Rímske zmluvy o založení Európskeho hospodárskeho spoločenstva a Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu.

2.1 Európske spoločenstvá a ich prepájanie
Urýchlenie hospodárskeho vývoja po druhej svetovej vojne viedlo nielen
ku kvantitatívnemu rozšíreniu medzinárodných vzťahov, najmä v zahraničnom obchode, ale formovala sa aj kvalitatívne nová podoba vzťahov označovaná ako integrácia. Integrácia – spájanie v medzinárodných ekonomických vzťahoch predstavuje rastúce vzájomné približovanie sa a prepájanie národných ekonomík s perspektívou vytvorenia väčšieho hospodárskeho celku.
Embargo západných krajín uvalené na obchod s krajinami komunistického bloku v strednej a východnej Európe urýchlil vznik Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP) v roku 1949. Združovala krajiny, ktoré začali budovať nový hospodársky systém založený na socialistických princípoch spoločného vlastníctva výrobných prostriedkov a centrálneho plánovitého regulovania.
Okrem východoeurópskeho integračného zoskupenia RVHP sa aj v západnej Európe rozvíja najskôr odvetvová integrácia. V roku 1951 bola na konferencii v Paríži uzatvorená zmluva medzi šiestimi krajinami – Francúzskom, SRN, Talianskom, Holandskom, Belgickom a Luxemburskom – o vytvorení Európskeho združenia uhlia a ocele (EZUO), známeho aj ako montánna únia, s platnosťou od júla 1952. Nasledujúce roky sa viedli zložité rokovania zamerané na rozšírenie integračných procesov zahŕňajúcich celé národné hospodárstva. Výsledkom bolo podpísanie Zmluvy o vytvorení Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS) v marci 1957, ktorá nadobudla platnosť 1. 1. 1958. Zároveň boli podpísané dohody o vytvorení Európskeho spoločenstva pre atómovú energiu (EURATOM). Tieto zmluvy sú známe ako Rímske zmluvy. V roku 1967 sa zlúčili výkonné orgány všetkých troch združení a označovali sa odvtedy ako Európske spoločenstvá, neskôr Európske spoločenstvo (ES). Vo Veľkej Británii a niektorých ďalších krajinách nesúhlasili o spoločenstvom, a tak v roku 1959 podpísali jej zástupcovia spolu
so zástupcami ďalších krajín – – Dánska, Nórska, Portugalska, Rakúska, Švajčiarska (vrátane Lichtenštajnska) a Švédska – tzv. Štokholmskú konvenciu o vzniku Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO) s platnosťou od mája 1960. Hlavný cieľ spočíval v odstraňovaní prekážok voľného pohybu tovarov a služieb, bez ambícií užšieho prepájania národných ekonomík.
V roku 1969 v Haagu rozhodla konferencia najvyšších predstaviteľov ES o prijatí ďalších troch krajín – Veľkej Británie, Írska a Dánska – ktoré sa v roku 1973 stali plnoprávnymi členmi ES (nórski občania v referende odmietli vstup do ES). Vo februári 1992 v holandskom meste Maastricht bola podpísaná tzv. Maastrichtská zmluva – Zmluva o Európskej únii. Platnosť nadobudla
1. 11.