Trenčianska univerzita Alexandra Dubčeka v Trenčíne

Vybrané aspekty globalizácie

Úvod

Témou mojej seminárnej práce sú vybrané aspekty globalizáce.

Práca je rozdelená do šiestich kapitol. V prvej kapitole rozoberám pojem globalizácie. Druhá kapitola je zameraná na teoretické pohľady globalizácie. Tretia kapitola rozoberá vývoj globálnej ekonomiky. Štvrtá kapitola rozoberá zmeny v globálnej ekonomike. Piata kapitola popisuje ďalsie aspekty zmeny globálnej ekonomiky.

Práca načrtáva vybrané aspekty globalizácie v multidimenzionálnom pohľade. Fenomén globalizácie sa dnes považuje za kľúčový faktor ďalšieho vývoja svetovej ekonomiky. Zároveň vyvoláva značné diskusie (obhajcovia – odporcovia) tak v teoretickej, ako i praktickej podobe. Šírka názorov je značná: od tvrdení, že nejde o žiadny nový jav (iba modifikáciu už známych procesov), až po tvrdenia, že ide o kvalitatívne nový jav zásadného významu. Rôznosť názorov pretrváva i v súvislosti s pôsobiacimi faktormi v procese globalizácie, multiplikačnými efektami, ale i vývojovými procesmi do budúcnosti.

Ďalším uhlom pohľadu sú praktické javové podoby globalizácie: priame zahraničné investície (PZI), offshoring, outsourcing, ako aj diferencovaný vývoj v jednotlivých odvetviach. Úloha transnacionálnych korporácií ako nositeľov tohto procesu je nespochybniteľná. Vývojom sa však mení nielen ich stratégia, ciele, nástroje, ale aj praktická aplikácia v jednotlivých odvetviach.

1. Pojem globalizácia

Globalizácia sa stáva najdiskutovanejším fenoménom tak v teoretických kruhoch, vo vládnych kruhoch, ako i v celej spoločnosti.
Existuje celá plejáda názorov, od oslavných („globalizácia dáva šancu všetkým“) až po odsudzujúce a negatívne („globalizácia je prerozdeľovanie moci a rast chudoby“).

Zároveň však existujú i ďalšie názory: „globalizácia je výnimočný fenomén“, „globalizácia nie je nič nové, je to už dávno existujúci fenomén, ktorý len v súčasnosti vystupuje do popredia“.

Globalizácia sa tiež stotožňuje s internacionalizáciou, integráciou atď.

Existuje i rad teórií, v ktorých sa konštatuje, že „globalizácia postavila známe problémy – konkurenciu a hospodársky rast – na kvalitatívne novú planetárnu či globálnu úroveň“.

2. Teoretické pohľady na globalizáciu

V literatúre možno nájsť širokú paletu náhľadov na globalizáciu, a to tak z historického hľadiska (19. až 20. storočie), ako i z hľadiska obsahového. Uveďme si aspoň niektoré z nich.

Levit, T. roku 1985 pravdepodobne ako prvý použil pojem „globalizácia“ a definoval pomocou neho hospodárstvo na konci 20. storočia.

Drucker, P. roku 1986 vo svojej práci The Changed World Economy definuje globalizáciu ako zásadnú zmenu svetovej ekonomiky, pričom zmeny spôsobujú štrukturálne posuny na medzinárodných trhoch, v produktovej skladbe a obchode vyspelých krajín. Mení sa spôsob, akým je produkcia organizovaná.

Gordon, D. M. (1988) v práci The Global Economy definuje globalizáciu ako proces, v ktorom už nebudú žiadne národné produkty, technológie, žiadne národné korporácie, národný priemysel.

Reich, R. B. (1991) v práci The Work of Nations hovorí o ekonomickom systéme, ktorý sa stal integrovaným a globalizovaným v mnohých ohľadoch. V skratke možno povedať, že svetová ekonomika je omnoho viac integrovanou globálnou ekonomikou ako pred 50 rokmi.

Drucker, P. roku 1995 v práci Nové reality použil pojem transnacionálna ekonomika a pri jej charakteristike upozornil na kľúčovú úlohu transnacionálnych korporácií (transnacionálna korporácia predstavuje taký podnik, ktorý „vlastní (úplne alebo čiastočne), kontroluje a riadi aktíva vytvárajúce príjem vo viac ako jednej krajine ... zapája sa do medzinárodnej výroby ... a je financovaný priamymi zahraničnými investíciami“).

Iní autori hovoria, že globalizácia nie je nový fenomén.

Hirst, P. and Thompson, G. (1993) v práci The problem of „Globalization“ alebo Ohmae, K. (1995) v práci The End of the Nation State či Ruigrok, W. and van Tulder, R. (1995) v práci The Logic of International Restructuring tvrdia, že globalizácia je zveličením, je skôr ideologicko-analytickým teoretickým konceptom a že neexistuje plne globalizovaná ekonomika, iba medzinárodná ekonomika.

Niektorí ekonómovia zase sústreďujú pozornosť na parciálne aspekty a atribúty globalizácie, napríklad na transnacionálne korporácie, outsourcing, globálny trh či hovoria o turbokapitalizme (Giersch, H., McLuhan, M., Powers, R. B., Kanterová, M., Luttwark, E.).

Je skutočnosťou, že o procese globalizácie sa začína viac diskutovať od 80. rokov 20. stor., pričom charakteristickým znakom vývoja je obrovský nárast kvantitatívnych a kvalitatívnych zmien tak v technologickej, v organizačno-riadiacej, ako i v produktovej oblasti a v oblasti služieb. Zároveň sa prudko urýchľujú procesy koncentrácie v jednotlivých odvetviach, vzrastá úloha transnacionálnych korporácií, mení sa celá podoba výskumno-vývojového, výrobného, marketingového reťazca a reťazca služieb. Nové formy špecializácie, inštitucionalizácie nadnárodných inštitúcií, vytváranie celoplanetárnych tokov a procesov v reálnom čase včítane nového pohľadu na štruktúru a zmeny komparatívnych výhod štátov a teritórií menia celkovú podobu ekonomického planetárneho rozvoja.

3. Vývoj globálnej ekonomiky – súčasný stav

V porovnaní s vývojovými tendenciami prebiehajúcimi v 1. a 2. polovici 20. storočia sme v súčasnosti svedkami nielen radu nových procesov, ktoré nastúpili do novej kvalitatívnej roviny (napr. proces globalizácie), ale aj podstatne vyššej úrovne prepojenia jednotlivých procesov (ovplyvňujúcich sa navzájom).

Významnú úlohu v súčasnosti zohrávajú predovšetkým nadnárodné korporácie (ktoré aj v doterajšom vývoji svetovej ekonomiky mali obrovskú úlohu). Je známych napr. „sedem sestier“ v oblasti ropného priemyslu, ako aj veľká „trojka“ v oblasti automobilového priemyslu, ktorá je doplnená významnými automobilovými korporáciami v Európe (ako sú Peugeot, Citroën, Volkswagen a ďalšie) a novými centrami automobilového priemyslu v Japonsku, Južnej Kórei a niektorých ďalších krajinách juhovýchodnej Ázie.

Pozícia nadnárodných korporácií sa začala zásadným spôsobom meniť približne od polovice 60. rokov 20. stor. V tomto období dochádza k výraznému nárastu počtu fúzií a akvizícií, ktoré posilňujú úlohu jednotlivých korporácií v jednotlivých priemyselných odvetviach. Odhaduje sa, že v 80. rokoch min. stor. pôsobilo v svetovej ekonomike zhruba 20-tisíc kľúčových nadnárodných korporácií a 200-tisíc ich afilácií.

Proces fúzií a akvizícií však postupne smeruje k znižovaniu počtu kľúčových nadnárodných korporácií. V súčasnosti (začiatkom 21. storočia) o vývoji svetovej ekonomiky vo veľkom rozsahu rozhoduje približne 7-tisíc kľúčových nadnárodných korporácií a asi 40-tisíc ich afilácií.

S postavením a úlohou nadnárodných korporácií sa priamo spája niekoľko ďalších procesov. V 80. a sčasti 90. rokoch min. stor. sú nadnárodné korporácie charakteristické obrovským rozširovaním výrobného a priemyselného profilu. Zaoberajú sa už nielen tzv. základným biznisom, ale berú pod ochranné krídla jedného obrovského nadnárodného komplexu postupne stále ďalšie a ďalšie odvetvia. Takto napríklad hutnícke firmy rozvíjajú biotechnológie, výrobu mikroprocesorov, rozvíjajú informačné technológie atď. a dochádza k postupnému rozširovaniu balíka služieb, ktoré sú spojené s činnosťou jednotlivých nadnárodných korporácií. Takto sa postupne k základnému technologickému procesu výroby pripája komplex ďalších služieb v oblasti dopravy, logistiky, výskumu, financovania, predaja, marketingu atď. Tak vznikajú obrovské nadnárodné korporácie obsahujúce širokú škálu činností, často priamo vôbec nesúvisiacich s hlavným výrobným odborom.

