Všeobecná charakteristika verejných výdajov, faktory rastu a medzinárodná komparácia VV

1.Úvod
Do dnešnej podoby sa ľudská spoločnosť vyvíjala dlhé tisícročia. Jedným z výdobytkov civilizácie je aj štát, štátne usporiadanie so všetkými výhodami aj nevýhodami. Všetky atribúty štátnej moci by mali smerovať k systému všeobecnej spravodlivosti a harmonickej koexistencii každého člena spoločnosti. Rovnako tak aj štruktúra a tok verejných financií. Mali by byť alokované a prerozdeľované efektívne aj vzhľadom k stabilizácii ekonomiky.
Vo svojej práci chcem načrtnúť problematiku verejných výdajov, charakterizovať verejné výdaje vo všeobecnosti a ich vývoj z historického hľadiska, atribúty rastu VV, ale predovšetkým poukázať na rozdielnosť veľkosti a štruktúry VV v medzinárodnom kontexte.

2. Všeobecná charakteristika verejných výdajov
2.1 Čo sú verejné výdaje
Verejné výdaje sú tokom finančných prostriedkov v rámci verejnej rozpočtovej sústavy a na základe určitých zásad sú alokované na princípe neekvivalencie a plnej alebo čiastočnej nenávratnosti. Plnia rôzne fiškálne funkcie štátu, prípadne jeho súčastí. Konkrétne ide o financovanie jednotlivých činností štátu. A sice samotný štátny aparát, obrana, bezpečnosť, školstvo, sociálna a kultúrna oblasť a pod. Je stanovený systém ich prideľovania, čerpania a kontroly plnenia. VV teda slúžia k dosahovaniu určitých cieľov verejného sektoru, ale tiež k stimulácii určitého odvetvia (napr. zadaním štátnej zakázky na výstavbu dialnice), prípadne celej ekonomiky v čase recesie. 2.2 Ako sa verejné financie delia
Verejné výdaje môžeme rozdeliť na :
●Vládne výdaje (G), za ktoré, zjednodušene, vláda „niečo“ dostane. Za tieto prostriedky teda vykazuje aktíva. Na jednej strane majú spotrebný charakter, konkrétne nákupy, náklady na mzdy, neinvestičné pôžičky, a čo je velmi dôležité tiež platenie úrokov. Na strane druhej sú vládne výdaje investičné, teda úžitok z nich je „odložený“ a podstatnú úlohu tu zohráva časový faktor. Ide napríklad o nákup akcií, majetkových podielov, investičné pôžičky, apod.
●Transfery. Sú špecifické v tom, že z nich neplynie žiadne protiplnenie. Sú poskytované s určitým cieľom a na základe daných kritérií, ale subjektu, ktorý ich obdrží nevzniká žiadna povinnosť niečo vyprodukovať alebo poskytnúť.

V transferoch sa najviditeľnejšie ukazuje rys neekvivalencie v rámci verejných financií.
V prípade vládnych výdajov dochádza k reálnemu zaťažovaniu ekonomiky, teda „zásobovaniu“ verejného sektoru, ale tiež k vytláčaniu pôsobenia privátneho sektoru, ktorý je dokázateľne efektívnejší. (crowding-out efekt, efekt vytláčania súkromných investícií štátnymi). Transfery motivujú príjemcu k pracovnému či investičnému úsiliu (pozitívnemu i negatívnemu), zvyšujú dôchodky ľudí, stimulujú ich k vyššej spotrebe a investovaniu, ale pri ich rozdeľovaní je treba brať ohľad na štruktúru príjemcov transferov, ale predovšetkým na objem transferov z dôvodu inflačných tlakov a rastu nezamestnanosti.(Substitúcia práce voľným časom.)

