S činnosťou Svetovej obchodnej organizácie súvisí aj odstránenie dotácií v oblasti poľnohospodárskej produkcie. Výsledkom tohto procesu je na jednej strane snaha znížiť dotácie, a na druhej strane zároveň udržať ochranu vnútorného trhu (Oswald Metzger, Alfred Boss: O možnosti úspor v dotáciách. Inštitút svetového hospodárstva, 2002).
Na jednej strane rozvojové krajiny dôrazne žiadajú zamedzenie rozsiahlych systémov dotácií, ktoré sú typické pre Japonsko, USA, ale aj pre Európsku úniu (v podstate vďaka týmto dotáciám sú domáce potraviny na trhoch týchto krajín mimoriadne drahé), na druhej strane však značná časť rôznych foriem štátnej pomoci v priamej a nepriamej podobe (a v Európskej únii aj v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky) odčerpáva zdroje spoločných rozpočtov týchto obchodných zoskupení.
Napriek tomu rad káuz, ktoré sa otvorili predovšetkým po roku 2000 (napríklad pokiaľ ide o epidémiu BSE, či niektoré nebezpečné druhy chorôb hovädzieho dobytka), však viedol k nutnosti nahradiť domácu produkciu aspoň dočasne dovozom z rozvojových krajín. Klasickým príkladom je dovoz hovädzieho mäsa z Argentíny a Brazílie do USA a sčasti aj do Európskej únie.
To znamená, že samotný agrárny sektor sa dostáva do trojakého rozporu v dôsledku:
- tvrdej a dôslednej politiky rozvojových krajín smerujúcej k odstráneniu subvenčných mechanizmov,
- rizika, že dôjde k prepúšťaniu pracovníkov, ktorí pracujú v agrárnom sektore vo vyspelých krajinách (toto riziko je však svojím spôsobom neodôvodnené, keďže vo väčšine týchto krajín pracuje v agrárnom sektore iba niekoľko percent z celkového rozsahu zamestnanosti). Omnoho väčší dosah by mal napríklad kolaps spotrebného priemyslu,
- toho, že agrárny lobizmus je vo väčšine vládnych orgánov mimoriadne prepracovaný a má intenzívny vplyv na rozhodovanie tak na národnej, ako aj na nadštátnej úrovni.
Z tohto dôvodu je zatiaľ tendencia odstrániť subvenčné mechanizmy a dotačné mechanizmy v agrárnom sektore značne problematická. Nakoniec aj neúspech rokovaní Svetovej obchodnej organizácie v roku 2000 v Dahé bol výsledkom neústupčivého postoja práve v tejto oblasti. Okrem toho USA sa rozhodli posilniť vlastnú konkurencieschopnosť opätovným zavedením niektorých subvenčných mechanizmov, ktoré v horizonte piatich rokov znamenajú poskytnúť 69 miliárd USD subvencií americkému poľnohospodárskemu sektoru. Pochopiteľne, pri takom rozsiahlom bloku subvencií reálna konkurencieschopnosť väčšiny rozvojových krajín (vzhľadom na mimoriadne nízke náklady na pracovnú silu) neobstojí.
Na druhej strane sa však stále významnejšie ukazuje, že celá oblasť spoločnej poľnohospodárskej politiky aj v samotnej Európskej únii je dlhodobo neudržateľná. Ak sa má dosiahnuť reálne zvýšenie kúpyschopnej sily predovšetkým v rozvojových krajinách, existuje jediné riešenie, a to otvoriť domáce trhy vyspelých krajín prílevu potravinárskeho tovaru z týchto rozvojových krajín. Tým sa zároveň znížia náklady na spotrebu potravín vo vyspelých krajinách a oživí sa domáca spotreba omnoho intenzívnejšie ako zmenami daňových systémov. V konečnom dôsledku posilnenie príjmovej situácie v rozvojových krajinách spätne vytvorí nový rozsiahly trh pre expanznú produkciu spotrebných tovarov z vyspelých krajín. Toto oživenie svetového obchodu by sa mohlo počítať na stovky miliárd dolárov v priebehu jedného fiškálneho roka. Pravda, treba s tým spojiť aj otázku prehodnotenia pozície agrárneho sektora vo vyspelých krajinách.
Ďalšou líniou, ktorá sa veľmi intenzívne objavuje v súvislosti so Svetovou obchodnou organizáciou, je používanie nových foriem hodnotenia jednotlivých štátov či jednotlivých skupín štátov, napríklad v oblasti dodržiavania štandardov v oblasti pracovného procesu – obmedzovanie detskej práce, obmedzovanie nelegálnej práce atď. (David C. Korten: Keď korporácie vládnu svetu, 2003). Táto oblasť sa stáva postupne jadrom problémov medzi vyspelými a rozvojovými krajinami. Vyspelé krajiny na jednej strane postupne odstraňujú colné alebo množstvové ochranárske opatrenia, a na druhej strane stále výraznejšie používajú ekologické kritériá a certifikáty a v posledných rokoch tzv. požiadavku na morálnu a mravnú výrobu produkcie, ktorá sa vyváža na trhy vyspelých krajín. Sústreďuje sa pritom pozornosť predovšetkým na oblasť využívania detskej pracovnej sily. V súčasnosti pracuje vo svete asi 160 miliónov detí vo veku pod 15 rokov. Na druhej strane sa zároveň zvyšuje tlak na dodržiavanie štandardov tzv. morálnej práce v jednotlivých prevádzkach. Súvisí to aj s tým, že v súčasnosti sa predovšetkým v ázijských firmách významne rozširuje využívanie mimoriadne lacnej pracovnej sily v prevádzkach, ktoré sú izolované na ostrovoch v Tichom oceáne. Na týchto ostrovoch sa využíva pracovná sila v podstate iba za stravu a za minimálnu mzdu, pričom jej maximálne časové a pracovné využitie dosahuje 10 až 14 hodín denne. Za týchto podmienok potom firmy dosahujú minimálne mzdové náklady a maximálnu efektívnosť produkcie. Keď k tomu pridáme mnohokrát aj falšovanie ochranných značiek, znamená to zásadné zvýšenie možnosti umiestňovania takto vyrábaných tovarov na trhoch vyspelých krajín. V takejto konkurencii nemôže priemysel spotrebného typu vo vyspelých krajinách prežiť (pritom zneužívanie ochranných značiek sa používa predovšetkým v textilnom priemysle).