Ďalším významným aspektom je, že nadnárodné korporácie dosiahli pri individualizácií výrobku dostatočnú ziskovú maržu. Služby spojené s výrobkami a s procesom individualizácie v prospech samotného zákazníka začali postupne nadobúdať stále väčší význam pri dosahovanej výslednej cene. V súčasnosti možno konštatovať, že 40 až 60 % finálnej ceny výrobku predstavujú služby spojené s výrobkom a jeho individualizáciou (Štúdia KPMG - O nových trendoch výrobkových služieb, 1992). Snahu o rozsiahlu lacnú masovú výrobu (ktorá bola typická pre 50. až 70. roky 20. stor.) postupne nahradil nový prístup, zameraný na individualizáciu výrobku, individualizáciu služieb spojených s týmto výrobkom - teda doslova „šitie“ výrobku na mieru. To ale vyžadovalo úplne novú logistiku a čo bolo mimoriadne významné: úplne nové marketingové a predajné metódy. Postupne sa rozširuje nielen predaj na úver a na lízing, ale dochádza aj k novému prístupu k financovaniu všetkých vnútropodnikových procesov. Od 70. rokov min. stor. sa postupne vo väčšine nadnárodných korporácií objavujú vnútrofiremné finančné a bankové inštitúcie, ktoré zásadným spôsobom úverujú expanziu danej korporácie. Zároveň s tým od polovice 90. rokov dochádza aj k významnému posilňovaniu vedeckovýskumného potenciálu spojeného priamo s výrobným zázemím. To vedie k vytvoreniu obrovských výrobno-výskumných parkov, ktoré zakladajú predovšetkým firmy v oblasti automobilového priemyslu a v oblasti vojenskopriemyselného komplexu pri výrobe nových zbraňových systémov.

Tento proces súvisí aj s niektorými ďalšími významnými momentmi:

Narastajúca obrovská moc nadnárodných korporácií dostáva tieto nadnárodné korporácie do stále väčšieho konfliktu s národnými vládami.
Zostrujúca sa vzájomná konkurencia medzi nadnárodnými korporáciami vedie k posilňovaniu ostrosti konkurencie, ktorú niektorí autori nazývajú „zničujúcou konkurenciou“. Už nejde len o prevzatie prípadného protivníka, ale o jeho fyzickú likvidáciu (t. j. odstránenie konkurenčného podniku zo sústavy svetovej ekonomiky).
Dochádza k nárastu finančných problémov. Ukázalo sa, že revolúcia, spojená s robotizáciou výroby (ktorá sa začala v 80. rokoch), vyžaduje obrovské rozsahy investícií. Cena jedného pracovného miesta sa postupne zdvihla až na 12-násobok oproti pôvodným hodnotám a predstavovala rádovo milióny USD na tvorbu jedného pracovného miesta.
Napriek všetkým snahám o robotizáciu technológií, ľudská práca sa nestráca ba práve naopak, je nevyhnutná predovšetkým v oblasti prípravnej činnosti, ako aj v oblasti kontrolnej.
Treba investovať rozsiahle prostriedky do oblasti výpočtových technológií a informačných technológií.

Ďalší významný fenomén, ktorý sa objavuje v polovici 80. rokov v japonskom automobilovom priemysle a postupne sa rozrastá do ďalších priemyselných odvetví. Je to tzv. systém štíhlej výroby („lean production“), ktorý je zameraný na minimalizáciu nákladov na technologické zásoby. Pôvodná predstava budovania väčšiny priemyselných podnikov s rozsiahlymi výrobnými halami, ale ešte väčšími halami na zásoby polovýrobkov, surovín, materiálov, technológií, sa ukazuje ako prekonaná. V súčasnosti sa väčšina technologických celkov orientuje na výrobu, pri ktorej sú technologické zásoby na úrovni niekoľkých hodín, napr. Toyota bežne pracuje na úrovni 6-hodinovej technologickej rezervy, v rámci koncernu Volkswagen možno hovoriť o 8- až 12-hodinovej technologickej rezerve (správa Združenia automobilového priemyslu, VDA, 2001). Zásoby teda nepredstavujú väčší rozsah. Na jednej strane to znamená výrazné úspory v oblasti nákladov na zásoby, skladovacie priestory a podobne, na druhej strane to však kladie obrovské nároky na logistiku a koordináciu činností. Pokiaľ neboli rozvinuté informačné technológie (pracujúce v reálnom čase), proces vzniku tohto typu výroby nebol možný. V súčasnosti sme však svedkami výrazného posunu v oblasti schopnosti reálne ovplyvňovať dodávky technologických celkov, surovín a komponentov v reálnom čase, čo dovoľuje technologicky realizovať výrobu bez zásob. Dokonca aj väčšina technologických celkov v oblasti hutníckeho priemyslu dnes pracuje iba s technologickými zásobami plánovanými na niekoľko dní alebo na niekoľko hodín. To opätovne vyústilo do výrazného nárastu úlohy logistiky, ktorá sa dnes stáva jedným z kľúčových predpokladov dosahovania prijateľných nákladových úrovní.

S tým súvisí aj ďalší komplex otázok, týkajúci sa miery efektívnosti spolupráce s malými subdodávateľskými firmami tak v oblasti výroby komponentov, ako aj v oblasti celkovej finalizácie výroby.

V súčasnosti dochádza k obrovskému nárastu konkurencie v boji o získanie zahraničných investorov. Celková stagnácia a vyčerpanosť zdrojov hospodárskeho rastu vedie národné vlády k nutnosti získavať zahraničných investorov za každú cenu. Ideálne sú veľké projekty, ktoré umožňujú zapojenie veľkého rozsahu domácich subdodávateľských firiem. V podstate možno definovať iba dve až tri kľúčové odvetvia, ktoré môžu splniť túto líniu. Ide predovšetkým o automobilový priemysel a sčasti o hutnícky a chemický priemysel. Ostatné odvetvia, napriek možným vývojovým tendenciám, nevyžadujú taký veľký rozsah tvorby nových pracovných miest.

Na druhej strane však treba uviesť, že dochádza aj k niektorým zmenám v oblasti procesu tokov zahraničných investícií, predovšetkým v súvislosti s posilňovaním úlohy nových členských krajín v Európskej únii. Napríklad pre japonské korporácie sa investovanie v budúcich členských krajinách Európskej únie stalo odrazovým mostíkom nástupu na jednotný európsky trh (pri obídení všetkých ochranných bariér fungujúcich pre celoeurópsky trh). Obdobný proces možno pozorovať napríklad aj v súvislosti so vstupom japonských automobiliek do USA. Automobily z amerických automobilových gigantov, ktoré sídlia v Detroite, narážajú stále na väčšie a väčšie odbytové problémy, kým japonské automobilky (keďže väčšinu výrob preniesli priamo na územie USA) nie, lebo nie sú limitované ochranárskymi opatreniami americkej vlády proti dovozu produktov z automobilového priemyslu mimo územia USA. To začína postupne ohrozovať doterajšie dominantné postavenie amerických gigantov automobilového priemyslu tak na americkom trhu, ako aj na ďalších trhoch. S tým súvisí aj postupný nástup nového fenoménu typického pre nadnárodné korporácie z konca 20. storočia.

Do tohto obdobia dochádzalo predovšetkým k presúvaniu finalizujúcich montážnych podnikov (napríklad najväčší rozsah investícií automobilky Volkswagen smeroval do vybudovania montážnych podnikov v strednej Európe, montážneho podniku v Brazílii a najnovšie do vybudovania montážneho podniku v Číne). Od konca 90. rokov už dochádza aj k presunu vlastných centier nadnárodných korporácií. Prebieha nielen presun výrobných či montážnych celkov, ale i presun samotných centrál nadnárodných korporácií, ktoré sa v súvislosti so zdaňovacími miestami dostávajú do iných závislostí. Dnes už možno konštatovať, že nadnárodné korporácie začali ako prvé dôsledne využívať existenciu daňových rajov. To viedlo k tomu, že sa výroba umiestňovala nielen na územia, v ktorých poskytli domáce vlády podstatne väčší rozsah výhod pri príchode nadnárodných investorov, ale aj do krajín, ktoré mali také nízke daňové zaťaženie, že priznávať zisk, dosiahnutý v iných krajinách, v krajinách s nízkym zdanením, prinášalo maximálne ekonomické efekty.

4. Zmeny v globálnej svetovej ekonomike

Zmeny vonkajších faktorov, ktoré budú ovplyvňovať ekonomiky krajín v budúcnosti, budú predstavovať nielen vlastné zmeny v rámci Európskej únie, ale aj zmeny v globálnej svetovej ekonomike. Tieto môžeme rozdeliť na dve oblasti:

zmenu globálneho charakteru svetovej ekonomiky ako svetového prostredia,
zmenu globálnej stratégie hlavných nadnárodných korporácií.

4.1. Zmena globálneho charakteru svetovej ekonomiky

Ak hodnotíme celkovú zmenu globálneho charakteru svetového prostredia, možno definovať predovšetkým tieto dve hlavné línie zmien:

zmenu postavenia nadnárodných finančných a hospodárskych inštitúcií,
zmenu pozície národných štátov vo vzťahu k svetovej ekonomike.

Keď hovoríme o zmene pozície nadnárodných finančných a hospodárskych inštitúcií, ide predovšetkým o:

skupinu finančných inštitúcií, ako sú Medzinárodný menový fond (MMF) a Svetová banka (SB) a nimi riadené finančné inštitúcie,
skupinu hospodárskych inštitúcií, predovšetkým Svetovej obchodnej organizácie (WTO), ktorá upravuje podmienky svetového obchodu.

Pritom na jednej strane dochádza k zostrovaniu kritiky voči MMF a Svetovej banke, predovšetkým ich určitej nepružnosti pri kooperácii s jednotlivými partnerskými krajinami a používania stereotypov pri riešení hospodárskych otrasov. Na druhej strane zároveň dochádza k snahe harmonizovať vnútorné prostredie svetovej ekonomiky z hľadiska svetového obchodu, napríklad odstránením colných, dotačných a iných bariér, pričom táto filozofia vedie k tomu, že kľúčoví hospodárski hráči (predovšetkým Európska únia a USA) začínajú prehodnocovať potreby Svetovej obchodnej organizácie. Prejavuje sa to v rade opatrení, ktoré sa zavádzajú v rámci procesu svetovej liberalizácie svetového obchodu, a dochádza aj k odstráneniu niektorých doteraz fungujúcich bariér v oblasti obchodu. Ide predovšetkým o ukončenie platnosti dvoch hlavných bariér:

ukončenie platnosti tzv. mierových klauzúl, v rámci ktorých sa jednotlivé štáty dohodli neotvárať súdne spory pre dotačné systémy v oblasti agrárneho sektora,
ukončenie platnosti kvotačných limitov, ktoré obmedzovali objem výroby spotrebného priemyslu, ktorý bolo možné exportovať a museli ho prijať vyspelé krajiny na svoje vnútorné trhy.