3 Štruktúra , výška a rast verejných výdajov
3.1 Teórie rastu VV
VV v absolútnom vyjadrení majú z dôvodu inflačných tendencií a demografických zmien len malú vypovedaciu schopnosť. Pre skúmanie a komparáciu je relevantný pomer verejných výdajov k HDP. Z hladiska dynamiky je najzákladnejším rysom verejných výdajov ich rastúci charakter. Kým v 30-tych rokoch 20-teho storocia to bolo 7-15%, v 50-tych už 25-30%, tak v rozmedzí rokov 1970 – 1990 vzrástli na 40 – 60% VV/HDP. Vývoj VV v druhej polovici 20. Storočia je v tabuľke 4
Názor na rolu štátu v ekonomike, ale aj empirické zistenie viedlo A. Wagnera k sformulovaniu zákona rastúcich verejných výdajov. Zvyšovanie štátnych a verejných aktivít videl ako všeobecný dôsledok spoločenského vývoja. Teda: „Podiel verejných výdajov na národnom produkte rastie s rastom dôchodku na jedného obyvateľa.“
Taktiež predpokladal elasticitu VV väčšiu ako 1, teda rýchlejšie tempo rastu verejných výdajov ako produktu, čo má za následok zvyšovanie podielu VV/HDP. Tento teorém je založený na predpoklade rastu produktivity práce, ktorá povedie k zvyšovaniu národného dôchodku, pričom sa tento vývoj prejaví rastom štátnych zásahov prevažne v sociálnej oblasti.
Ďalšou rastovou teóriou verejných výdajov je teória prahových efektov, ktorú vyslovili Peacock a Wiseman. Podľa nej sú štátne výdaje obmedzené tzv. znesiteľným fiškálnym nákladom, čo je maximálne daňové zaťaženie, ktoré je spoločnosť ochotná zniesť. (evidentný súvis s Lafferovou krivkou a bodu optima daňovej sadzby a daňového výnosu.)
Rast verejných výdajov je daný vládnymi zásahmi do spoločenského vývoja v dôsledku krízových javov ako sú vojny, prírodné katastrofy, hospodárske krízy apod. Znesiteľný fiškálny náklad kolísa práve v súvislosti s týmito neočakávateľnými javmi, a teda aj výdaje na elimináciu škôd vzrastajú poťažmo celkové verejné výdaje vzrastú skokom. Avšak po skončení krízového obdobia sa objem VV už nevráti na pôvodnú úroveň. („efekt západky“ vysvetlený ekonómom R. Birdom).

Peacock a Wiseman taktiež upozornili na činnosti štátu ktoré vedú k rastu verejných výdajov. Ide o proces inšpekčný, kedy štát v krízových situáciách preberá do svojej správy kľúčové odvetvia a proces koncentračný, kedy v obdobiach krízy centralizuje funkcie delegované na regionálne správy a samosprávy.


Teória stupňovitého rastu verejných výdajov je založená na technologickom pokroku ako hlavnom faktore rastu VV. Nakoniec je to Teória štátu blahobytu (Welfare State) koncipovaná A. C. Pigouem, ktorá dáva svojim občanom určitú životnú úroveň bez ohľadu n výšku ich príjmu. Štát preberá zodpovednosť za určité potreby obyvateľstva (napr. bývanie, vysoké sociálne dávky a dávky v nezamestnanosti, rodinné prídavky apod.) Je to však na úkor značného daňového zaťaženia, a v čase iných neočakávaných výdavkov na úkor deficitu štátneho rozpočtu. (viz. Tab.1)

