Zdroje japonského manažmentu a jeho princípy

Japonský manažment je ovplyvňovaný mnohými faktormi počnúc od geografických podmienok a mentalitou samotných Japoncoch končiac. Celkovo však môžeme podstatu japonského manažmentu vyjadriť jedným slovom – dualizmus. Týmto slovom môžeme zhrnúť dva základné zdroje, na ktorých je japonský manažment budovaný. Prvým zdrojom sú japonské prvky (spomínané v predchádzajúcej časti) a za druhý zdroj považujeme prvky prevzaté Japoncami zo západných krajín.

V rámci prvého zdroja existuje niekoľko tradičných japonských škôl manažmentu, ktoré sú hlavne pod vplyvom konfucianizmu, šintoizmu a budhizmu. Konfucianizmus sa zameriava na zladenie záujmov jednotlivca a spoločnosti, pričom ustanovuje spoločenské normy. Hlavnú funkciu má rodina, v ktorej majú byť hierarchické a zároveň harmonické vzťahy. Táto filozofia sa preniesla do japonských firiem, ktoré sa chápu ako rodiny. Konfuciánskú filozofiu reprezentuje škola založená E. Šibusawom v období reforiem Meidži. Zásluhou tejto školy boli nové pojmy ako konkurencia, odbyt a podobne interpretované v súlade s tradičnou konfuciánskou filozofiou, čo umožnilo rýchly industriálny rozvoj Japonska. Medzi ďalšie školy zaraďujeme napr. náboženskú školu alebo aj bližšie neklasifikovanú školu , ktorá za svoje základné hodnoty považovala typický komercializmus a egoizmus. V tejto škole nachádzame prevažne malých obchodníkov a podnikateľov, nie veľmi zaťažených na dodržiavanie japonského tradicionalizmu.

Druhým zdrojom japonského manažmentu sú poznatky západných škôl manažmentu, najmä amerického. Školy manažmentu pochádzajúce zo západných krajín sú založené na prvkoch charakteristických západnú civilizáciu – racionalizmus, konkurencia, materializmus, individualizmus či kresťanstvo. Začiatok vplyvu západných škôl sa spája s F.W.Taylorom, predstaviteľom klasickej teórie manažmentu, ktorého kniha Princípy vedeckého riadenia bola v roku 1912 vydaná v Japonsku. Medzi najvýznamnejších odborníkov, ktorí vplývali na japonský manažment zaraďujeme Williama Deminga a Jospeha Jurana a Petera Druckera. Títo odborníci naučili Japoncov riadeniu kvality či organizovať výrobu.

Japonský manažment, ako už bolo spomínané, je ovplyvňovaný mentalitou a výchovou samotných Japoncov a tieto činitele sú jednými zo základných princípov, ktoré sa vo významnej miere podieľajú na formovaní charakteristických čŕt japonského spôsobu riadenia. V mojej práci príkladmo uvediem gambare, kaizen, charakteristické črty japonských zamestnancov a snaha mať čo najväčší podiel na trhu.

Za prvý princíp môžeme považovať tzv. gambare . Táto japonská vlastnosť pochádza z čias samurajov a voľne by sme ju mohli charakterizovať ako „držať sa zubami nechtami“. Na prvý pohľad sa nám môže javiť ako veľmi užitočná vlastnosť, avšak pri jej bližšom pochopení to už nie je až také pozitívne. V praxi sa totiž často stáva, že japonskí manažéri sa tejto vlastnosti držia zubami nechtami, nehľadiac na rastúce výdavky ich podnikov (napr. na rozširovanie výroby). Jej pozitívom je schopnosť stmeliť robotníkov v továrňach a poháňať ich v ich úsilí pracovať, čo najlepšie.

Druhým princípom je využívanie metódy kaizen . Využívať sa začína po druhej svetovej vojne a úzko súvisí so snahou o zvyšovanie kvality výrobkov. Japonci sa rozhodli do uplatňovania tejto metódy zapojiť samotných pracovníkov tovární a tak robotníci zakladali tzv. krúžky kontroly kvality a predkladali zlepšovacie návrhy a ak tieto boli skutočne užitočné, tak sa uplatňovali v praxi. Na začiatku tieto krúžky kvality vznikali samovoľne. Postupom času sa začala vytrácať dobrovoľnosť pri ich zakladaní a vstupovaní do nich a účasť v nich sa stala povinnou. Členovia museli byť aktívni a za svoju účasť boli ohodnocovaní vedúcim krúžku. Dokonca boli stanovené kvóty pre predkladanie zlepšovacích návrhov. A prečo sa spočiatku dobrovoľná činnosť zmenila na činnosť povinnú? Zrejme to súvisí s princípom gambare, ktorý v kombinácii s princípom kaizen, vyúsťuje až do absurdnosti – niektoré japonské spoločnosti vyhlásili, že prinesú 1000 zlepšovacích návrhov na jedného zamestnanca za rok a že väčšinu aj zrealizujú.

Za tretí princíp môžeme označiť harmóniu (wa) a lojalitu (chusei-shin). Tieto sú používané pri výbere nových pracovníkov do podniku a často sa stáva, že sa nachádzajú na najvýznamnejších miestach v podniku vo forme hesiel a nápisov. Vlastnosti, ktoré sa zamestnávatelia snažia vštepiť svojim zamestnanom sú v istom zmysle pozitívne, ale na druhej strane spôsobujú v podniku akúsi letargiu, ktorá otupuje tvorivé schopnosti zamestnancov a ich predstavivosť. Najhoršie však je, že vedúci pracovníci si za svojich zástupov hľadajú prevažne slabších a servilných jedincov, ale budú títo schopní viesť podniky aspoň tak úspešne ako ich predchodcovia?

Snaha získať čo najvyšší podiel na trhu za každú cenu je štvrtým princípom a je prepojená s princípom gambare. Japonské spoločnosti sa oproti spoločnostiam západných štátov snažia ani nie tak o zisk ako o podiely na trhu. Snaha zväčšiť si podiel na trhu je ich prvoradým cieľom. Miera zisku podnikov v Japonsku je naozaj veľmi nízka a podľa Jona Woronoffa „asi polovica japonských spoločností nevykazuje zisky vôbec žiadne!“ Japonci svoju taktiku vysvetľujú tak, že vyšší podiel na trhu umožňuje rozšíriť výrobu a tým znížiť náklady na výrobnú jednotku a v konečnom dôsledku sa celková úroveň príjmov podniku zvýši. Túžba po ovládnutí trhu doháňa firmy do nikdy nekončiaceho konkurenčného zápasu, ktorý niekedy vyústi až do kato kyoso , kde je všetko povolené a nehľadí sa tu ani na náklady tohto boja.

Vybrané oblasti manažmentu

Oblasti manažmentu, ktoré budú predmetom ďalšej časti mojej práce by som rozdelil do nasledujúcich okruhov:
a)technologický (v továrni),
b)administratíva,
c)personalistika,
d)rozhodovací proces.