Odstránenie kvotačných limitov k 1.1.2005 má zásadný vplyv na vývoj svetovej ekonomiky predovšetkým v oblasti spotrebného priemyslu. Pôvodne sa najväčšie obavy Európskej únie a USA sústreďovali na skutočnosť, že lacný tovar z rozvojových krajín zaplaví ich vnútorné trhy a v podstate deštruuje domáci spotrebný priemysel. To sa prejavilo aj v úvahách o nutnej ochrane textilného priemyslu či už v USA, alebo v Európskej únii.

V skutočnosti sa však ukázalo niekoľko zaujímavých protikladných procesov na trhoch vyspelých krajín:

nedochádza k zväčšeniu priestoru pre objem produkcie predovšetkým textilného a obuvníckeho priemyslu z rozvojových krajín,
dochádza k zostreniu konkurenčného boja medzi produkciou z krajín Latinskej Ameriky, juhovýchodnej Ázie a produkciou čínskej proveniencie.

Vzhľadom na nízke mzdové náklady a výhody, ktoré poskytuje čínska vláda čínskym podnikom spotrebného priemyslu, podniky spotrebného priemyslu v krajinách Latinskej Ameriky a juhovýchodnej Ázie nie sú schopné obstáť v konkurencii s produkciou čínskych podnikov, ktoré zásadným spôsobom ohrozujú trhy v krajinách Európskej únie a USA, rýchlym spôsobom ničia konkurenciu v krajinách rozvíjajúceho sa sveta. Prejavuje sa to napríklad aj v prevahe čínskeho spotrebného tovaru na trhoch v Indii, Pakistane, Indonézii, Malajzii, ale takisto aj výrazným nástupom čínskych výrobcov na trhy v Južnej Amerike. Výsledkom je značná hrozba pre spotrebný priemysel v týchto krajinách, kde podľa súčasných odhadov môže dôjsť k ohrozeniu až 3 miliónov pracovných miest.

Druhú líniu predstavuje ohrozenie textilného a obuvníckeho priemyslu vo vyspelých krajinách, ktoré po odstránení kvotačných limitov budú musieť prijímať čínsky tovar, ktorý sa v podstate predáva v týchto krajinách za dampingové ceny. Vzhľadom na rozmer textilného priemyslu (ktorý na jednej strane predstavuje iba 4 % HDP Európskej únie, na druhej strane však predstavuje 11 % z celkovej zamestnanosti) Európska únia sa rozhodla pristúpiť k novej forme ochranárskych opatrení, ktoré síce nechránia vnútorný trh Európskej únie, ale zvyšujú konkurencieschopnosť európskych výrobcov. Tieto opatrenia sú súčasťou celkovej stratégie Európskej únie, ktorá predovšetkým v horizonte rokov 2007 až 2013 už nie je orientovaná na ochranu vnútorného trhu, ale na radikálne zvýšenie konkurencieschopnosti vlastných výrobcov. Patrí k nim napríklad podpora výskumu, podpora nových technologických materiálov, podpora ochranných značiek atď. Znamená to teda, že v Európskej únii síce dochádza k odstráneniu blokačných klauzúl klasického typu medzinárodných a medzištátnych vzťahov, na druhej strane sa však objavujú nové formy ochranárskych opatrení. S tým napríklad súvisí aj používanie ekologických certifikátov na dovážané výrobky v oblasti farieb, chemických látok atď. Podobnú filozofiu svojím spôsobom chce realizovať aj americká vláda, ktorá však inklinuje skôr k tradičným formám - limitov (nie však už k množstvovým, ale ku kvalitatívnym), ktoré by mali limitovať možnosti vstupu čínskeho tovaru na americký trh. Táto tendencia je posilňovaná nielen snahou a lobizmom domácich textilných výrobcov, ale (čo je významné vzhľadom na zásadný deficit zahraničnej obchodnej bilancie medzi USA a Čínou) aj samotnou stratégiou americkej vlády, ktorá chce eliminovať tento stále nebezpečnejší deficit obchodnej bilancie vo vzťahu k Číne.

S činnosťou Svetovej obchodnej organizácie súvisí aj odstránenie dotácií v oblasti poľnohospodárskej produkcie. Výsledkom tohto procesu je na jednej strane snaha znížiť dotácie, a na druhej strane zároveň udržať ochranu vnútorného trhu (Oswald Metzger, Alfred Boss: O možnosti úspor v dotáciách. Inštitút svetového hospodárstva, 2002).

Na jednej strane rozvojové krajiny dôrazne žiadajú zamedzenie rozsiahlych systémov dotácií, ktoré sú typické pre Japonsko, USA, ale aj pre Európsku úniu (v podstate vďaka týmto dotáciám sú domáce potraviny na trhoch týchto krajín mimoriadne drahé), na druhej strane však značná časť rôznych foriem štátnej pomoci v priamej a nepriamej podobe (a v Európskej únii aj v rámci spoločnej poľnohospodárskej politiky) odčerpáva zdroje spoločných rozpočtov týchto obchodných zoskupení.

Napriek tomu rad káuz, ktoré sa otvorili predovšetkým po roku 2000 (napríklad pokiaľ ide o epidémiu BSE, či niektoré nebezpečné druhy chorôb hovädzieho dobytka), však viedol k nutnosti nahradiť domácu produkciu aspoň dočasne dovozom z rozvojových krajín. Klasickým príkladom je dovoz hovädzieho mäsa z Argentíny a Brazílie do USA a sčasti aj do Európskej únie.

To znamená, že samotný agrárny sektor sa dostáva do trojakého rozporu v dôsledku:

tvrdej a dôslednej politiky rozvojových krajín smerujúcej k odstráneniu subvenčných mechanizmov,
rizika, že dôjde k prepúšťaniu pracovníkov, ktorí pracujú v agrárnom sektore vo vyspelých krajinách (toto riziko je však svojím spôsobom neodôvodnené, keďže vo väčšine týchto krajín pracuje v agrárnom sektore iba niekoľko percent z celkového rozsahu zamestnanosti). Omnoho väčší dosah by mal napríklad kolaps spotrebného priemyslu,
toho, že agrárny lobizmus je vo väčšine vládnych orgánov mimoriadne prepracovaný a má intenzívny vplyv na rozhodovanie tak na národnej, ako aj na nadštátnej úrovni.

Z tohto dôvodu je zatiaľ tendencia odstrániť subvenčné mechanizmy a dotačné mechanizmy v agrárnom sektore značne problematická. Nakoniec aj neúspech rokovaní Svetovej obchodnej organizácie v roku 2000 v Dahé bol výsledkom neústupčivého postoja práve v tejto oblasti. Okrem toho USA sa rozhodli posilniť vlastnú konkurencieschopnosť opätovným zavedením niektorých subvenčných mechanizmov, ktoré v horizonte piatich rokov znamenajú poskytnúť 69 miliárd USD subvencií americkému poľnohospodárskemu sektoru. Pochopiteľne, pri takom rozsiahlom bloku subvencií reálna konkurencieschopnosť väčšiny rozvojových krajín (vzhľadom na mimoriadne nízke náklady na pracovnú silu) neobstojí.

Na druhej strane sa však stále významnejšie ukazuje, že celá oblasť spoločnej poľnohospodárskej politiky aj v samotnej Európskej únii je dlhodobo neudržateľná. Ak sa má dosiahnuť reálne zvýšenie kúpyschopnej sily predovšetkým v rozvojových krajinách, existuje jediné riešenie, a to otvoriť domáce trhy vyspelých krajín prílevu potravinárskeho tovaru z týchto rozvojových krajín. Tým sa zároveň znížia náklady na spotrebu potravín vo vyspelých krajinách a oživí sa domáca spotreba omnoho intenzívnejšie ako zmenami daňových systémov. V konečnom dôsledku posilnenie príjmovej situácie v rozvojových krajinách spätne vytvorí nový rozsiahly trh pre expanznú produkciu spotrebných tovarov z vyspelých krajín. Toto oživenie svetového obchodu by sa mohlo počítať na stovky miliárd dolárov v priebehu jedného fiškálneho roka. Pravda, treba s tým spojiť aj otázku prehodnotenia pozície agrárneho sektora vo vyspelých krajinách.

Ďalšou líniou, ktorá sa veľmi intenzívne objavuje v súvislosti so Svetovou obchodnou organizáciou, je používanie nových foriem hodnotenia jednotlivých štátov či jednotlivých skupín štátov, napríklad v oblasti dodržiavania štandardov v oblasti pracovného procesu – obmedzovanie detskej práce, obmedzovanie nelegálnej práce atď. (David C. Korten: Keď korporácie vládnu svetu, 2003). Táto oblasť sa stáva postupne jadrom problémov medzi vyspelými a rozvojovými krajinami. Vyspelé krajiny na jednej strane postupne odstraňujú colné alebo množstvové ochranárske opatrenia, a na druhej strane stále výraznejšie používajú ekologické kritériá a certifikáty a v posledných rokoch tzv. požiadavku na morálnu a mravnú výrobu produkcie, ktorá sa vyváža na trhy vyspelých krajín. Sústreďuje sa pritom pozornosť predovšetkým na oblasť využívania detskej pracovnej sily. V súčasnosti pracuje vo svete asi 160 miliónov detí vo veku pod 15 rokov. Na druhej strane sa zároveň zvyšuje tlak na dodržiavanie štandardov tzv. morálnej práce v jednotlivých prevádzkach. Súvisí to aj s tým, že v súčasnosti sa predovšetkým v ázijských firmách významne rozširuje využívanie mimoriadne lacnej pracovnej sily v prevádzkach, ktoré sú izolované na ostrovoch v Tichom oceáne. Na týchto ostrovoch sa využíva pracovná sila v podstate iba za stravu a za minimálnu mzdu, pričom jej maximálne časové a pracovné využitie dosahuje 10 až 14 hodín denne. Za týchto podmienok potom firmy dosahujú minimálne mzdové náklady a maximálnu efektívnosť produkcie. Keď k tomu pridáme mnohokrát aj falšovanie ochranných značiek, znamená to zásadné zvýšenie možnosti umiestňovania takto vyrábaných tovarov na trhoch vyspelých krajín. V takejto konkurencii nemôže priemysel spotrebného typu vo vyspelých krajinách prežiť (pritom zneužívanie ochranných značiek sa používa predovšetkým v textilnom priemysle).

5. Ďalšie aspekty zmeny globálnej ekonomiky

Do vývoja globálnej svetovej ekonomiky vstupuje ďalší významný fenomén, a tým je zadĺženosť v jednotlivých častiach ekonomiky (štát, podniky, obyvateľstvo).

Ukazuje sa, že predovšetkým v USA celková zadĺženosť obyvateľstva už prevyšuje 140% HDP a v podstate zadĺženosť domácností predstavuje 2,5-násobok ich ročného príjmu. V Európskej únii je miera zadĺženosti relatívne nižšia a aj samotný úverový a splátkový predaj má inú históriu ako v USA. Napriek rozdielnosti medzi jednotlivými krajinami treba konštatovať, že najzadĺženejšou krajinou Európskej únie je Veľká Británia, v ktorej celkový rozsah zadĺženosti domácností predstavuje 109% HDP (v Nemecku predstavuje 64% a v ďalších krajinách zhruba úroveň 30%). Lepšie na tom sú nové členské krajiny EÚ, v ktorých priemerná zadĺženosť obyvateľstva (napriek rozmachu, ku ktorému došlo v tejto oblasti za posledné 2 až 3 roky) predstavuje stále úroveň 8 až 12% z HDP. To ale znamená, že v týchto krajinách naďalej zostáva priestor na rozvoj úverového predaja výrobkov strednej a nižšej kategórie (čo súvisí s celkovou úrovňou príjmov strednej triedy v týchto krajinách). Zároveň to znamená, že v súvislosti so segmentáciou obyvateľstva v týchto krajinách (pre väčšinu krajín v strednej a východnej Európy je totiž typická schéma, v ktorej bohatá solventná klientela predstavuje 8 až 12% z celkovej populácie, kým prevažná časť populácie – viac ako 70%, je na úrovni nízkej strednej triedy) nie je možné bez úverového predaja počítať s rozsiahlejším realizovaním obchodnej a marketingovej stratégie (štúdia Svetovej banky: O vývoji chudoby, 2003).

V nadväznosti na túto skutočnosť sa väčšina nadnárodných korporácií orientuje, pokiaľ ide o trhy nových členských krajín, prevažne na umiestnenie výrobných, prípadne logisticko-riadiacich centier, ale nie na využívanie trhu týchto krajín po rozšírení Európskej únie. To nakoniec vidíme aj na stratégii zahraničných investorov, ktorí prichádzajú do tohto teritória: 90 až 95% ich súčasnej produkcie je určených na export (sčasti pre bohatú klientelu západnej Európy, sčasti pre bohatú časť obyvateľstva USA a v menšom rozsahu aj pre vybranú klientelu juhovýchodnej Ázie). Dnes je stratégia týchto firiem, napríklad čo sa týka Slovenska (ale i Poľska), pomerne pregnantne definovateľná:

Využitie mimoriadne nízkych nákladov na pracovnú silu, ktoré predstavujú 20 až 30% nákladov na analogické práce v Európskej únii.
Takto vyrábaná lacná produkcia je určená pre bohatú klientelu, napríklad v Číne alebo v Indii, ktorá je v týchto krajinách schopná platiť.
Snahou veľkých nadnárodných korporácii je využívať systém verejných objednávok a štátnych objednávok realizovaných v jednotlivých krajinách Európskej únie. Pre kategóriu stredných firiem tvoria štátne objednávky dokonca viac ako 70% z celkového rozsahu realizovanej produkcie. V tomto kontexte však štátne objednávky musia mať reálne zázemie v podobe možných výdavkov štátneho rozpočtu.

A práve tento segment trhu v strednej a východnej Európe chýba vzhľadom na skutočnosť, že miera zadlženosti je síce relatívne prijateľná aj pokiaľ ide o maastrichtské kritériá, reálna deficitnosť rozpočtového hospodárenia týchto krajín je pomerne vysoká, a teda limituje zásadným spôsobom možnosť využívať faktor verejného obstarávania. Preto aj väčšina nadnárodných korporácií, pokiaľ tieto vstupujú na tieto trhy a do systému verejného obstarávania, orientuje sa vlastne iba na oblasť systémovej infraštruktúry (predovšetkým v oblasti telekomunikačných systémov, energetických systémov a dopravných systémov), pretože táto oblasť verejného obstarávania garantuje pre veľké nadnárodné korporácie 100 %-nú návratnosť (čo predstavuje podstatne vyššiu návratnosť napríklad oproti projektom realizovaným v systéme verejného obstarávania v južnej Amerike) a zároveň vytvára priestor na to, aby v prípade nesolventnosti vlád týchto krajín bolo možné sa s nimi dohodnúť na získaní postavených infraštruktúrnych diel a ich vlastnom budúcom prevádzkovaní.

V tomto kontexte je potrebné špecifikovať a diverzifikovať aj pohľad na veľké nadnárodné korporácie z hľadiska jednotlivých odvetví. Kľúčovými sa dnes stávajú tie odvetvia, ktoré majú najviac rozvinutú kooperačnú a subdodávateľskú základňu (predovšetkým automobilový priemysel) a v prevažnej miere realizujú veľké projekty, a to predovšetkým v oblasti dopravných systémov, telekomunikačných systémov a energetických systémov.

K významnému rastu rozsahu verejného obstarávania prispieva aj Európska únia, ktorá chce v rámci oživenia investovať do infraštruktúrnych systémov v budúcich rokoch takmer 75 miliárd eur. I keď značná časť týchto projektov by sa mala realizovať na území dnešných členských krajín, treba všeobecne konštatovať, že pre veľké nadnárodné korporácie budovanie paneurópskej systémovej infraštruktúry znamená v horizonte budúcich 10 až 20 rokov rozvinutie obrovského odbytového priestoru. V nadväznosti na to nadnárodné korporácie potom volia diferencovanú stratégiu podľa jednotlivých odvetví.

Zároveň však jednotlivé nadnárodné korporácie, vzhľadom na celkovú hospodársku recesiu a značnú neodhadnuteľnosť svetového vývoja, volia stratégiu vnútornej reštrukturalizácie, zoštíhlenia, rozšírenia delegovaných právomocí práve cez zakladanie regionálnych riadiacich centrál a zároveň sústredenia pozornosti na dve kategórie pracovníkov: kategóriu kmeňových pracovníkov, ktorí získavajú sociálne výhody, bonusy atď. a rozsiahlu kategóriu nájomných pracovníkov, ktorí sú síce dočasne vtiahnutí do činnosti firmy, v prípade nutného presunu tejto firmy do iných teritórií sú však uvoľňovaní pomerne rýchlym spôsobom a bez reálnej ochrany pred prepúšťaním. Takáto stratégia však vyžaduje podstatné vzpruženie trhu práce a zároveň vyžaduje podstatné zníženie ochrany pred prepúšťaním.

Vzhľadom na to, že Európska únia (ale platí to aj pre USA) sa vývojom globálnej ekonomiky dostala do takej situácie, že v nej ani počas konjunktúry alebo depresie nedochádza k významným zmenám celkového počtu pracovných miest, musela sa vytvoriť nová forma spolupráce nadnárodných firiem, národných inštitúcií a nadnárodných inštitúcií. Táto nová forma spolupráce je orientovaná na spružnenie celého trhu práce, predovšetkým vo forme rôznych foriem zamestnávania, aby maximálne vyhovovali najmä činnosti veľkých, nadnárodných firiem a popritom sa „zviezli“ aj menšie a stredné firmy národnej proveniencie (Vickery, G.: Export pracovných miest. OECD, 2001). Toto využívanie netypických foriem zamestnávania znamená predovšetkým:

rozšírenie úväzku na skrátený pracovný čas,
podstatné rozšírenie úväzkov na dobu určitú, bez legálnej ochrany pred prepúšťaním,
diferencovanú mzdovú politiku,
priame prepojenie s realizovaním stratégie reforiem sociálnej oblasti a v oblasti penzijných a zdravotných systémoch, v ktorých sa ťažisko povinnosti platiť do týchto systémov presúva zo zamestnávateľa na zamestnanca. Deje sa to pod heslom liberalizácie a zvýšenia zodpovednosti vlastného pracovníka za vlastnú budúcnosť, dôchodok, zdravie atď.

V tomto kontexte sa vytvára niekoľkoúrovňová štruktúra nového prístupu k pracovníkom, k odmeňovaniu, ale aj k filozofii pozície pracovnej sily v rámci stratégie nadnárodných korporácií. Zacieľuje sa predovšetkým na:

otázku významného spružnenia foriem zamestnávania pri výraznom znížení ochrany pracovníka pred prepúšťaním, princíp odstupného atď. je stále viac zatláčaný do úzadia,
podstatné zníženie úlohy odborov pri kolektívnych vyjednávaniach, pričom tieto sú prenášané z roviny tripartitných rokovaní do roviny individuálnych alebo vnútropodnikových rokovaní. To znamená, že rokovanie o výške miezd, sadzbách, ochrane pracovníkov sa prenáša výlučne dovnútra samotného podniku. Pritom tento podnik je mnohokrát len dcérskou firmou nadnárodnej korporácie, ktorá určuje celkový rámec podľa najslabšieho článku, to znamená podľa najslabšej krajiny s najnižšou ochranou v rámci vlastného zoskupenia,
významné zvýšenie úlohy vyplácania časti mzdy vo forme akcií vlastného podniku (presne to, čo sa realizovalo v USA v druhej polovici 90. rokov 20. stor.). Znamená to, že prevažná väčšina pracovníkov je formálne stimulovaná k podstatne vyššiemu výkonu tým, že ak prosperuje ich vlastná firma, zvyšuje sa aj hodnota ich akcií. Zároveň sa však neuskutočnili žiadne kontrolné mechanizmy, ktoré by zablokovali úniku a zneužívaniu peňazí manažérmi. Takisto významne poklesol vplyv vlastníkov na tieto finančné toky, osobitne v prípade výrazného rozsahu drobných vlastníckych štruktúr,
utváranie klímy na založenie tzv. kapitálových penzijných fondov podnikového typu, osobitne v Anglicku a Nemecku, kde súčasťou mzdy sa stáva príspevok zamestnávateľa do penzijného podnikového fondu, z ktorého by sa mal v budúcnosti (po odchode pracovníka do dôchodku) vlastnému pracovníkovi navyšovať dôchodok (správa spoločnosti Prudential Equity: Podnikové penzijné schémy, 2004).

Skúsenosti z druhej polovice 90. rokov min. stor. však ukázali, že prevažná väčšina týchto (i keď formálne viazaných) podnikových zdrojov sa využila na preklenutie problémov v súvislosti so svetovou recesiou, odstránenie problémov s nízkou návratnosťou investícií, pri nadmerných fúziách a akvizíciách, ktoré vyčerpali finančné zázemie aj niektorých významných nadnárodných korporácií. Klasickou ukážkou takéhoto prístupu sú napríklad kauzy Enronu a Parmalatu. To viedlo k tomu, že sa znovu začalo riešiť:

ako pokračovať v odmeňovaní pracovníkov,
ako pokračovať v snahe vtiahnuť veľké zamestnávateľské zoskupenia (ale aj individuálne firmy) do poistných systémov, osobitne v oblasti penzijného poistenia,
akým spôsobom rozšíriť kontrolné mechanizmy tak, aby bolo možné kontrolovať finančné toky a zamedziť tunelovaniu firiem buď vlastným manažmentom (čo je vo väčšine prípadov), alebo časťou akcionárskeho zloženia.

V súčasnosti sme stále častejšie svedkami tunelovania alebo kriminality v rámci podnikovej sféry (osobitne veľkých nadnárodných korporácií) v dvoch rovinách:

tunelovanie aktív podniku,
tunelovanie vlastných finančných operácií podniku.

V rade prípadov sa ukázalo, že dokonca ani vnútorné podnikové kontrolné mechanizmy nedokázali zabrániť týmto procesom a rozsiahla nelegálna činnosť predovšetkým špičkových, ale aj stredných manažmentov viedla v podstate k tichému vytunelovávaniu najmä finančných aktív. Využívanie vnútorných informácií pri obchodovaní s akciami firiem vytvorilo novú oblasť podnikovej kriminality, ktorá súvisí s novým spôsobom financovania podnikov a predstavuje novú tendenciu v globálnej svetovej ekonomike. Keďže financovanie podnikov bankami sa ukazovalo značne problematické aj pre samotné banky, došlo k vytvoreniu nového priestoru úverovania podnikov cez kapitálové trhy. To však viedlo k jednej zásadnej skutočnosti: spojenie audítorských firiem a vrcholného manažmentu podnikov viedlo mnohokrát ku skresľovaniu výsledkov, na základe toho došlo k nadhodnoteniu akcií, ktoré boli uvádzané na kapitálové trhy a tým akcionári, ktorí tieto akcie skupovali, boli uvedení do omylu. Na základe toho sa vytvoril systém „pyramídovej hry“ a bolo len otázkou času, kedy sa podnik v prípade recesie a vyčerpania podnikových aktív dostane do neriešiteľných problémov. Takýto vývoj sa prejavil v rade veľkých nadnárodných korporácií v rámci finančného sektora, energetického sektora, potravinárskeho sektora či farmaceutického sektora. Na to reagovala veľká časť nadnárodných korporácií procesom ďalšej koncentrácie. Kým v období 70. rokov min. stor. bolo približne 60-tisíc nadnárodných korporácií, v období 90. rokov sa tento počet znížil na približne 20-tisíc. V súčasnosti sme svedkami toho, že rozhodujúci vývoj vo svetovej ekonomike ovplyvňuje zhruba 6,5-tisíc nadnárodných korporácií a približne 100-tisíc afilácií týchto korporácií. Tieto obhospodarujú 3/4 svetového obchodu (pritom z celkového rozsahu 7 biliónov USD ročného obratu svetového obchodu, 5 biliónov tvorí vnútropodnikový a vnútrofiremný obchod v rámci jednotlivých veľkých nadnárodných korporácií). Z nich zhruba 500 najvýznamnejších nadnárodných korporácií ovláda 48 % celosvetových aktív. Tieto nadnárodné korporácie dnes už nemôžu postihovať ani národné vlády. Možno teda konštatovať, že v súčasnosti už národné kontrolné mechanizmy v oblasti finančných tokov nestačia kontrolovať činnosť nadnárodných korporácií (štúdia KPMG: O fúziách a akvizíciách – procesy koncentrácie, 2002).

S tým súvisí aj ďalší aspekt súčasnej globálnej ekonomiky. Zdaňovacie miesta nadnárodných firiem sú presúvané do oblastí s najnižšou mierou zdanenia. Je to nielen oblasť zvláštnych zón, ale aj oblasť daňových rajov.

V súčasnosti sa ukazuje, že pravdepodobne analogický proces prebehne aj v krajinách strednej a východnej Európy, najmä v Slovenskej republike. Zavedenie 19% jednotnej korporačnej dane znamená, že pre väčšinu firiem nadnárodnej proveniencie v rámci Európskej únie je výhodné zvoliť zdaňovacie miesto na území Slovenska. Súvisí to s tým, že priemerná výška dane z korporačného zisku v Európskej únii je 33%, pričom niektoré krajiny majú 42 až 4 %-nú úroveň dane. Takýto rozdiel medzi daňovými systémami bude pravdepodobne znamenať snahu presunúť zdaňovacie miesta nadnárodných firiem na územie Slovenskej republiky. Ak s tým spojíme stratégiu presunu a zakladania riadiacich regionálnych centier mimo materských centier nadnárodných korporácií, možno reálne očakávať, že na území Slovenska dôjde k založeniu viacerých regionálnych centier, ktoré budú detašovanými riadiacimi centrami významných európskych, ale aj nadnárodných paneurópskych veľkých korporácií (už nielen v oblasti automobilového priemyslu, ale napríklad aj v oblasti softvérového priemyslu, informačných technológií atď.). To by bolo veľmi významné plus pre Slovensko, ktoré by takto mohlo získať oddychový čas na splnenie požiadaviek vyplývajúcich z globalizácie.

Druhou stránkou tohto procesu je však otázka dĺžky času takéhoto vývoja, odhadnutie reálneho času, počas ktorého by Slovensko mohlo byť takýmto centrom pre oblasť zdaňovania, financovania, riadenia či logistiky. Vzhľadom na vývoj v ostatných krajinách (v ktorých všeobecne dochádza k poklesu korporačných daní) možno očakávať, že nadnárodné korporácie použijú túto stratégiu a využijú úroveň daňových sadzieb v podmienkach Slovenska zhruba v časovom období 5 až 10 rokov, keď by Slovensko bez ohľadu na proces postupného poklesu daní v okolitých krajinách mohlo profitovať z tejto situácie (dá sa predpokladať, že napriek snahám o postupné znižovanie sadzieb dane z príjmov právnických a fyzických osôb v okolitých krajinách tento proces bude pomerne pomalý a pravdepodobne nedosiahne razantnosť, ktorú dosiahlo Slovensko, to znamená významný pokles daňových sadzieb z úrovne 41% na súčasných 19% v horizonte 3 rokov).

S tým súvisí aj ďalší významný aspekt. V súčasnosti globálna svetová ekonomika je charakterizovaná stále väčšou modifikáciou dodávateľsko-kooperačných vzťahov. Celková sieť subdodávateľov sa začína segmentovať nielen z hľadiska dosahovania nákladovosti, ale predovšetkým z hľadiska prenosu výsledkov výskumu a vývoja. Ukazuje sa, že veľké nadnárodné korporácie napriek obrovskej finančnej moci začínajú stále viac presadzovať filozofiu delegovania výskumu na nižšie organizačné celky či do iných teritórií (ako ukážku v slovenských podmienkach možno uviesť výskumnú základňu Siemensu, realizovanú v Michalovciach). Vzhľadom na podstatne nižšie náklady na výskum v nových členských krajinách je reálny predpoklad, že táto tendencia sa v budúcnosti ešte viac posilní. Ak zoberieme napríklad do úvahy skutočnosť, že v súčasnosti daň z príjmov fyzických a právnických osôb v Nemecku (i napriek reformám) zostáva na úrovni presahujúcej 30%, je zrejmé, že aj rozsah výskumných projektov realizovaných v nových členských krajinách bude pre nemecké firmy mimoriadne zaujímavý.

To ale znamená, že nemôžeme v podmienkach Slovenska hovoriť len o lacnej pracovnej sile, orientovanej na oblasť montážnych prác, ale môžeme hovoriť o lacnej pracovnej sile aj v oblasti logistiky, marketingu, výskumu a vzdelávania. To ponúka Slovensku významnú príležitosť, pretože stále výraznejšie sa do popredia dostáva otázka kvalifikovanosti a flexibilnosti pracovníkov pred vlastnou cenou kvalifikovanej pracovnej sily, ako aj ochota nadnárodných firiem presúvať výskumné zázemie do nových teritórií a oblastí. Ak pre 90. roky bolo ešte charakteristické, že oblasť marketingu, výskumu a vývoja bola vždy koncentrovaná v materskej krajine, koniec 20. storočia a hlavne začiatok 21. storočia je charakteristický posilňujúcim sa procesom presunu výskumných a vývojových kapacít mimo materskej krajiny. Napríklad mnohé automobilky dnes majú rozhodujúce výskumné a vývojové kapacity v Brazílii, v Argentíne či Indonézii, hoci paradoxne tieto krajiny nemajú typické technické zázemie, ktoré bolo doteraz považované za základný predpoklad technického a strojárenského výskumu.

S tým súvisí aj ďalší aspekt, a to je otázka reálneho rýchleho prenosu výsledkov výskumu a vývoja do praxe. Tu sme svedkami nielen skracovania času prenosu, ale aj ďalších aspektov.

Charakteristické je predovšetkým rozvíjanie subdodávateľských báz založených na práci vo mzde. To znamená, že aj dodávky komponentov a subčastí boli orientované predovšetkým na prácu vo mzde.

Keďže väčšinu technologického vybavenia a výskumného zázemia dodávali partnerské firmy zo západnej Európy, je mnoho náznakov – osobitne v automobilovom priemysle, že by sa výskum a vývoj (napríklad v oblasti plastov, v oblasti komponentov, materiálových kompozitov a pod.) mohol presunúť aj do krajín strednej a východnej Európy.

Táto stratégia sa objavuje hlavne v automobilovom priemysle. Napríklad firma Porsche sa rozhodla kompletne decentralizovať a deregulovať subdodávateľské systémy tak, že výroba jej komponentov je umiestnená v 18 krajinách sveta, v ktorých sú najvýhodnejšie podmienky (najkvalitnejšia pracovná sila, prijateľné mzdové náklady, zabezpečená logistika, zabezpečený výskum a vývoj a využitie spolupráce napr. s vysokými školami). To viedlo nielen k založeniu celosvetovej siete subdodávateľských systémov, ale čo je veľmi dôležité pre samotnú firmu, viedlo aj k zvýšeniu ziskovosti až na úroveň 10% ziskovej marže, čo oproti iným automobilkám (v ktorých sa zisková marža pohybuje na úrovni 1 až 3%) znamená zásadný posun (štúdia Deutsche Bank: Správa o perspektívach automobilového priemyslu, 2004).

Na druhej strane, rozširuje sa stratégia „štíhlej“ výroby, ktorú presadzujú japonské automobilové koncerny a realizujú ju vo väčšine prevádzok vo svete. Štíhla výroba znamená maximalizáciu efektívnosti jednotlivých fáz výrobného procesu, minimalizáciu skladových a iných nákladových komponentov, zavedenie maximálnej práce bez zásob (just in time) a maximálne využitie špičkových technologických robotizovaných prevádzok v tých oblastiach, v ktorých sa to oplatí využívať. Výsledkom tejto štíhlej výroby, ktorá je ešte doplnená o úzku spoluprácu so zákazníkmi (z hľadiska očakávaných zlepšení), je takisto významný posun ziskovej marže.

Ak vezmeme do úvahy s tým súvisiaci proces koncentrácie (ktorý prebieha stále výraznejšie v jednotlivých odvetviach), možno očakávať, že v horizonte 5 až 10 rokov aj v automobilovom priemysle zostane iba niekoľko výrobcov celosvetového typu (zhruba 2 výrobcovia v Európe, 3 výrobcovia v Japonsku a 3 výrobcovia v USA). Zároveň dochádza k veľmi zaujímavému javu, a to nielen v automobilovom priemysle, ale aj vo farmaceutickom priemysle, a to:

k zlučovaniu prostriedkov vo fáze výskumno-vývojovej a fáze prípravy nových výrobkov, pri individuálne zvolenej (mnohokrát konkurenčnej) marketingovej stratégii jednotlivých výrobcov,
k stále rozsiahlejšiemu využívaniu modulárnych systémov a súčiastkových komponentov tak, aby bolo možné rozličné typy vozidiel montovať z rovnakej súčiastkovej a agregátnej základne.

Výsledkom tohto procesu je potom skutočnosť, že dochádza k plnej internacionalizácii výroby s tým, že jednotlivé moduly sa stávajú skladačkami, ktoré sa modulárne skladajú podľa charakteristík trhov jednotlivých teritórií, do ktorých je výroba určená.
Zároveň s tým sa ukazuje druhá veľmi významná línia (ktorú sme už uviedli a platí dnes predovšetkým v automobilovom priemysle), a to segmentácia a sústreďovanie pozornosti na dve zákaznícke kategórie:

Výroba luxusných vozov v menšom rozsahu pre hornú časť spotrebiteľskej klientely, pre ktorú nie je rozhodujúca cena, ale kvalita produkcie a rozsah ponúkaného sortimentu.
Masová výroba, ktorá je charakteristická pre strednú triedu (i pre nižšie príjmové kategórie) a znamená podstatne nižší technický štandard, ale zároveň rozsiahle zisky z masovej produkcie.

Zoberme do úvahy skúsenosti napríklad zo Slovenska. Je stále očividnejšie, že kým Volkswagen výslovne uplatňuje stratégiu segmentácie produkcie podľa príjmových skupín klientov, Peugeot Citroën či chystaná Hyundai predpokladajú orientáciu pozornosti predovšetkým na masovú produkciu pri nižších cenách s tým, že veľká časť vyrábanej produkcie by sa realizovala na trhoch mimo Slovenska. Potvrdzujú to aj plánované parametre Peugeotu Citroën, podľa ktorých 95% produkcie sa má vyvážať, ako aj Hyundai, kde sa odhaduje, že 90 až 93% produkcie bude určených na vývoz.

To znamená, že stredná Európa v žiadnom prípade nemôže počítať s tým, že zahraniční investori budú prichádzať na toto teritórium v súvislosti s využitím možnosti daného miestneho trhu. Prichádzajú preto, aby maximálne využili efektívnostné parametre a nízke náklady tohto teritória na produkciu, ktorá sa bude používať v iných oblastiach a pre inú klientelu.

Od konca 20. storočia možno sledovať zásadnú zmenu podnikovej stratégie v automobilovom priemysle, ale sčasti aj v niektorých ďalších priemyselných odvetviach (napríklad pri výrobe mobilných telefónov či v niektorých ďalších výrobách): dochádza ku celosvetovej segmentácii zákazníkov, a to bez ohľadu na teritórium. Táto celosvetová segmentácia znamená, že firma sa v rámci globálnej svetovej ekonomiky sústreďuje na kategóriu vysokopríjmových obyvateľov, ktorá vo väčšine krajín predstavuje rozpätie od 4 do 10%, s tým, že masová výroba je určená pre tie krajiny, ktorých veľká časť obyvateľstva je schopná zaplatiť lacný výrobok. Tam, kde to nie je možné, výrazne sa posilňuje predaj na splátky.

Výrazné rozšírenie úverového predaja (dokonca s nulovou akontáciou) malo byť jednou zo stratégií, ktorá mala zabezpečiť výrazné zvýšenie predajnosti osobných áut v USA v rokoch 2003 a 2004. Pritom ale (paradoxne) takéto vychádzanie v ústrety zákazníkom zásadným spôsobom ohrozilo ziskovosť tzv. veľkej trojky a vyústilo do toho, že žiadna firma z tejto veľkej trojky dnes nie je vo významných ziskových maržiach (zisková marža sa pohybuje na úrovni medzi 0 až 2%), a to napriek tradícii a napriek zdanlivo rozsiahlemu trhu áut v USA (správa analytickej skupiny Autofacts, Pricewaterhouse Coopers: Cenová vojna v automobilovom priemysle, 2004).

S tým súvisí aj niekoľko ďalších zaujímavých tendencií, charakteristických pre globálnu svetovú ekonomiku:

tendencia regionalizácie, ktorá súvisí aj so zriaďovaním regionálnych riadiacich centier, ako keby sa tento globálny rozmer po dosiahnutí globálneho rozmeru spätne transformoval na niekoľkodimenzionálnu regionálnu úroveň,
stratégia orientácie na jednotlivé segmentné skupiny zákazníkov, ktoré sú solventné, u ktorých je nutné realizovať zvláštnu formu predaja alebo sa im poskytujú nové netypické formy výhod spojených s využívaním samotného výrobku.

To je napríklad zvyšovanie rozsahu základnej výbavy automobilového priemyslu, zvyšovanie rozsahu elektronického vybavenia atď. Na strane druhej sa však ukázalo, že pri niektorých typoch výrobkov (predovšetkým v oblasti mobilnej komunikácie a automobilového priemyslu) prílišná elektronická či softvérová výbava výrobkov už prestáva byť stimulačným nástrojom na zvýšenie predaja. Ukazuje sa totiž, že prevažná väčšina zákazníkov sa orientuje na základné služby a činnosti, ktoré výrobok poskytuje, ale celý rad špecifických diferencovaných služieb títo zákazníci nezvládajú. Základom úspešnosti predaja sa teda dnes už stáva nielen vlastná úroveň nákladov na výrobu (úroveň nákladov na individualizáciu výrobkov), ale aj rozsah nákladov na používateľskú pohodlnosť a používateľský štandard pre daný výrobok. A toto sa dnes stáva jednou z hlavných bariér ďalšej expanzie nových technologických výrobkov v oblasti mobilnej telekomunikácie a v oblasti informačných technológií. V oblasti počítačových technológií, ako aj v oblasti mobilnej komunikácie sa totiž stále viac ukazuje, že väčšina klientov nevyužíva rozhodujúcu časť ponúkaného softvérového zabezpečenia a výsledkom toho je, že ďalšie zvyšovanie rozsahu poskytovaných služieb, činností atď. potom už nehrá úlohu, ale rozhodujúcou sa stáva jednoduchosť používateľského zázemia. Dnes práve jednoduchosť používateľského zázemia, prípadne rozširovanie servisných služieb spojených so zabezpečovaním činnosti výrobkov (napríklad okamžitá náhrada pokazeného počítača atď.) sa stáva rozhodujúcim nástrojom konkurenčnej stratégie.