3.2 Implementácia do praxe a zovšeobecnenie rastu verejných výdajov
●Rast produktivity práce a teda rast priemerného dôchodku na obyvateľa. To umožňuje vybrať vyššie dane a zabezpečiť zodpovedajúcu životnú úroveň aj sociálne slabším členom spoločnosti. Rastie teda životná úroveň.
●Situácia na trhu práce. V období od 70-tych rokov 20. Storočia sa menila štruktúra zamestnanosti vo vyspelých krajinách. Podpora nezamestnaným významne zaťažuje bežný štátny rozpočet.
●Demografické faktory. Populačný boom alebo naopak zvýšená mortalita ovplyvňuje najmä štruktúru VV. (Napr. výdaje na školstvo, v opačnom prípade zase rast starobných dôchodkov)
Relevantná v tomto prípade je aj priestorová štrukturalizácia obyvateľstva a ich mobilita.
●Urbanizáciu by sme taktiež mohli zaradiť k demografickým faktorom. Za posledné storočie je evidentná značná migrácia obyvateľstva. A to predovšetkým do miest. Zvýšenie výdajov samospráv, budovanie infraštruktúr a zvyšovanie kapacít nedeliteľných statkov sa na tendencii rastu VV zobrazili taktiež.
●Na rast verejných výdajov pôsobí pochopiteľne aj inflácia. Vzrastajú ceny vstupov a tým aj provozných a investičných nákladov. V dôsledku inflácie je nutné valorizovať niektoré VV, predovšetkým transfery a mzdy podľa miery inflácie.
●Demonstračný efekt vychádza z porovnávania životnej úrovne so susedskými štátmi. To ovplyvňuje výšku VV predovšetkým v prihraničných oblastiach a v integrovaných krajinách (napr. EU)
●Rast súkromných investícií spôsobí nárast aj vo verejnej oblasti. (Napr. budovanie priemyselných zón, kde je nutné vybudovať komunikácie apod.)
●Politické a sociálne vplyvy. Napr.

vládny populizmus – zvyšovanie vládnych transferov, sociálnych výdajov predovšetkým pred koncom volebného obdobia. (Tiež vplyv preferencií voliča mediána, vplyv záujmových skupín)

4.Vývoj vládnych výdajov vo vybraných krajinách

Európske, ale v konečnom dôsledku všetky relatívne vyspelé tržné ekonomiky môžeme rozdeliť do troch základných typov: relatívne voľné tržné ekonomiky s obmedzeným štátnym zásahom, sociálne tržné ekonomiky a ekonomiky s vysokým stupňom štátneho intervencionizmu. Pre ilustráciu viz niektoré ukazatele v
Tabulke 2 a 3. 4.1 Obmedzené štátne zásahy
Najjasnejší príklad tejto skupiny štátov je Spojené Kráľovstvo, kde je úloha vlády najmenšia v rámci krajín EU. V roku 1994 dosahovali výdaje centrálnej vlády 42,6 % HDP, pričom európsky priemer je 51%. Štátny podnikateľský sektor v podstate neexistuje, dane a sociálne zabezpečenie sú obmedzené a dospodárstvo bolo v najvyššej možnej miere deregulované. Avšak nebolo tomu vždy tak. Po 2. Svetovej vojne bol systém hospodárstva ovplyvnenyý štátom dosť významne. Aj v dôsledku vplyvu keynsiánstva, a nim rozpracovaná teória poptávky, ktorá mala zrod práve v anglicku. Prepracovaný bol aj vládny systém sociálneho zabezpečenia. Po voľbách v roku 1979 sa dostali k moci konzervatívci na čele s M. Thatcherovou a Johnem Majorem. Pod tlakom stagnácie britskej ekonomiky, umocnenej ropnými šokmi v na začiatku 70-tych rokov zaviedli radikálne reformy liberalizácie trhu a čo najmenšej úlohy štátu. Keynesiánstvo nahradil moneterizmus, znížili sa dane, deregulácie, dotácie a bolo oslabené postavnie odborov. Thatcherovej hlavným nástrojom na stabilizácie makroekonomického prostredia, predovšetkým inflácie, bola kontrola nabídky peňazí prostredníctvom reštriktívnej menovej politiky. Taktiež bol predstavený privatizačný program po vojne znárodnených podnikov a monopolov, ktoré boli rozbité na menšie časti .
Tieto opatrenia v súlade s moneteristickou koncepciou a prístupom voľného trhu viedli pochopiteľne k znižovaniu verejných výdajov. To, že konzervativci presadzovali svoje nepopulárne reformy aj viac ako 1 volebné obdobie umožňuje väčšinový volebný systém.

