Tému mojej eseje som si nevybral náhodne. Nie som búrlivým zástancom kapitalizmu, ale po prečítaní len z časti o Miltonovi Friedmanovi som zistil, že sa nie málo podobá myslením na môjho starého otca. A čo ma ešte viac zaujalo, že obidvaja majú korene v Podkarpatskej Rusi. Milton Friedman bol klasický liberál a nositeľ Nobelovej ceny.

Narodil sa 31. júla 1912 v New Yorku a patril k najvplyvnejším ekonómom 20. storočia. Friedman zosobňuje nielen nekompromisného bojovníka za slobodu a výnimočného učenca, svojím životom priamo vyvrátil niekoľko klišé, ktoré o zástancoch voľného trhu kolujú. Často sa napríklad hovorí, že ekonomický liberalizmus je rýdzo americkým fenoménom, ktorý je „sociálnej Európe“ cudzí. Pritom práve Friedman je dôkazom opaku. Narodil sa 31. júla 1912 do rodiny chudobných židovských prisťahovalcov, pochádzajúcich z Podkarpatskej Rusi.

Takisto sa zvykne tvrdiť, že kapitalizmus je výhodný len pre bohatých a chudobných naopak vykorisťuje. Netreba sa čudovať, že Friedman tomu nikdy neveril. Sám neskôr povedal, že práve chudobným a šikovným dáva kapitalizmus šancu na vyšvihnutie sa hore.

V jeho rodine bola neistota neustále prítomná, no nedostatok peňazí bol vyvážený veľkou súdržnosťou a rodinnou pohodou. Keď mal Milton 15 rokov, jeho otec zomrel a zostalo na ňom, aby tvrdo pracoval a rodinu udržal nad vodou. Keďže bol však výnimočne talentovaný, pomocou štipendií a tvrdej práce nakoniec vyštudoval. Najskôr sa zaoberal matematikou, no už čoskoro mu učarovala ekonómia.

Počas štúdií sa zoznámil s Rose Directorovou, ktorú si zobral za manželku. Bol to vrúcny vzťah, trvajúci vyše šesť desaťročí. Napísali spolu niekoľko kníh a ich syn David pokračuje v otcových šľapajach. Zomrel na zlyhanie srdca vo veku 94 rokov 16. novembra 2006 v San Franciscu.

Friedman bol kedysi považovaný za extrémistu, no dnes je akceptovaný ako súčasť hlavného prúdu. Na posune verejnej mienky mal sám neodškriepiteľnú zásluhu. Jeho populárne knihy Kapitalizmus a sloboda (1962) a Sloboda voľby (1980) sa spolu so vzdelávacím televíznym seriálom stali nástrojom zmeny nazerania na hospodárske problémy. Jeho ďalšie významné diela: Monetární historie Spojených států, Příčiny a důsledky inflace, Kapitalismus a svoboda, Platební bilance: volné versus fixní měnové kurzy, Svoboda volby, Tržní mechanismus a centrální ekonomické plánování. Väčšina z týchto kníh je prístupná na internete. Ja osobne som si časť prečítal z diela Kapitalizmus a sloboda(kap.XII-Zmiernenie chudoby). Ako už názov kapitoli naznačuje jedná sa o zmiernenie chudoby. Obsahuje veľa kritík zo strany Friedmana, ale hlavne návrhov systémov ako chudobu zmierniť. Vybral som časť z kapitoli o negatívnej dani z príjmu:

„Negatívna daň predstavuje usporiadanie, ktoré sa ponúka na čisto mechanických základoch. V súčasnej dobe predstavuje minimálna výška príjmu, ktorá nespadá pod federálne zdanenie príjmu, 600 USD na osobu (plus minimálny paušálny odpočet 10%). Pokiaľ dostane jednotlivec 100 USD zdaniteľného príjmu (t. j . príjem 100 USD naviac nad hranicu nezdaneného príjmu a odpočtov), platí daň. Podľa tohto návrhu by v prípade, že by jeho zdaniteľný príjem predstavoval minimálnu nezdanenú výšku s odpočtami mínus 100 USD, platil zápornú daň, to znamená, že by dostal dotáciu. Keby miera dotácie bola napr. 50%, dostal by 50 USD. Keby nemal vôbec žiadny príjem a pre jednoduchosť ani žiadne odpočty a miera dotácie by bola konštantná, dostal by 300 USD. Keby mal nejaké odpočítateľné položky (napr. výdaje za lekára), takže jeho príjem znížený o odpočty by bol záporný ešte pred odpočítaním minimálnej zdaniteľnej čiastky, mohol by dostať ešte viac. Pre príjmy, ktoré sú vyššie než minimálna čiastka oslobodená od daní, môže byť miera dotácií samozrejme odstupňovaná rovnako tak, ako je odstupňovaná miera zdanenia. Takto by bolo možné určiť úroveň, pod ktorú by sa nemohol žiadny príjem (definovaný teraz tak, že zahrňuje dotáciu) dostať. V našom jednoduchom príklade by teda nemohol poklesnúť pod 300 USD. Presné stanovenie hranice by záviselo na tom, čo si spoločnosť môže dovoliť.“

Slovenský ekonóm Richard Sulík zase vypracoval svoj model „odvodového bonusu“ na základe Friedmanom spropagovanej „negatívnej dane z príjmu“. Ide o zásadné riešenie sociálneho systému, ktoré by mohlo vyriešiť mnohé problémy nášho hospodárstva. Bohužial, naši politici ho zatiaľ ignorujú...

Friedman vymyslel alebo spopularizoval aj niekoľko konceptov, ktoré sa stali súčasťou nášho reformného balíčka a teraz vďaka nim Slovensko zaznamenáva bezprecedentný hospodársky rast. Ide napríklad o našu rovnú daň 19 % alebo vzdelávacie poukazy.
Rešpekt akademického sveta si význačný ekonóm vyslúžil predovšetkým svojimi odbornými prácami. Od metodológie ekonomického skúmania, cez ucelenú teóriu peňazí, až po hypotézu spotrebiteľského rozhodovania. Práve vďaka Friedmanovi bola dominujúca keynesiánska doktrína nahradená monetarizmom. Už v roku 1963 dokázal na základe množstva empirického materiálu, že Veľká hospodárska kríza 30. rokov nebola dôsledkom zlyhania trhu (ako sa to dodnes interpretuje na slovenských ekonomických školách), ale dôsledkom zlyhania Federálneho rezervného systému. Americká centrálna banka totiž zredukovala peňažnú zásobu o tretinu v situácii, kedy by bolo adekvátne jej zvýšenie.

Infláciu, ktorá sa dovtedy chápala ako cenový jav, označil práve za problém veľkosti peňažnej zásoby. Dôležitá je aj jeho teória prirodzenej nezamestnanosti. Dnes žijeme do veľkej miery v zmiešanej ekonomike, ale v plne trhovom hospodárstve s flexibilným pracovným právom a bez zákonne stanovenej minimálnej mzdy by nezamestnanosť dosahovala len veľmi nízku, prirodzenú úroveň, zahŕňajúc iba ľudí, ktorí si neželajú pracovať alebo práve prechádzajú z jedného zamestnania do druhého.
Friedman si až do vysokého veku zachoval jasnú myseľ. Ešte na začiatku roku kritizoval v nemeckom denníku Handelsblatt plazivú centralizáciu EÚ a posilňovanie role štátu v západnej Európe. Spolu s Margaret Thatcherovou a Václavom Klausom patril k najprominentnejším kritikom eura a tvrdil, že Európska menová únia sa musí časom rozpadnúť.

