Do vývoja globálnej svetovej ekonomiky vstupuje ďalší významný fenomén, a tým je zadĺženosť v jednotlivých častiach ekonomiky (štát, podniky, obyvateľstvo).
Ukazuje sa, že predovšetkým v USA celková zadĺženosť obyvateľstva už prevyšuje 140% HDP a v podstate zadĺženosť domácností predstavuje 2,5-násobok ich ročného príjmu. V Európskej únii je miera zadĺženosti relatívne nižšia a aj samotný úverový a splátkový predaj má inú históriu ako v USA. Napriek rozdielnosti medzi jednotlivými krajinami treba konštatovať, že najzadĺženejšou krajinou Európskej únie je Veľká Británia, v ktorej celkový rozsah zadĺženosti domácností predstavuje 109% HDP (v Nemecku predstavuje 64% a v ďalších krajinách zhruba úroveň 30%). Lepšie na tom sú nové členské krajiny EÚ, v ktorých priemerná zadĺženosť obyvateľstva (napriek rozmachu, ku ktorému došlo v tejto oblasti za posledné 2 až 3 roky) predstavuje stále úroveň 8 až 12% z HDP. To ale znamená, že v týchto krajinách naďalej zostáva priestor na rozvoj úverového predaja výrobkov strednej a nižšej kategórie (čo súvisí s celkovou úrovňou príjmov strednej triedy v týchto krajinách). Zároveň to znamená, že v súvislosti so segmentáciou obyvateľstva v týchto krajinách (pre väčšinu krajín v strednej a východnej Európy je totiž typická schéma, v ktorej bohatá solventná klientela predstavuje 8 až 12% z celkovej populácie, kým prevažná časť populácie – viac ako 70%, je na úrovni nízkej strednej triedy) nie je možné bez úverového predaja počítať s rozsiahlejším realizovaním obchodnej a marketingovej stratégie (štúdia Svetovej banky: O vývoji chudoby, 2003).
V nadväznosti na túto skutočnosť sa väčšina nadnárodných korporácií orientuje, pokiaľ ide o trhy nových členských krajín, prevažne na umiestnenie výrobných, prípadne logisticko-riadiacich centier, ale nie na využívanie trhu týchto krajín po rozšírení Európskej únie. To nakoniec vidíme aj na stratégii zahraničných investorov, ktorí prichádzajú do tohto teritória: 90 až 95% ich súčasnej produkcie je určených na export (sčasti pre bohatú klientelu západnej Európy, sčasti pre bohatú časť obyvateľstva USA a v menšom rozsahu aj pre vybranú klientelu juhovýchodnej Ázie). Dnes je stratégia týchto firiem, napríklad čo sa týka Slovenska (ale i Poľska), pomerne pregnantne definovateľná:
- Využitie mimoriadne nízkych nákladov na pracovnú silu, ktoré predstavujú 20 až 30% nákladov na analogické práce v Európskej únii.
- Takto vyrábaná lacná produkcia je určená pre bohatú klientelu, napríklad v Číne alebo v Indii, ktorá je v týchto krajinách schopná platiť.
- Snahou veľkých nadnárodných korporácii je využívať systém verejných objednávok a štátnych objednávok realizovaných v jednotlivých krajinách Európskej únie. Pre kategóriu stredných firiem tvoria štátne objednávky dokonca viac ako 70% z celkového rozsahu realizovanej produkcie. V tomto kontexte však štátne objednávky musia mať reálne zázemie v podobe možných výdavkov štátneho rozpočtu.
A práve tento segment trhu v strednej a východnej Európe chýba vzhľadom na skutočnosť, že miera zadlženosti je síce relatívne prijateľná aj pokiaľ ide o maastrichtské kritériá, reálna deficitnosť rozpočtového hospodárenia týchto krajín je pomerne vysoká, a teda limituje zásadným spôsobom možnosť využívať faktor verejného obstarávania. Preto aj väčšina nadnárodných korporácií, pokiaľ tieto vstupujú na tieto trhy a do systému verejného obstarávania, orientuje sa vlastne iba na oblasť systémovej infraštruktúry (predovšetkým v oblasti telekomunikačných systémov, energetických systémov a dopravných systémov), pretože táto oblasť verejného obstarávania garantuje pre veľké nadnárodné korporácie 100 %-nú návratnosť (čo predstavuje podstatne vyššiu návratnosť napríklad oproti projektom realizovaným v systéme verejného obstarávania v južnej Amerike) a zároveň vytvára priestor na to, aby v prípade nesolventnosti vlád týchto krajín bolo možné sa s nimi dohodnúť na získaní postavených infraštruktúrnych diel a ich vlastnom budúcom prevádzkovaní.
V tomto kontexte je potrebné špecifikovať a diverzifikovať aj pohľad na veľké nadnárodné korporácie z hľadiska jednotlivých odvetví. Kľúčovými sa dnes stávajú tie odvetvia, ktoré majú najviac rozvinutú kooperačnú a subdodávateľskú základňu (predovšetkým automobilový priemysel) a v prevažnej miere realizujú veľké projekty, a to predovšetkým v oblasti dopravných systémov, telekomunikačných systémov a energetických systémov.
K významnému rastu rozsahu verejného obstarávania prispieva aj Európska únia, ktorá chce v rámci oživenia investovať do infraštruktúrnych systémov v budúcich rokoch takmer 75 miliárd eur. I keď značná časť týchto projektov by sa mala realizovať na území dnešných členských krajín, treba všeobecne konštatovať, že pre veľké nadnárodné korporácie budovanie paneurópskej systémovej infraštruktúry znamená v horizonte budúcich 10 až 20 rokov rozvinutie obrovského odbytového priestoru. V nadväznosti na to nadnárodné korporácie potom volia diferencovanú stratégiu podľa jednotlivých odvetví.
Zároveň však jednotlivé nadnárodné korporácie, vzhľadom na celkovú hospodársku recesiu a značnú neodhadnuteľnosť svetového vývoja, volia stratégiu vnútornej reštrukturalizácie, zoštíhlenia, rozšírenia delegovaných právomocí práve cez zakladanie regionálnych riadiacich centrál a zároveň sústredenia pozornosti na dve kategórie pracovníkov: kategóriu kmeňových pracovníkov, ktorí získavajú sociálne výhody, bonusy atď. a rozsiahlu kategóriu nájomných pracovníkov, ktorí sú síce dočasne vtiahnutí do činnosti firmy, v prípade nutného presunu tejto firmy do iných teritórií sú však uvoľňovaní pomerne rýchlym spôsobom a bez reálnej ochrany pred prepúšťaním. Takáto stratégia však vyžaduje podstatné vzpruženie trhu práce a zároveň vyžaduje podstatné zníženie ochrany pred prepúšťaním.
