To je napríklad zvyšovanie rozsahu základnej výbavy automobilového priemyslu, zvyšovanie rozsahu elektronického vybavenia atď. Na strane druhej sa však ukázalo, že pri niektorých typoch výrobkov (predovšetkým v oblasti mobilnej komunikácie a automobilového priemyslu) prílišná elektronická či softvérová výbava výrobkov už prestáva byť stimulačným nástrojom na zvýšenie predaja. Ukazuje sa totiž, že prevažná väčšina zákazníkov sa orientuje na základné služby a činnosti, ktoré výrobok poskytuje, ale celý rad špecifických diferencovaných služieb títo zákazníci nezvládajú. Základom úspešnosti predaja sa teda dnes už stáva nielen vlastná úroveň nákladov na výrobu (úroveň nákladov na individualizáciu výrobkov), ale aj rozsah nákladov na používateľskú pohodlnosť a používateľský štandard pre daný výrobok. A toto sa dnes stáva jednou z hlavných bariér ďalšej expanzie nových technologických výrobkov v oblasti mobilnej telekomunikácie a v oblasti informačných technológií. V oblasti počítačových technológií, ako aj v oblasti mobilnej komunikácie sa totiž stále viac ukazuje, že väčšina klientov nevyužíva rozhodujúcu časť ponúkaného softvérového zabezpečenia a výsledkom toho je, že ďalšie zvyšovanie rozsahu poskytovaných služieb, činností atď. potom už nehrá úlohu, ale rozhodujúcou sa stáva jednoduchosť používateľského zázemia. Dnes práve jednoduchosť používateľského zázemia, prípadne rozširovanie servisných služieb spojených so zabezpečovaním činnosti výrobkov (napríklad okamžitá náhrada pokazeného počítača atď.) sa stáva rozhodujúcim nástrojom konkurenčnej stratégie.

Samozrejme, takáto stratégia súvisí aj s celkovou organizáciou výskumu, marketingu, financovania, predaja, klientskej štruktúry, teritoriálneho rozloženia atď. Tradičné prístupy, ktoré boli doteraz typické pre Európsku úniu, boli charakteristické skôr poskytovaním finančných prostriedkov (bez významnejších analýz, ako tieto prostriedky prispeli k zvýšeniu konkurencieschopnosti služieb, výrobkov alebo firmy). Dôsledná orientácia na posilnenie efektívnostného prínosu v USA znamenala hlavný štrukturálny efekt rastu ziskovosti v amerických podnikoch. Otázka organizácie, zacielenia, orientácie na zákazníkov atď. v mnohých prípadoch boli síce prepracovanejšie v európskych podmienkach, ale práve aspekt, že boli slabo rozpracované v európskych korporáciách, znamenal zvýšenie rozdielu efektívnosti medzi americkými a európskymi korporáciami.

S tým súvisí aj ďalší aspekt: využitie úverovania cez kapitálové trhy. Funkčná činnosť kapitálových trhov sa stala významným nástrojom na zefektívnenie a zlacnenie úverovania expanzie podnikovej sféry. Čo však sa málo hovorí, bola aj hlavným nástrojom na financovanie vlny fúzií a akvizícií, ktorá bola typická pre druhú polovicu 90. rokov 20. stor.. Prevažná väčšina fúzií a akvizícií sa totiž realizovala nie z vnútropodnikových zdrojov, ale v nadväznosti na zdroje získané buď emisiami akcií a obligácií, alebo v súvislosti s financovaním konzorciami bánk. Ukazuje sa stále viac, že vo väčšine prípadov sa fúzie a akvizície nezacielili predovšetkým na získanie trhového priestoru, ale na získanie väčšieho manévrovacieho priestoru ovládnutím prípadného konkurenta. Tento manévrovací priestor zároveň vytváral nový rámec teritoriálneho využitia výrobných kapacít, marketingových kapacít atď.