Milton Friedman má samozrejme aj kritikov. Vyčíta sa mu údajná podpora Pinochetovho režimu v Chile. Faktom však je, že tu uskutočnil len niekoľko prednášok na Katolíckej univerzite v hlavnom meste krajiny. Ako poradcovia chilskej vlády a ministerstiev slúžili skôr Friedmanovi žiaci z univerzity v Chicagu, čo ale rozhodne nebolo na škodu, keďže práve nimi inšpirovaná hospodárska politika premenila Chile na najvyspelejšiu krajinu Latinskej Ameriky. Navyše liberalizácia ekonomiky obrúsila hrany režimu, podkopala ho a napokon sám Pinochet vyhlásil demokratické voľby.

Čo sa týka odborných problémov, Friedman bol stále viac kritizovaný libertariánmi (počnúc jeho synom Davidom), že je málo dôrazný a príliš kompromisnícky. Ludwig von Mises ho kedysi nazval socialistom, a medzi chicagskou školou a rakúskou školou ekonómie dodnes panuje spor, či je pre peniaze lepší monetarizmus alebo nejaký druh komoditného štandardu. Potom sú tu ešte mnohí moderní ekonómovia, ktorí viaceré Friedmanove závery, práve pokiaľ ide o jeho teóriu peňazí, považujú za prekonané novšími poznatkami a postupmi. No napriek tomu všetkému zostáva meno Milton Friedman pojmom. Jeho odkaz prežije a je neopomenuteľným faktom, že aj vďaka tomuto človeku je každý z nás o čosi slobodnejší.

V roku 1976 dostal Nobelovu cenu za ekonómiu. Ako člen takzvanej Chicagskej školy Friedman vyvinul teóriu, ktorá sa stala známou ako monetarizmus. Oproti vtedy prevládajúcemu vedeckému hlavnému prúdu, ktorý razil britský ekonóm John Maynard Keynes, požadoval Friedman už začiatkom šesťdesiatych rokov zmenšenie úlohy štátu. Trh je podľa neho najschopneší vytvoriť celohospodárske optimum. V osemdesiatych rokoch Friedman podporoval republikána Ronalda Reagana, ktorý po svojom zvolení za prezidenta v roku 1980 veľkú časť učenia Chicagskej školy prevzal do svojej hospodárskej politiky. Friedman radil i konzervatívnej britskej premiérke Margaret Thatcher či chílskemu diktátorovi Pinochetovi. Ako duchovný otec neoliberálnej hospodárskej politiky se stal terčom verejnej kritiky, čo si však príliš nevšímal. Pád socializmu podľa neho len potvrdil jeho teórie.

Vo sfére ekonomickej vedy publikoval Friedman desiatky prác, z ktorých niektoré boli ocenené i Nobelovou cenou. Friedman postavil základné kamene ekonomickej školy monetarizmu a bol jedným zo zakladateľov chicagskej ekonomickej školy. Jeho teórie znamenali radikálny myšlienkový prielom v dobe, keď svetu vládla keynesiánska hospodárska politika, založená na vládnych zásahoch a idei, že vláda si môže rôznymi nástrojmi hospodárskej politiky vyberať medzi infláciou a nezamestnanosťou. Friedman publikoval svoju kritiku takejto politiky, spochybnil koncept takzvanej Phillipsovej krivky, a keď keynesiánska hospodárska politika o niekoľko rokov doviedla svet k stagflácii - situácii s vysokou infláciou aj vysokou nezamestnanosťou - jeho prístup sa potvrdil ako pravdivý.

Som veľmi rád, že som si na Miltona Friedmana „posvietil“, pretože som sa naučil a pochopil o čo mu šlo, že vždy chcel ľuďom len pomôcť, ale úcty a pochopenia sa mu dostalo až ku koncu jeho života. Dožiť sa veku deväťdesiatštyri rokov je úctyhodné pre každého človeka. Takých ľudí by sme potrebovali na svete viac. Myslím si, že Milton Friedman patrí medzi ľudí, ktorí zmenili náš svet a zasiahol aj na Slovensko.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk