláciou, nevídaný jav.
Vysoký stupeň otvorenosti japonskej ekonomiky(v r.1985 sa Japonsko podieľalo na celosvetovom exporte 10%) spolu s extrémnou závislosťou ekonomického rastu a rovnováhy na dovoze energetických a potravinových surovín spôsobuje , že efektívnosť národného hospodárstva Japonska je do značnej miery závislá na jeho exportnej výnosnosti.

Výrazná dynamika jap. ekonomického rastu súvisí aj s vysokou mierou investícií, ktorá tvorí takmer dvojnásobný podiel na hrubom národnom produkte oproti USA.
Táto vysoká investičná politika súvisí s veľkou závislosťou japonských firiem na bankových a obchodných úveroch. Japonské firmy získavajú väčšinu kapitálu pomocou bankových pôžičiek, teda japonský manažéri sú viac ovplyvnený finančnou politikou bánk, ako manažéri v iných krajinách.
Na rozdiel od japonských firiem , ktoré sa vyznačujú vysokým sklonom k investíciám sa jap. obyvateľstvo vyznačuje vysokým sklonom k úsporám. Spotreba obyvateľstva sa silne odlišuje od spotreby v západnej Európe a USA, čo zapríčiňujú hlavne pretrvávajúce sociálne modely a a spotrebné zvyklosti.2. Stručný vývoj japonskej teórie riadenia a systematických prístupov k riadeniu

Ak by sme chceli jedným slovom vyjadriť podstatu japonskej teórie(školy) riadenia, bol by to dualizmus – slovo, ktoré sa veľmi hodí k základným charakteristikám aj iných japonských zložitostí. Čo sa týka teórie riadenia , tak dualizmus vysvetľuje dva zdroje, z ktorých sa japonská teória riadenia postupne konštituovala, jednak onú zvláštnu zmes čisto japonských prvkov a prevzatých prvkov západných teórií riadenia, ktoré charakterizujú jej súčasnú podobu.

Prvým zdrojom sú tradičné japonské školy riadenia. Podľa významu do nich patrí predovšetkým tzv. konfuciánska škola riadenia, ktorej zakladateľom bol E.Šibuzava moderný podnikateľ, bankár a „filozof riadenia“.Vznik a vývoj tejto školy bol spojený s obdobím Meidži, ktorej obsahom bola europeizácia japonského hospodárstva a spoločenských organizácií. Konfuciánska škola riadenia odvodzuje svoju teóriu riadenia od konfuciánskej doktríny myslenia. Táto doktrína porovnávaním „verejného a súkromného“ chápania hodnôt stanovila určité normy, ideály a pravidlá, ktoré sú nadradené a majú determinovať správanie sa jednotlivcov. Na formovanie tejto školy sa v menšej miere podieľal aj budhizmus.

Zásluha E. Šibuzawy spočíva v tom, že interpretoval nové pojmy kvantitatívnych postupov málo vznešeného“ peňažne motivovaného materializmu a nehumanisticky orientovaného racionalizmu, akými sú individuálny zisk, konkurencia, odbyt, zhromažďovanie peňažných zdrojov, v súlade s tradičnou kofuciánskou doktrínou. Bolo iba potrebné nové ekonomické hodnoty umne zahaliť spiritualizmom a emocionalizmom kolektívnej mienky.(napr. konkurencia je ušľachtilá súťaž, v ktorej človek nezabezpečuje iba seba, ale svojím úsilím svoj podnik so všetkými ľuďmi v ňom a jeho prostredníctvom aj celý národ.

Japonský prístup k obchodnej etike vyzdvihuje význam skupiny, ktorá sa usiluje o dosiahnutie rovnováhy medzi cieľmi skupiny a jednotlivca, na rozdiel od západných prístupov , ktoré vyzdvihujú dôležitosť jednotlivca, a až po ňom dôležitosť skupiny.

Ďalšími typickými japonskými školami riadenia, ktoré ale už nemajú taký význam ako konfuciánska škola, sú náboženská škola riadenia a tzv. bližšie neklasifikovaná škola riadenia.

Náboženská škola riadenia vychádza z hodnôt založených na viere, duchovných vzťahoch a spoločenskom hodnotovom systéme. Medzi hodnoty a východiská bližšie neklasifikovanej školy patria obchodné egoistické vzťahy, im zodpovedajúci hodnotový systém a komercionalizmus. Medzi zástancov tejto teórie patria hlavne malý podnikatelia, ktorý nie sú ovplyvnený japonským tradicionalizmom. Tieto školy riadenia vytvárali filter, ktorým prebiehal zložitý proces osvojovania rôznych západných techník, metód riadenia, a ktorý nikdy nedovolil, aby bolo riadenie týmito západnými technikami a metódami stotožňované s japonskými systémami riadenia.