4.2 Sociálne tržné ekonomiky
Typickým príkladom je Nemecko, Holandsko, ale najmä severské štáty ako Dánsko a Švédsko. Tieto štáty radíme do sféry štátov blahobytu (viz.

Vyššie) kde sa neprejavuje priamy štátny intervencionizmus vo forme štátneho podnikateľského sektoru alebo plánovania, ale štát zohráva významnú úlohu v rámci redistribúcie prostriedkov, čo ovplyvňuje mieru sociálnych výdavkov.
Nemecký sociálny systém (Sociale Makwirtschaft) vznikol hňeď po 2.svetovej vojne. Nemci poučený ekonomickou krízou, ktorá bola jedným z aspektov nástupu extrémistov k politickej moci s dôsledkom vojny, chceli nájsť kompromis medzi sociálnymi istotami a dostatočne slobodným trhom.
Nemecký ekonomický systém je budovaný na 4 základných pilieroch:
●Tržná ekonomika. Je založená na súkromnom vlastníctve a základných princípoch voľného trhu.
●Komplexná sociálna záchranná sieť ukladá povinnosť sociálneho, zdravotného a nezmestnaneckého poistenia. Sociálne dávky sú na pomerne vysokej úrovni. ●Extenzívna regulácia práce väzí v kolektívnych pracovných zmluvách, silných odboroch a práv spoločnej ochrany
●Autonómnosť centrálnej banky. Nemecká BuBa bola jednou z najnezávislejších CB na svete. Po prechode na Euro, Európska centrálna banka prekticky prebrala stratégiu CB nemecka. Holandský ekonomický systém je obdobný ako Nemecký V roku 1994 Holandsko dosiahlo 56% VV/HDP


4.3 Vysoký stupeň štátneho intervencionizmu
Tieto typy ekonomík sú charakterizované zodpovednosťou štátu za časť priemyselnej výroby. Ako príklad môžeme uviesť Francúzsko, kde až 20% priemyslu ovláda štát. Francúzsko je suvrénne ne prvom mieste, čo sa týka štátneho intervencionizmu. Patrí sem ešte napr. aj Taliansko a Španielsko
Vo Francúzsku siaha história centralizmu až do 17.storočia k vláde Ludvíka XIV. Štát tu preberá značnú zodpovednosť za vývoj ekonomiky. Po 2.svetovej vojne prišlo Francúzsko so systémom tzv. indikatívneho plánovania, jtore zahŕňnalo 5 ročné plánovanie.
-Boli znárodnené kľúčové odvetvia vrátane bank a poisťovieň. -Vláda podporovolala veľké spoločnosti.
-Stanovovenie cieľov spolupráce vlád a týchto spoločností.
V 80-tych rokoch vláda v dôsledku recesie ešte viac posilnia svoje postavenie. Experimentovala s keynesiánskymi nástrojmi. Ale neúspešne.
Kríza sa ešte viac prehĺbila. Od roku 1983 začali významné ozdravné opatrenia, štátny sektor sa začal zoštíhľovať a vláda preniesla svoje pôsobisko na nepriame nástroje verejných výdajov.

5.Kompozícia verejných výdajov a jej vývoj
Ako je už uvedené vo všeobecnej charakteristike verejných výdajov, VV tvoria vládne nákupy, vládne investície, transfery a subvencie a platba úrokov za pôžičky. V Rozmedzí rokov 1960 – 1990 sa štruktúra Vládnych výdajov zmenila. Najviac vzrástli platby úrokov. Potom transfery, tiež spotreba. Znížil sa len podiel Investičných výdajov z priemerných 3% HDP na 2% HDP.

