V súčasnosti sa ukazuje, že pravdepodobne analogický proces prebehne aj v krajinách strednej a východnej Európy, najmä v Slovenskej republike. Zavedenie 19% jednotnej korporačnej dane znamená, že pre väčšinu firiem nadnárodnej proveniencie v rámci Európskej únie je výhodné zvoliť zdaňovacie miesto na území Slovenska. Súvisí to s tým, že priemerná výška dane z korporačného zisku v Európskej únii je 33%, pričom niektoré krajiny majú 42 až 4 %-nú úroveň dane. Takýto rozdiel medzi daňovými systémami bude pravdepodobne znamenať snahu presunúť zdaňovacie miesta nadnárodných firiem na územie Slovenskej republiky. Ak s tým spojíme stratégiu presunu a zakladania riadiacich regionálnych centier mimo materských centier nadnárodných korporácií, možno reálne očakávať, že na území Slovenska dôjde k založeniu viacerých regionálnych centier, ktoré budú detašovanými riadiacimi centrami významných európskych, ale aj nadnárodných paneurópskych veľkých korporácií (už nielen v oblasti automobilového priemyslu, ale napríklad aj v oblasti softvérového priemyslu, informačných technológií atď.). To by bolo veľmi významné plus pre Slovensko, ktoré by takto mohlo získať oddychový čas na splnenie požiadaviek vyplývajúcich z globalizácie.
Druhou stránkou tohto procesu je však otázka dĺžky času takéhoto vývoja, odhadnutie reálneho času, počas ktorého by Slovensko mohlo byť takýmto centrom pre oblasť zdaňovania, financovania, riadenia či logistiky. Vzhľadom na vývoj v ostatných krajinách (v ktorých všeobecne dochádza k poklesu korporačných daní) možno očakávať, že nadnárodné korporácie použijú túto stratégiu a využijú úroveň daňových sadzieb v podmienkach Slovenska zhruba v časovom období 5 až 10 rokov, keď by Slovensko bez ohľadu na proces postupného poklesu daní v okolitých krajinách mohlo profitovať z tejto situácie (dá sa predpokladať, že napriek snahám o postupné znižovanie sadzieb dane z príjmov právnických a fyzických osôb v okolitých krajinách tento proces bude pomerne pomalý a pravdepodobne nedosiahne razantnosť, ktorú dosiahlo Slovensko, to znamená významný pokles daňových sadzieb z úrovne 41% na súčasných 19% v horizonte 3 rokov).
S tým súvisí aj ďalší významný aspekt. V súčasnosti globálna svetová ekonomika je charakterizovaná stále väčšou modifikáciou dodávateľsko-kooperačných vzťahov. Celková sieť subdodávateľov sa začína segmentovať nielen z hľadiska dosahovania nákladovosti, ale predovšetkým z hľadiska prenosu výsledkov výskumu a vývoja. Ukazuje sa, že veľké nadnárodné korporácie napriek obrovskej finančnej moci začínajú stále viac presadzovať filozofiu delegovania výskumu na nižšie organizačné celky či do iných teritórií (ako ukážku v slovenských podmienkach možno uviesť výskumnú základňu Siemensu, realizovanú v Michalovciach). Vzhľadom na podstatne nižšie náklady na výskum v nových členských krajinách je reálny predpoklad, že táto tendencia sa v budúcnosti ešte viac posilní. Ak zoberieme napríklad do úvahy skutočnosť, že v súčasnosti daň z príjmov fyzických a právnických osôb v Nemecku (i napriek reformám) zostáva na úrovni presahujúcej 30%, je zrejmé, že aj rozsah výskumných projektov realizovaných v nových členských krajinách bude pre nemecké firmy mimoriadne zaujímavý.
To ale znamená, že nemôžeme v podmienkach Slovenska hovoriť len o lacnej pracovnej sile, orientovanej na oblasť montážnych prác, ale môžeme hovoriť o lacnej pracovnej sile aj v oblasti logistiky, marketingu, výskumu a vzdelávania. To ponúka Slovensku významnú príležitosť, pretože stále výraznejšie sa do popredia dostáva otázka kvalifikovanosti a flexibilnosti pracovníkov pred vlastnou cenou kvalifikovanej pracovnej sily, ako aj ochota nadnárodných firiem presúvať výskumné zázemie do nových teritórií a oblastí. Ak pre 90. roky bolo ešte charakteristické, že oblasť marketingu, výskumu a vývoja bola vždy koncentrovaná v materskej krajine, koniec 20. storočia a hlavne začiatok 21. storočia je charakteristický posilňujúcim sa procesom presunu výskumných a vývojových kapacít mimo materskej krajiny. Napríklad mnohé automobilky dnes majú rozhodujúce výskumné a vývojové kapacity v Brazílii, v Argentíne či Indonézii, hoci paradoxne tieto krajiny nemajú typické technické zázemie, ktoré bolo doteraz považované za základný predpoklad technického a strojárenského výskumu.
S tým súvisí aj ďalší aspekt, a to je otázka reálneho rýchleho prenosu výsledkov výskumu a vývoja do praxe. Tu sme svedkami nielen skracovania času prenosu, ale aj ďalších aspektov.
Charakteristické je predovšetkým rozvíjanie subdodávateľských báz založených na práci vo mzde. To znamená, že aj dodávky komponentov a subčastí boli orientované predovšetkým na prácu vo mzde.
Keďže väčšinu technologického vybavenia a výskumného zázemia dodávali partnerské firmy zo západnej Európy, je mnoho náznakov – osobitne v automobilovom priemysle, že by sa výskum a vývoj (napríklad v oblasti plastov, v oblasti komponentov, materiálových kompozitov a pod.) mohol presunúť aj do krajín strednej a východnej Európy.
Táto stratégia sa objavuje hlavne v automobilovom priemysle. Napríklad firma Porsche sa rozhodla kompletne decentralizovať a deregulovať subdodávateľské systémy tak, že výroba jej komponentov je umiestnená v 18 krajinách sveta, v ktorých sú najvýhodnejšie podmienky (najkvalitnejšia pracovná sila, prijateľné mzdové náklady, zabezpečená logistika, zabezpečený výskum a vývoj a využitie spolupráce napr. s vysokými školami). To viedlo nielen k založeniu celosvetovej siete subdodávateľských systémov, ale čo je veľmi dôležité pre samotnú firmu, viedlo aj k zvýšeniu ziskovosti až na úroveň 10% ziskovej marže, čo oproti iným automobilkám (v ktorých sa zisková marža pohybuje na úrovni 1 až 3%) znamená zásadný posun (štúdia Deutsche Bank: Správa o perspektívach automobilového priemyslu, 2004).
