V transferoch sa najviditeľnejšie ukazuje rys neekvivalencie v rámci verejných financií.
V prípade vládnych výdajov dochádza k reálnemu zaťažovaniu ekonomiky, teda „zásobovaniu“ verejného sektoru, ale tiež k vytláčaniu pôsobenia privátneho sektoru, ktorý je dokázateľne efektívnejší. (crowding-out efekt, efekt vytláčania súkromných investícií štátnymi). Transfery motivujú príjemcu k pracovnému či investičnému úsiliu (pozitívnemu i negatívnemu), zvyšujú dôchodky ľudí, stimulujú ich k vyššej spotrebe a investovaniu, ale pri ich rozdeľovaní je treba brať ohľad na štruktúru príjemcov transferov, ale predovšetkým na objem transferov z dôvodu inflačných tlakov a rastu nezamestnanosti.(Substitúcia práce voľným časom.)

3 Štruktúra , výška a rast verejných výdajov
3.1 Teórie rastu VV
VV v absolútnom vyjadrení majú z dôvodu inflačných tendencií a demografických zmien len malú vypovedaciu schopnosť. Pre skúmanie a komparáciu je relevantný pomer verejných výdajov k HDP. Z hladiska dynamiky je najzákladnejším rysom verejných výdajov ich rastúci charakter. Kým v 30-tych rokoch 20-teho storocia to bolo 7-15%, v 50-tych už 25-30%, tak v rozmedzí rokov 1970 – 1990 vzrástli na 40 – 60% VV/HDP. Vývoj VV v druhej polovici 20. Storočia je v tabuľke 4
Názor na rolu štátu v ekonomike, ale aj empirické zistenie viedlo A. Wagnera k sformulovaniu zákona rastúcich verejných výdajov. Zvyšovanie štátnych a verejných aktivít videl ako všeobecný dôsledok spoločenského vývoja. Teda: „Podiel verejných výdajov na národnom produkte rastie s rastom dôchodku na jedného obyvateľa.“
Taktiež predpokladal elasticitu VV väčšiu ako 1, teda rýchlejšie tempo rastu verejných výdajov ako produktu, čo má za následok zvyšovanie podielu VV/HDP. Tento teorém je založený na predpoklade rastu produktivity práce, ktorá povedie k zvyšovaniu národného dôchodku, pričom sa tento vývoj prejaví rastom štátnych zásahov prevažne v sociálnej oblasti.
Ďalšou rastovou teóriou verejných výdajov je teória prahových efektov, ktorú vyslovili Peacock a Wiseman. Podľa nej sú štátne výdaje obmedzené tzv. znesiteľným fiškálnym nákladom, čo je maximálne daňové zaťaženie, ktoré je spoločnosť ochotná zniesť. (evidentný súvis s Lafferovou krivkou a bodu optima daňovej sadzby a daňového výnosu.)
Rast verejných výdajov je daný vládnymi zásahmi do spoločenského vývoja v dôsledku krízových javov ako sú vojny, prírodné katastrofy, hospodárske krízy apod. Znesiteľný fiškálny náklad kolísa práve v súvislosti s týmito neočakávateľnými javmi, a teda aj výdaje na elimináciu škôd vzrastajú poťažmo celkové verejné výdaje vzrastú skokom. Avšak po skončení krízového obdobia sa objem VV už nevráti na pôvodnú úroveň. („efekt západky“ vysvetlený ekonómom R. Birdom).