V rokoch 1989 – 1998 v prípade krajín EU môžeme hovoriť o obnovení tendencie smerom k poklesu kapitálových výdavkov. Pri pohľade na štruktúru výdavkov možno odhaliť nasledujúce skutočnosti
●Podiel transferov podnikom klesá a podiel transferov domácnostiam rastie
●V dlhšom horizonte vzrástol podiel platieb úrokov. ●Podiel spotreby stagnuje až klesá
So zmenami objemu VV sa mení aj jeho štruktúra



6.Záver
Skúmanie a porovnávanie verejných výdajov v medzinárodnom kontexte nám vie veľa povedať o typoch príslušných ekonomík, a ukazuje pozitíva a negatíva jednotlivých prístupov k riešeniu ekonomických problémov a skutočností objektívnej reality. Je však tvrdým orieškom aj pre skúsených ekonómov, keďže súbory štatistických údajov zohľadnených pri daných meraniach sa môžu líšiť. Tiež interpretácia do reálneho života môže byť problematická. Verím, že svojou prácou som prispel aspoň čiastočne do osvetlenia tejto problematiky. Literatura:
1.) Hamerníková,B., Kubátová,K.:Veřejné finance – učebnice, EUROLEX BOHEMIA, 2000
2.) Peková, J., Verejné finance – úvod do problematiky, ASPI 2001
3.) Moravay, K..: Komparatívna analýza zmien v typovej štruktúre VV vo vyspelých konomikách.Ekonomický časopis ústavu slovenskej a svetovej ekonomiky SAV, 1/2001
4.) Somers,F.: Úloha vlády v ruznych evropských ekonomikách, Politická ekonomie 1/1996
5.) Príloha The world economy survey, The Economist, september 20th 1997



Tab.1: VV/HDP v roku 1998

Krajina VV/HDP v %
Švédsko 60,8
Dánsko 55,1
Francúzsko 54,3
Belgicko 51
Rakúsko 49,4
Taliansko 49,1
Fínsko 49,1
Holandsko 47,2
Norsko 46,9
Nemecko 46,9
Česká rep. 2000 46
Polsko 45,7
Maďarsko 44,3
Portugalsko 43,6
Kanada 42,1
Španielsko 41,8
Grécko 41,8
Česká rep. 1998 41,6
Velká Británia 40,2
Island 36,2
Irsko 33,1
USA 32,8
Zdroj: Výdaje veřejných rozpočtu ČR, Ekonom 15/2001



Tab.2: Výdaje na sociálba zabezpečenie v niektorých krajinách EU v %HDP
Holandsko 33
Dánsko 31,4
Francúzsko 29,4
Nemecko 27,3
Taliansko 25,6
Španielsko 22,5
Portugelsko 17,6
Prameň: lit 4.)






Tab3: Hlavné ekonomické ukazatele skúmaných krajín za roky 1985-1994 v%

Krajina VV Rast reálneho HDP Rast Inflácie Miera nezam. Saldo b.ú.plat.

Bilancie
Spojené Kráľovstvo 41,6 2,4 5 9,5 -2,7
Nemecko 47 2,6 2,8 5,7 2,9
Holandsko 56,7 2,4 1,8 8,9 3,4
Francúzsko 52,3 2,1 3,2 10,1 0
Taliansko 53,6 2,1 6,3 10,7 -0,5
Španielsko 44,1 2,9 6,7 19,4 -1,4
Zdroj lit 4)


Tab.4: Vládne výdaje v % HDP
Krajina 1960 1980 1990 1996
Rakúsko 35,7 48,1 48,6 51,7
Belgicko 30,3 58,6 54,8 54,3
Kanada 28,6 38,8 46 44,7
Francúzsko 34,6 46,1 49,8
Nemecko 32,4 47,9 45,1 49
Taliansko 30,1 41,9 53,2 52,9
Japosko 17,5 32 31,7 36,2
Holandsko 33,7 55,2 54
Nórsko 29,9 37,5 53,8 45,5
Španielsko 18,8 32,2 42
Švédsko 31 60,1 59,1 64,7
Švajčiarsko 17,2 32,8 33,5
Británia 32,2 43 39,9 41,9
USA 27 31,8 33,3 33,3
Priemer 28,5 43,3 46,1 47,1
Zdroj: The Economist, September 20th 1997.