2.4 Konkurencia

Má to viaceré implikácie. V prvom rade, na trhu sa utvára pre spotrebiteľa podstatne bohatšia ponuka, čo možno označiť za pozitívum, pokiaľ ide o mieru uspokojovania jeho potrieb. V druhom rade, vytvorenie širšieho trhového priestoru pre uplatnenie tak pre produkty, ako aj výrobné podmienky pre vysokú valorizáciu voľného kapitálu je výhodné pre kapitálovo zdatnejších zahraničných investorov, či výrobcov. Po tretie, toto prehĺbenie konkurenčných podmienok síce sťažuje pozíciu domácich podnikateľov, avšak táto skutočnosť objektívne pôsobí motivačne smerom k zvyšovaniu pestrosti, kvality i k znižovaniu cenovej hladiny ponúkanej domácej produkcie (čo by koniec-koncov malo byť primárnou funkciou trhu).

V každom prípade je situácia domácich výrobcov dosť zložitá. Ak chcú obstáť, musia venovať značnú pozornosť svojmu výskumno-vývojovému zázemiu a uplatňovať najnovšie marketingové postupy, čo je zväčša spojené s ďalšími kapitálovými vkladmi, aby sa dotiahli na úroveň diktovanú zahraničnými investormi, resp. pristúpiť s nimi na niektoré formy vzájomného prepojenia. Na druhej strane, silní zahraniční podnikatelia volajú po čo najotvorenejšom prístupe k trhom. Zároveň sa však opierajú o mnohé opatrenia svojich vlád, ktoré vysokými clami ochraňujú domáci trh, resp. cestou rôznych subvencií a daňových úľav im umožňujú na svetových trhoch i na trhu domácom ponúkať nižšie ceny, než sú ceny konkurentov. Konštatuje sa, že najväčšími zástancami liberalizácie obchodu boli vždy krajiny, ktoré získali pred ostatnými náskok a liberalizačné opatrenia presadzovali spravidla v odvetviach, kde mali najsilnejšiu pozíciu.

Napriek tejto zjavnej kontroverznosti i v konaní samotných hlásateľov plnej otvorenosti trhov, je liberalizácia ekonomických aktivít hlavným mottom väčšiny vrcholných stretnutí ekonomických predstaviteľov najvyspelejších krajín či medzinárodných organizácií ako je WTO, Svetová banka či Medzinárodný menový fond, dosiahnutie plnej liberalizácie obchodných a finančných transakcií v celosvetovom meradle a hnacím momentom ekonomickej globalizácie. A to plne v duchu tzv. washingtonského konsenzu z osemdesiatych rokov o presadzovaní neoliberálnej ekonomickej politiky požadujúceho liberalizáciu finančných tokov, dereguláciu trhu práce a privatizáciu štátnych podnikov. Práve z toho dôvodu býva súčasná globalizácia označovaná ako neoliberálna globalizácia.

I v prípade utvárajúceho sa globálneho trhu je zrejmé, že ide o značne kontroverzný priestor stretov ekonomicko-politických záujmov krajín, resp. silných finančných a podnikateľských spoločností nadnárodného charakteru. Ide teda o ďalšiu problémovú oblasť, ktorej riešenie poznačí charakter ďalšieho priebehu globalizácie.