Samozrejme, takáto stratégia súvisí aj s celkovou organizáciou výskumu, marketingu, financovania, predaja, klientskej štruktúry, teritoriálneho rozloženia atď. Tradičné prístupy, ktoré boli doteraz typické pre Európsku úniu, boli charakteristické skôr poskytovaním finančných prostriedkov (bez významnejších analýz, ako tieto prostriedky prispeli k zvýšeniu konkurencieschopnosti služieb, výrobkov alebo firmy). Dôsledná orientácia na posilnenie efektívnostného prínosu v USA znamenala hlavný štrukturálny efekt rastu ziskovosti v amerických podnikoch. Otázka organizácie, zacielenia, orientácie na zákazníkov atď. v mnohých prípadoch boli síce prepracovanejšie v európskych podmienkach, ale práve aspekt, že boli slabo rozpracované v európskych korporáciách, znamenal zvýšenie rozdielu efektívnosti medzi americkými a európskymi korporáciami.

S tým súvisí aj ďalší aspekt: využitie úverovania cez kapitálové trhy. Funkčná činnosť kapitálových trhov sa stala významným nástrojom na zefektívnenie a zlacnenie úverovania expanzie podnikovej sféry. Čo však sa málo hovorí, bola aj hlavným nástrojom na financovanie vlny fúzií a akvizícií, ktorá bola typická pre druhú polovicu 90. rokov 20. stor.. Prevažná väčšina fúzií a akvizícií sa totiž realizovala nie z vnútropodnikových zdrojov, ale v nadväznosti na zdroje získané buď emisiami akcií a obligácií, alebo v súvislosti s financovaním konzorciami bánk. Ukazuje sa stále viac, že vo väčšine prípadov sa fúzie a akvizície nezacielili predovšetkým na získanie trhového priestoru, ale na získanie väčšieho manévrovacieho priestoru ovládnutím prípadného konkurenta. Tento manévrovací priestor zároveň vytváral nový rámec teritoriálneho využitia výrobných kapacít, marketingových kapacít atď.

V súčasnosti, po fáze fúzií a akvizícií (ktoré však vo väčšine prípadov neviedli k želaným výsledkom alebo k výraznému zvýšeniu ziskovosti) nastúpila druhá fáza, a to vnútorná deštrukturalizácia, zosieťovanie firiem zakladaním regionálnych riadiacich centier, ktoré preberajú materiálnu, výrobkovú a marketingovú zodpovednosť, a teda aj stratégiu. Výhodou takejto decentralizácie je skutočnosť, že dochádza k zníženiu citlivosti na prípadné otrasy v jednotlivých dcérskych krajinách veľkého nadnárodného kolosu.

Samozrejme, tento proces súvisí aj so súbežne prebiehajúcim procesom spätného zúženia profilu väčšiny nadnárodných korporácií a koncentrovania pozornosti na základný biznis. Je síce pravda, že existuje rad náznakov o obnovení rozšírenia výrobnej základne a základne služieb a zamerania veľkých nadnárodných korporácií. Toto rozšírenie zamerania na služby však mnohokrát nie je motivované vlastnou potrebou technologického profilu, ale je skôr zneprehľadnením finančných tokov a vytváraním podstatne väčšieho priestoru pre netransparentné finančné operácie. Klasickou ukážkou bola kauza Parmalat, ktorá ukázala, že ani národné, ani nadnárodné kontrolné orgány pri zložitej vnútornej štruktúre finančných tokov medzi jednotlivými dcérskymi spoločnosťami potravinárskeho koncernu nedokázali postrehnúť formy tunelovania, ktoré v konečnom dôsledku dosiahli niekoľko miliárd eur. Stále významnejšie do popredia vystupuje skutočnosť, že národné kontrolné orgány nemajú v podstate žiadnu možnosť dosiahnuť zásadnú kontrolu finančných tokov veľkých nadnárodných firiem. Súvisí to aj s tým, že presunom zdaňovacích miest do daňových rajov prichádzajú pôvodné materské vlády nielen o významný zdroj daňových príjmov, ale zároveň už nie sú schopné kontrolovať takmer žiadne finančné toky v týchto veľkých nadnárodných korporáciách. Okrem toho, ak nadnárodné korporácie poskytujú kľúčový politický efekt – to znamená pracovné miesta, v podstate možno konštatovať, že pokiaľ sa nedopustia zásadného prechmatu vo finančnej alebo inej oblasti, väčšina vlád sa snaží tolerovať aj činnosti, ktoré prekrýva činnosť veľkých nadnárodných korporácií.

Táto nová orientácia na nové chápanie priestoru, delegovanie právomocí, zakladanie regionálnych riadiacich centier a centier zameraných na služby, delegovanie logistiky a výskumu, vytvorenie novej kvality subdodávateľských vzťahov, je príležitosťou pre nové členské krajiny Európskej únie, a to preto, že ich podmienky, náklady, daňové systémy, ale aj celková miera kontroly, sú stále ešte nižšie ako v starých členských krajinách. Takže v podstate možno konštatovať, že stimulačné dôvody na presun oficiálnych riadiacich centrál zo starých členských krajín Európskej únie do nových členských krajín sú o to väčšie.

Pritom nové členské krajiny zvýšili počet obyvateľov Európskej únie o 75 miliónov a zväčšili aj rozsah tvorby HDP zhruba o 4%. Znamená to teda, že v nich dlhodobo zostane priestor na to, aby ich vlády boli vďačné za akúkoľvek investíciu do týchto teritórií, a aby boli ochotné spolufinancovať vytváranie nových výrobných celkov pre väčšinu nadnárodných korporácií. Možno očakávať, že v horizonte 5 až 10 rokov sa urýchli proces presunu výrobných, ale aj zdaňovacích a riadiacich kapacít zo starých členských krajín Európskej únie do nových členských krajín, predovšetkým do pásma strednej Európy.

Keďže sa postupne začína uvažovať aj o ďalšom rozširovaní Európskej únie smerom na východ, môže sa stať pásmo strednej Európy v budúcnosti hlavným výrobným, riadiacim a usmerňujúcim centrom pre mnohé nadnárodné korporácie v teritóriu Európy.

Samozrejme, bude to vyžadovať dlhší časový horizont a bude veľmi dôležité, aká bude miera kooperatívnosti a vzájomnej spolupráce národnej vlády s nadnárodnými investormi.

Každá národná vláda sa dostáva do zdanlivo neriešiteľného rozporu, pretože:

na jednej strane musí rešpektovať a dôsledne dodržiavať smernice Európskej únie.
na druhej strane je pre ňu nadnárodná korporácia väčšou zárukou (napríklad v oblasti tvorby pracovných miest) ako mnohé sľuby Európskej únie, ktoré závisia od celkovej rozpočtovej situácie Európskej únie a od možnosti vzájomného spolufinancovania v nadväznosti na podmienky Európskej únie.

To v konečnom dôsledku môže vyústiť do situácie, že národná vláda sa bude musieť rozhodnúť, čo je pre ňu výhodnejšie: či menšie využívanie priestoru poskytovaného Európskou úniou a využitie väčšieho priestoru na individuálnu spoluprácu s investormi, alebo mechanické dodržiavanie požiadaviek Európskej únie (napríklad v oblasti daňovej konkurencie atď.), ale zaplatí za to nižším počtom prichádzajúcich investorov do svojho teritória.

Zároveň sa ukazuje aj ďalší aspekt: mzdové náklady sú samy osebe významným nástrojom (podobne ako daňové stimuly), ale zároveň dôležitá je aj výška platieb do verejnoprávnych systémov a miera reálneho zodpovednostného vzťahu medzi zamestnávateľom a zamestnancami.

Proces vnútornej segmentácie v rámci Európskej únie bude pravdepodobne pokračovať.

V nadväznosti na globálnu stratégiu a zmeny globálnej ekonomiky mimoriadne vystupuje do popredia aj význam systémovej infraštruktúry.

Súčasný vývoj energetického zabezpečenia v krajinách Európskej únie proti kolapsom a výpadkom energií (k akým došlo napríklad v lete 2003) ukazuje na nutnosť:

zásadného prehodnotenia celej energetickej politiky, a to napriek liberalizácii energetických systémov,
vytvorenia priestoru na vznik novej generácie energetických zdrojov.

Dokonca sa ukazuje, že aj alternatívne zdroje energie (na ktoré stavila napríklad nemecká vláda) narážajú stále viac na odpor ekológov. Preto sa kľúčovou otázkou pre Európsku úniu stávajú nielen nové generácie jadrových reaktorov (tak, ako ich spoločne pripravujú Francúzsko a Holandsko), ale aj úsporné programy. A práve oblasť úsporných programov v oblasti spotreby energií a celková ekologizácia ekonomiky sa objavuje ako úplne nový odbytový priestor dlhodobého charakteru, so zabezpečením využívania verejného obstarávania a so súhlasom obyvateľstva Európskej únie. Zároveň je to priestor, v ktorom nie je taká výrazná konkurencia ako v iných sektoroch svetovej ekonomiky.