V súčasnosti, po fáze fúzií a akvizícií (ktoré však vo väčšine prípadov neviedli k želaným výsledkom alebo k výraznému zvýšeniu ziskovosti) nastúpila druhá fáza, a to vnútorná deštrukturalizácia, zosieťovanie firiem zakladaním regionálnych riadiacich centier, ktoré preberajú materiálnu, výrobkovú a marketingovú zodpovednosť, a teda aj stratégiu. Výhodou takejto decentralizácie je skutočnosť, že dochádza k zníženiu citlivosti na prípadné otrasy v jednotlivých dcérskych krajinách veľkého nadnárodného kolosu.

Samozrejme, tento proces súvisí aj so súbežne prebiehajúcim procesom spätného zúženia profilu väčšiny nadnárodných korporácií a koncentrovania pozornosti na základný biznis. Je síce pravda, že existuje rad náznakov o obnovení rozšírenia výrobnej základne a základne služieb a zamerania veľkých nadnárodných korporácií. Toto rozšírenie zamerania na služby však mnohokrát nie je motivované vlastnou potrebou technologického profilu, ale je skôr zneprehľadnením finančných tokov a vytváraním podstatne väčšieho priestoru pre netransparentné finančné operácie. Klasickou ukážkou bola kauza Parmalat, ktorá ukázala, že ani národné, ani nadnárodné kontrolné orgány pri zložitej vnútornej štruktúre finančných tokov medzi jednotlivými dcérskymi spoločnosťami potravinárskeho koncernu nedokázali postrehnúť formy tunelovania, ktoré v konečnom dôsledku dosiahli niekoľko miliárd eur. Stále významnejšie do popredia vystupuje skutočnosť, že národné kontrolné orgány nemajú v podstate žiadnu možnosť dosiahnuť zásadnú kontrolu finančných tokov veľkých nadnárodných firiem. Súvisí to aj s tým, že presunom zdaňovacích miest do daňových rajov prichádzajú pôvodné materské vlády nielen o významný zdroj daňových príjmov, ale zároveň už nie sú schopné kontrolovať takmer žiadne finančné toky v týchto veľkých nadnárodných korporáciách. Okrem toho, ak nadnárodné korporácie poskytujú kľúčový politický efekt – to znamená pracovné miesta, v podstate možno konštatovať, že pokiaľ sa nedopustia zásadného prechmatu vo finančnej alebo inej oblasti, väčšina vlád sa snaží tolerovať aj činnosti, ktoré prekrýva činnosť veľkých nadnárodných korporácií.

Táto nová orientácia na nové chápanie priestoru, delegovanie právomocí, zakladanie regionálnych riadiacich centier a centier zameraných na služby, delegovanie logistiky a výskumu, vytvorenie novej kvality subdodávateľských vzťahov, je príležitosťou pre nové členské krajiny Európskej únie, a to preto, že ich podmienky, náklady, daňové systémy, ale aj celková miera kontroly, sú stále ešte nižšie ako v starých členských krajinách. Takže v podstate možno konštatovať, že stimulačné dôvody na presun oficiálnych riadiacich centrál zo starých členských krajín Európskej únie do nových členských krajín sú o to väčšie.

Pritom nové členské krajiny zvýšili počet obyvateľov Európskej únie o 75 miliónov a zväčšili aj rozsah tvorby HDP zhruba o 4%. Znamená to teda, že v nich dlhodobo zostane priestor na to, aby ich vlády boli vďačné za akúkoľvek investíciu do týchto teritórií, a aby boli ochotné spolufinancovať vytváranie nových výrobných celkov pre väčšinu nadnárodných korporácií. Možno očakávať, že v horizonte 5 až 10 rokov sa urýchli proces presunu výrobných, ale aj zdaňovacích a riadiacich kapacít zo starých členských krajín Európskej únie do nových členských krajín, predovšetkým do pásma strednej Európy.