- rozšírenie úväzku na skrátený pracovný čas,
- podstatné rozšírenie úväzkov na dobu určitú, bez legálnej ochrany pred prepúšťaním,
- diferencovanú mzdovú politiku,
- priame prepojenie s realizovaním stratégie reforiem sociálnej oblasti a v oblasti penzijných a zdravotných systémoch, v ktorých sa ťažisko povinnosti platiť do týchto systémov presúva zo zamestnávateľa na zamestnanca. Deje sa to pod heslom liberalizácie a zvýšenia zodpovednosti vlastného pracovníka za vlastnú budúcnosť, dôchodok, zdravie atď.
V tomto kontexte sa vytvára niekoľkoúrovňová štruktúra nového prístupu k pracovníkom, k odmeňovaniu, ale aj k filozofii pozície pracovnej sily v rámci stratégie nadnárodných korporácií. Zacieľuje sa predovšetkým na:
- otázku významného spružnenia foriem zamestnávania pri výraznom znížení ochrany pracovníka pred prepúšťaním, princíp odstupného atď. je stále viac zatláčaný do úzadia,
- podstatné zníženie úlohy odborov pri kolektívnych vyjednávaniach, pričom tieto sú prenášané z roviny tripartitných rokovaní do roviny individuálnych alebo vnútropodnikových rokovaní. To znamená, že rokovanie o výške miezd, sadzbách, ochrane pracovníkov sa prenáša výlučne dovnútra samotného podniku. Pritom tento podnik je mnohokrát len dcérskou firmou nadnárodnej korporácie, ktorá určuje celkový rámec podľa najslabšieho článku, to znamená podľa najslabšej krajiny s najnižšou ochranou v rámci vlastného zoskupenia,
- významné zvýšenie úlohy vyplácania časti mzdy vo forme akcií vlastného podniku (presne to, čo sa realizovalo v USA v druhej polovici 90. rokov 20. stor.). Znamená to, že prevažná väčšina pracovníkov je formálne stimulovaná k podstatne vyššiemu výkonu tým, že ak prosperuje ich vlastná firma, zvyšuje sa aj hodnota ich akcií. Zároveň sa však neuskutočnili žiadne kontrolné mechanizmy, ktoré by zablokovali úniku a zneužívaniu peňazí manažérmi. Takisto významne poklesol vplyv vlastníkov na tieto finančné toky, osobitne v prípade výrazného rozsahu drobných vlastníckych štruktúr,
- utváranie klímy na založenie tzv. kapitálových penzijných fondov podnikového typu, osobitne v Anglicku a Nemecku, kde súčasťou mzdy sa stáva príspevok zamestnávateľa do penzijného podnikového fondu, z ktorého by sa mal v budúcnosti (po odchode pracovníka do dôchodku) vlastnému pracovníkovi navyšovať dôchodok (správa spoločnosti Prudential Equity: Podnikové penzijné schémy, 2004).
Skúsenosti z druhej polovice 90. rokov min. stor. však ukázali, že prevažná väčšina týchto (i keď formálne viazaných) podnikových zdrojov sa využila na preklenutie problémov v súvislosti so svetovou recesiou, odstránenie problémov s nízkou návratnosťou investícií, pri nadmerných fúziách a akvizíciách, ktoré vyčerpali finančné zázemie aj niektorých významných nadnárodných korporácií. Klasickou ukážkou takéhoto prístupu sú napríklad kauzy Enronu a Parmalatu. To viedlo k tomu, že sa znovu začalo riešiť:
- ako pokračovať v odmeňovaní pracovníkov,
- ako pokračovať v snahe vtiahnuť veľké zamestnávateľské zoskupenia (ale aj individuálne firmy) do poistných systémov, osobitne v oblasti penzijného poistenia,
- akým spôsobom rozšíriť kontrolné mechanizmy tak, aby bolo možné kontrolovať finančné toky a zamedziť tunelovaniu firiem buď vlastným manažmentom (čo je vo väčšine prípadov), alebo časťou akcionárskeho zloženia.
V súčasnosti sme stále častejšie svedkami tunelovania alebo kriminality v rámci podnikovej sféry (osobitne veľkých nadnárodných korporácií) v dvoch rovinách:
- tunelovanie aktív podniku,
- tunelovanie vlastných finančných operácií podniku.
V rade prípadov sa ukázalo, že dokonca ani vnútorné podnikové kontrolné mechanizmy nedokázali zabrániť týmto procesom a rozsiahla nelegálna činnosť predovšetkým špičkových, ale aj stredných manažmentov viedla v podstate k tichému vytunelovávaniu najmä finančných aktív. Využívanie vnútorných informácií pri obchodovaní s akciami firiem vytvorilo novú oblasť podnikovej kriminality, ktorá súvisí s novým spôsobom financovania podnikov a predstavuje novú tendenciu v globálnej svetovej ekonomike. Keďže financovanie podnikov bankami sa ukazovalo značne problematické aj pre samotné banky, došlo k vytvoreniu nového priestoru úverovania podnikov cez kapitálové trhy. To však viedlo k jednej zásadnej skutočnosti: spojenie audítorských firiem a vrcholného manažmentu podnikov viedlo mnohokrát ku skresľovaniu výsledkov, na základe toho došlo k nadhodnoteniu akcií, ktoré boli uvádzané na kapitálové trhy a tým akcionári, ktorí tieto akcie skupovali, boli uvedení do omylu. Na základe toho sa vytvoril systém „pyramídovej hry“ a bolo len otázkou času, kedy sa podnik v prípade recesie a vyčerpania podnikových aktív dostane do neriešiteľných problémov. Takýto vývoj sa prejavil v rade veľkých nadnárodných korporácií v rámci finančného sektora, energetického sektora, potravinárskeho sektora či farmaceutického sektora. Na to reagovala veľká časť nadnárodných korporácií procesom ďalšej koncentrácie. Kým v období 70. rokov min. stor. bolo približne 60-tisíc nadnárodných korporácií, v období 90. rokov sa tento počet znížil na približne 20-tisíc. V súčasnosti sme svedkami toho, že rozhodujúci vývoj vo svetovej ekonomike ovplyvňuje zhruba 6,5-tisíc nadnárodných korporácií a približne 100-tisíc afilácií týchto korporácií. Tieto obhospodarujú 3/4 svetového obchodu (pritom z celkového rozsahu 7 biliónov USD ročného obratu svetového obchodu, 5 biliónov tvorí vnútropodnikový a vnútrofiremný obchod v rámci jednotlivých veľkých nadnárodných korporácií). Z nich zhruba 500 najvýznamnejších nadnárodných korporácií ovláda 48 % celosvetových aktív. Tieto nadnárodné korporácie dnes už nemôžu postihovať ani národné vlády. Možno teda konštatovať, že v súčasnosti už národné kontrolné mechanizmy v oblasti finančných tokov nestačia kontrolovať činnosť nadnárodných korporácií (štúdia KPMG: O fúziách a akvizíciách – procesy koncentrácie, 2002).