Druhým významným zdrojom teórie riadenia v Japonsku sú západné školy vedeckého riadenia, ktoré sú založené na funkčných vzťahoch ekonomického hodnotového systému a medzi ktorého znaky patrí napr. racionalizmus, konkurencia, materializmus, individualizmus a kresťanstvo. Zo západných škôl vedeckého riadenia to bola predovšetkým americká škola, a pokiaľ dochádzalo k západoeurópskym vplyvom dialo sa to opäť prevažne prostredníctvom Američanov(napr. s nemeckým účtovníctvom sa Japonci zoznamovali cez am. účtovníctvo, ktoré ho absorbovalo už skôr).

Počiatky amerického vplyvu na japonské riadenie sú spojené s F. W. Taylorom, a jeho knihou Princípy vedeckého riadenia. Táto kniha bola čoskoro po vydaní( r.1911) preložená a vydaná (r.1912) počte 1 milión výtlačkov. Rýchla aplikácia taylorizmu viedla k sériám veľmi podarených pokusov, prevažne v oblasti dielenského systému deľby práce a normovaní prác, ktoré viedli k zvýšeniu produktivity práce. Zvýšenie produktivity práce bolo však doprevádzané zhoršením ľudských vzťahov a vyvolávalo odpor pracovníkov.

Ďalšia vývojová etapa bola spojená s predovšetkým s F.B. Gilbrethom, H. Munstenbergom a R.W. Emersonom, ktorý svojimi prevažne psychologickými prístupmi k riadeniu viac uspokojovali rafinovanejšiu a humánnejšiu stránku zvyšovania produktivity japonských pracovníkov.

Rozvoj vedeckého riadenia v Japonsku sa prejavoval aj v inštitucionálnej sfére. Už v roku 1917 sa College v Otare stala prvou vysokou školou v Japonsku s katedrou vedeckého riadenia. Od roku 1919 sa vedecké riadenie prednášalo aj na Tokio Imperial University a v roku 1920 bol založený „Ústav pre vedecké riadenie práce“.
Japonskí manažéri odchádzali na stáže do USA. Zabezpečovala to japonská pobočka „Taylor Society“. Okrem toho boli prizvaný mnohí úspešní americkí manažéri, aby zavádzli vyskúšane postupy riadenia.

Vojnová porážka spôsobila radu významných zmien v hospodárskej politike a riadení, ktoré sa prejavili hlavne striedaním mocenských a riadiacich síl. Z vedenia veľkých podnikov odstúpili riaditelia-vlastníci a na ich miesto nastúpili manažéri. Vznikli nové silné združenia „big businessu“, ktoré svojou finančnou politikou ovplyvňovali hospodársku vládnu politiku.

V roku 1947 zahájilo Spojené velenie spojeneckých síl hospodársku reformu s cieľom zaviesť v Japonsku „zdravú demokratickú priemyslovú ekonomiku“. Ďalšia reforma súvisela s so zavádzaním celého radu výukových kurzov moderného manažérstva, so zavádzaním rôznych riadiacich výcvikových kurzov pre stredných a vysokých vedúcich. Namiesto predvojnového hnutia za racionalizáciu sa vytyčuje v rokoch 60. program riadenia za zvýšenie produktivity. Hnutie za produktivitu sa prejavilo aj zakladaním ďalších inštitúcií ako je napr. Japonské centrum pre produktivitu či Ázijská organizácia pre produktivitu.

V 80. rokoch progresívne japonské firmy podporované vládnou politikou vytyčujú novú, tzv. vysokotechnickú stratégiu riadenia , ktorá si vyžadovala rôzne modifikácie doterajších spôsobov riadenia, vrátane mnohých inštitucionálnych zmien. V tejto súvislosti je jasný vplyv troch osobností manažmentu, ktoré zanechali zreteľný a dlhodobý vplyv. Medzi tieto osobnosti patria: P. F. Drucker(Practice of management), W. E. Deming a J. M . Juran. Na záver je dôležité uviesť, že Japonci podrobne študujú americké riadenie už tri štvrte storočia. Budovanie mnohých systémov riadenia by bolo bez amerických poznatkov nemysliteľné. Tieto poznatky sú tiež stavebným kameňom väčšiny japonských učebníc o riadení.

Koniec vytlačenej stránky z https://referaty.centrum.sk