Zároveň
však ilustrujú stále ešte značné rozdiely v konvergencii medzi členskými štátmi EÚ.
Z tohto hľadiska Maastrichtská zmluva znamená kompromis medzi želaním mať
dostatočne dlhé prechodné obdobie a plánovaným rýchlym a nezvratným
prechodom k hospodárskej a menovej únii.
Prvým krokom, ku ktorému pristupuje Rada na základe kvalifikovanej väčšiny a na
základe správ z Európskeho menového inštitútu a Komisie, je jej rozhodnutie, či sa
konvergenčné kritériá splnili.
V máji 1998 ministri financií členských štátov na základe správ Komisie a EMI
rozhodli, ktoré členské štáty splnili podmienky pre prijatie jednotnej meny. Ukázala
sa správnosť predpokladu Komisie, že väčšina členských štátov bude schopná
splniť podmienky pre zavedenie euro do 1. januára 1999, ktorým sa začína tretia etapa. Schôdzka šéfov štátov/vlád v rámci Európskej rady kvalifikovanou väčšinou - po konzultácii s Európskym parlamentom - rozhodla, ktoré členské štáty spĺňajú podmienky potrebné
pre prijatie spoločnej meny. Na začiatku tretieho štádia sa založila Európska centrálna banka a fixovali sa kurzy
medzi menami zúčastnených štátov. Banka bude nezávislá od národných vlád a bude riadiť menovú politiku všetkých členských štátov, ktoré sa pripojili k jednotnej mene. Členské štáty, ktoré zostali mimo menovej únie (Veľká Británia, Dánsko, Švédsko a Grécko), sa k nej pripoja, akonáhle to ich ekonomická situácia dovolí, a keď v tomto smere prijmú príslušné politické rozhodnutie.

Európska centrálna banka

ECB vznikla 1. júna 1998, je teda jednou z najmladších centrálnych bánk na svete. Spolu s národnými centrálnymi bankami členských krajín EÚ vytvára Európsky systém centrálnych bánk (ESCB). Postavenie a úlohy ECB a ESCB sú zakotvené v Zmluve o ES. Z nej vyplýva, že hlavným cieľom je udržanie cenovej stability. Znamená to, že ECB by mala dbať na to, aby si občania EÚ mohli za napr. 1 000 eur nakúpiť približne rovnaké množstvo tovarov a služieb ako v predchádzajúcom roku (cenová stabilita bola definovaná ako medziročný rast spotrebiteľských cien na úrovni nepresahujúcej 2 %). Zároveň by mala podporovať všeobecnú hospodársku politiku Európskeho spoločenstva. Cenová stabilita má však v tejto súvislosti prioritu.

Riadiaca, Výkonná a Všeobecná rada ECB

Najvyšším rozhodovacím orgánom ECB je Riadiaca rada. Skladá sa zo šiestich členov Výkonnej rady a 12 guvernérov národných centrálnych bánk. Na čele Riadiacej, ako aj Výkonnej rady je prezident ECB, ktorým je v súčasnosti Willem F. Duisenberg.
Riadiaca rada formuluje menovú politiku eurozóny, teda momentálne 12 členských krajín menovej únie. Konkrétne ide o stanovovanie úrokovej miery, pri ktorej si komerčné banky požičiavajú peniaze od centrálnej banky. Tým nepriamo ovplyvňuje výšku úrokových mier v eurozóne, či už úrokových mier, pri ktorých komerčné banky poskytujú svojim klientom úvery, alebo úrokových mier pri vkladoch. Za realizáciu menovej politiky je zodpovedná Výkonná rada, ktorá dáva v tejto súvislosti národným centrálnym bankám nevyhnutné pokyny.