Z tohto hľadiska sa ekologizácia hospodárstva jednotlivých krajín Európskej únie stáva dlhodobým odbytovým priestorom.
V súvislosti s tým, že doterajšie možnosti rastu výrobkovej bázy a bázy služieb sú už vyčerpané, sa ukazuje, že práve ekologizácia výroby a ekologizácia spotreby sa môžu stať novou nesmierne zaujímavou a dlhodobou oblasťou poskytujúcou zaujímavý odbytový priestor. Keďže vo väčšine prípadov v týchto oblastiach je jedným z významných obstarávateľov práve verejný sektor (buď na úrovni štátnej, samosprávnej, alebo regionálnej), je zrejmé, že v ďalšom období bude táto oblasť podnikania mimoriadne významná.

Určitý odbytový priestor je spojený s udržiavaním a rekonštrukciou existujúcich systémov, napríklad dopravných infraštruktúrnych systémov, priemyselných a obytných zón atď.

Pokiaľ ide o automobilový priemysel, predovšetkým o novú generáciu pohonných systémov (vodíkové palivové články, vodíkové motory atď.), bude v budúcnosti (v horizonte niekoľkých rokov) pravdepodobne veľmi významnú úlohu zohrávať výskumno-vývojové zabezpečenie týchto prác a skvalitnenie týchto nových druhov pohonných systémov. A tu je opätovne priestor pre nové členské krajiny a na to, aby sa utvorili vhodné podmienky a zázemie na výskum. Tým by sa ponúkla príležitosť, aby hlavným stimulačným nástrojom príchodu investorov a na založenie regionálnej riadiacej centrály neboli náklady na pracovnú silu, ale výskumno-vývojové zázemie, spolupráca s vysokými školami, zabezpečenie logistiky a informačného zázemia.

A práve takáto ponuka nadnárodným korporáciám, čiže nielen ponuka lacnej pracovnej sily pri montážnych prácach, ale ponuka logistického výskumno-vývojového a projekčného zázemia, môže byť hlavným stimulačným nástrojom príchodu investorov, globálnych nadnárodných firiem na územie strednej a východnej Európy. Pri tejto stratégii je ale potom nutné dôsledne spolupracovať s veľkými nadnárodnými firmami a s ich strategickými zámermi, ktoré majú v tomto teritóriu, ale aj v ďalších teritóriách (napríklad možno konštatovať, že Volkswagen v Bratislave už dnes pripravuje projekčných manažérov a inžinierov pre nové podniky, ktoré Volkswagen chce stavať v krajinách juhovýchodnej Ázie).

Ak zoberieme do úvahy, že oblasť strednej a východnej Ázie bude potrebovať v budúcich 20 rokoch približne 120 miliónov vysokoškolsky vzdelaných odborníkov a nie je schopná takýto počet odborníkov sama pripraviť, možno si položiť otázku: Prečo by sa aj také krajiny ako Slovensko nemohli zúčastniť na príprave kvalifikovaných pracovných síl pre takú rozsiahlu technologickú a inú prestavbu globálnej svetovej ekonomiky? Ak v súčasnosti z výchovy pracovníkov a výchovy odborníkov profitujú najviac USA (v rozsahu viac ako 25 miliárd USD ročne) a Európska únia zhruba na úrovni 10 miliárd USD ročne, možno rozvinutím práve vysokoškolských centier, výskumno-vývojových pracovísk, rozvojom celkovej úrovne vzdelávania dosiahnuť podstatné rozšírenie prípravy vysokokvalifikovaných odborníkov pre rozvojové krajiny. Tu možno využiť výskumné a vývojové zázemie, zázemie pedagogických pracovníkov, ako aj zázemie vedecko-pedagogických pracovísk, a tak prispieť k rozvoju globálnych firiem, pretože práve príprava takýchto odborníkov aj v spolupráci s globálnymi nadnárodnými firmami môže byť jedným z významných exportných odvetví Slovenskej republiky, pričom o miere pridanej hodnoty v takýchto sofistikovaných činnostiach ani nie je potrebné hovoriť.

V tomto kontexte teda možno konštatovať, že globalizácia je výzvou nielen na využitie lacnej pracovnej sily, výzvou na vytvorenie globálnej infraštruktúry, ale je predovšetkým výzvou pre malé krajiny, aby sa orientovali na tie oblasti služieb a činností, ktoré sa stávajú základným predpokladom budúcej expanzie – výskumu, vzdelávania, riadenia a logistiky.

Zákonitým dôsledkom pôsobenia stratégie internacionalizácie, medzinárodnej marketingovej stratégie a multinárodnej marketingovej stratégie, je kreovanie globálnej marketingovej stratégie, ktorá je súčasťou štvrtej etapy vývoja marketingu a vymedzujeme ju obdobím rokov 1995-2010. Napriek tomu, že proces globalizácie je momentálne zatiaľ len v štádiu vývoja, svojim vplyvom spôsobuje prevratnú spoločenskú transformáciu. Podnikový manažment v snahe pružne reagovať na tieto zmeny, realizovať by mal nielen dielčie podnikové zmeny vo forme reinžinieringu, total quality manažmentu, benchmarkingu, ale hlavne komplexnú zmenu podnikovej kultúry, stratégie a štruktúry.

Pod pojmom globalizácia rozumieme proces vytvárania sietí, ktoré spájajú rozličné kultúry a regióny sveta do spoločnej globálnej sústavy. Dôležité je pri tom uvedomiť si, že globalizácia neznamená integráciu sveta. V žiadnom prípade nevzniká jednotná globálna kultúra, ale dôležitejšími sa stávajú práve národné kultúry. Globalizačný proces bol umožnený vývojom technológie dopravy, komunikácie a informatiky a v konečnom dôsledku vedie k zvýšeniu mobility svetového obyvateľstva, voľnému pohybu kapitálu a hyperkonkurencii. Podnikový manažment vo vzťahu ku spoločenskému vývoju globalizácie je často postavený pred problematické otázky súvisiace s nedostatočným uplatňovaním marketingu, ktorý sa prejavuje vo forme:

nepresného zamerania sa na cieľové skupiny,
pripisovania prehnaného významu cene produktu,
nedostatočnej práce oddelení marketingu, neschopných správne interpretovať signály trhov,
nesúladu politiky obchodných značiek s realitou trhu.

Mnoho slovenských podnikov reaguje na globalizáciu sústredením sa v prevažnej miere na cenovú súťaž, znižovanie cien a nákladov, racionalizáciu výrobných procesov, vyraďovanie neproduktívnych funkcií, redukovanie pracovnej sily a redukovanie inovačnej aktivity. Nedostatky v marketingovej práci vedú následne nielen k otázke existencii podnikov, stúpaniu miery nezamestnanosti, klesaniu kúpnej sily obyvateľstva a celkového potenciálu spotreby a exportu , ale môžu blokovať celý hospodársky systém vo forme likvidácie podnikov. Preto otázky súvisiace s uplatňovaním globálneho marketingu budú nadobúdať čoraz väčší význam aj pre slovenskú hospodársku prax . Hlavným cieľom by malo teda byť priblíženie sa slovenského ekonomického prostredia k prostrediu zjednotenej Európy, čo bude možné dosiahnuť pri rešpektovaní zásad globálneho marketingu.

Jadrom globálnej marketingovej stratégie je zvýšenie hodnoty z hľadiska zákazníka pri racionalizácii operatívnych procesov. Do centra pozornosti sa dostáva zákazník a ním vnímané hodnoty, ktoré môžu byť vyjadrené:
a/ výmennou hodnotou
b/ úžitkovou hodnotou
c/ emocionálnou hodnotou

Nie menej dôležité je aj pochopenie správania sa zákazníka, podchytenie výraznejších zmien v oblasti jeho správania a na základe toho sa pokúsiť predpovedať budúci vývoj. Musíme vychádzať z toho, že spotrebiteľské správanie má dynamickú povahu za súčasnej zmeny jeho kvantitatívneho a kvalitatívneho uspokojovania spotreby. Štrukturálne zmeny zasahujú spotrebiteľské segmenty, členia trh na menšie časti, dochádza k väčšej individualizácii. Celosvetovou globalizáciou trhu si firmy stále viac uvedomujú, že globálne produkty ľahšie prenikajú distribučnými kanálmi. V budúcnosti sa dá preto očakávať, že prežijú tie firmy, ktoré budú orientované na zákazníka, ktoré chápu globálny trh, avšak konajú lokálne a sú zároveň dostatočne flexibilné pri ponuke vysokej hodnoty zákazníkovi. Globálny trh sa stáva skutočnosťou nielen pre multinacionálne korporácie, ale aj pre malé firmy. Zákazník posudzuje produkt oveľa náročnejšie z pohľadu hodnoty v nej zhmotnenej. Dokazujú to aj výsledky marketingového výskumu v okrese Košice a Prešov, ktorý bol realizovaný na vzorke 936 respondentov. Na vyjadrenie postojov respondentov sme použili aplikáciu Likertovej škály /tzv. známkovej/, v rámci ktorej sa mohli respondenti vyjadriť, do akej miery považujú pri výbere nákupného miesta jednotlivé faktory za dôležité.

ZÁVER

Globalizácia je výzvou nielen pre štáty a korporácie, ale i pre nadnárodné zoskupenia. Rad takýchto výziev stavia aj pred Európsku úniu.

Ak chce Európska únia obstáť v konkurencii a reagovať na globalizačné výzvy, musí uskutočniť rad reforiem v oblasti daní, trhu práce, energetiky, infraštruktúry. Tieto reformy sú odrazom nutných zmien fungovania rozšírenej Európskej únie, ako aj odrazom výziev, ktoré pred Európsku úniu stavia globalizácia svetovej ekonomiky.

Táto práca mi dala veľa nových informácií, skúseností a prehľad o vybraných aspektoch globalizácie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk