EÚ v minulosti a v súčasnosti

EHS z roku 1958 sa v mnohom odlišovalo od dnešnej EÚ. V roku 1958 sa 23% obyvateľov zo šies-tich členských štátov - Belgicka, Francúzska, Nemecka, Talianska, Luxemburgu a Holandska -spoliehalo na poľnohospodárstvo ako zdroj pracovných miest. Do roku 2001 klesol tento počet na 4% pre v tom čase 15 krajín EÚ. V roku 1958 pracovalo v priemysle 40% obyvateľov. Tento počet klesol na 29% v roku 2001.

Služby sú v súčasnosti oveľa väčším zdrojom pracovných miest: V roku 2001 bolo v odvetví slu-žieb zamestnaných 67% obyvateľov EÚ v porovnaní s 37% v roku 1958. Tento trend neovplyvnili ani následné vlny rozšírenia, v rámci ktorých sa k EÚ pričlenili krajiny orientované viac na poľnohospodárstvo, ako aj krajiny s rozvinutejším priemyslom: Dánsko, Írsko a Spojené kráľovstvo v roku 1973, Grécko v roku 1981, Španielsko a Portugalsko v roku 1986 a Rakúsko, Fínsko a Švédsko v roku 1995.

Viac konkurencie sa vypláca

Jednotný trh bol kľúčom pre uvoľnenie obrovského množstva ekonomického potenciálu Európy. V priebehu desiatich rokov od 1992 do 2002 jednotný trh pridal 1,8 percentuálneho bodu k rastu HDP v EÚ ako celku. Okrem toho jednotný trh:

•vytvoril asi 900 miliárd € extra zisku - okolo 6 000 € na domácnosť
•za svojich prvých desať rokov;
•vytvoril okolo 2,5 milióna pracovných miest v EÚ od roku 1992. Bez otvorenia hraníc by tieto pracovné miesta nejestvovali;
•prispel k 30% nárastu obchodu s priemyselným tovarom v EÚ od roku 1992, tým zvýšil výber dostupného tovaru a zvýšil konkurenciu;
•bol kľúčovým faktorom pri zvyšovaní tokov priamych investícií v rámci EÚ. Tieto toky boli v roku 2000 12-krát vyššie ako v roku 1992;
•podporil nové toky zahraničných priamych investícií z krajín mimo EÚ;
•umožnil väčšiu medzinárodnú konkurencieschopnosť EÚ. Napríklad vývozy EÚ do krajín ležiacich mimo EÚ vzrástli zo 6,9% HDP

Hospodárska a Menová Únia (HMÚ)

Štartový výstrel pre úplnú hospodársku a menovú úniu bol vypálený 1. januára 1999, keď sa zaviedlo euro v 11 členských štátoch: Rakúsku, Belgicku, Fínsku, Francúzsku, Nemecku, Írsku, Taliansku, Luxembursku, Holandsku, Portugalsku a Španielsku. Grécko, ktoré spočiatku nespĺňalo Mastrichtské kritériá, nasledovalo v roku 2001.

Euro sa stalo úradnou menou zúčastnených krajín odo dňa, keď sa pripojili. Ale do 1. januára 2002 neexistovali žiadne bankovky ani mince. Každý, kto platil v eurách počas prechodného obdobia musel používať kreditnú alebo debetnú kartu alebo platiť bankovým prevodom. Spočiatku bolo euro v podstate "virtuálnou" menou prevažne používanou skôr na podnikanie ako na každodenné transakcie. Všetky štáty EÚ sa zúčastňujú na HMÚ ale iba 12 z nich používa euro; tri ďalšie sa pre euro nerozhodli, aspoň nateraz desať nových štátov prijmú euro neskôr.

Výhody jednotnej meny

Najzreteľnejšou výhodou eura je praktickosť pre cestovateľov. Odpadli nepríjemnosti a náklady spojené s výmenou peňazí. Euro uľahčuje aj porovnávanie cien. Prospieva to hospodárskej súťaži a zákazníkom. Dôvody pre zavedenie eura sú však závažnejšie. Ďalšia integrácia prinesie dlhodobé výhody vo forme hospodárskej súťaže, rastu a prosperity tým, že zaistí prostredie s nízkou infláciou a umožní podnikom efektívnejšie obchodovať. Náklady na prevod peňazí za účelom podnikania v inej krajine sa stratili a podniky si už nepotrebujú zabezpečiť poistenie alebo zvyšovať svoje ziskové rozpätie, aby sa chránili voči rizikám spojeným fluktuáciou výmenných kurzov. Tieto náklady sa rovnali "dani" za podnikanie a dosahovali hodnotu 1 % HDP. V prevažnej miere sa odstránili, pretože viac ako 80 % obchodu sa uskutočňuje medzi krajinami eurozóny. Spoločnosti v eurozóne obchodujúce s ostatným svetom majú automaticky výhodu, že používajú medzinárodnú menu. Často sa môžu chrániť proti zmenám výmenných kurzov jednoducho tak, že fakturujú svojim zákazníkom v eurách. Je to oveľa jednoduchšie ako v minulosti presviedčať klienta, aby zaplatil v gréckych drachmách alebo fínskych markách.