UNIVERZITA KONŠTANTÍNA FILOZOFA V NITRE
FILOZOFICKÁ FAKULTA
KATEDRA POLITOLÓGIE A EURÓPSKYCH ŠTÚDIÍ

SEMINÁRNA PRÁCA: DEJINY EKONOMICKÝCH TEÓRIÍ

KLASICKÁ ŠKOLA vs. MARXISITCKÁ ŠKOLA

Vyučujúci: Mgr. Tibor Szentandrasy
Autor: R. Tanoczky
Predmet: Dejiny ekonomických teórií
Odbor: Politológia
Rok štúdia: 2008/2009
Ročník: Druhý

NITRA 2008

Úvod

V historickom kontexte rozoznávame niekoľko etáp vývoja ekonomického myslenia. Možno hovoriť o predklasickom ekonomickom myslení, klasickej škole, marxistickej škole, keynesovskej škole a súčasnom ekonomickom myslení.
Ako predmet mojej seminárnej práce som si zvolil Klasickú a Marxistickú školu. V práci sa budem venovať ich charakteristike a v závere porovnám tieto dve školy.

1 Klasická škola

Klasická škola datuje svoje trvanie od 18. do 19. storočia. Hlavnými predstaviteľmi klasickej školy sú Adam Smith, Robert Malthus, David Ricardo, John Stuart Mill, Jean Baptiste Say.1
Podľa mnohých zdrojov je to prvá moderná ekonomická teória, ktorá vznikla v dobe, keď v ekonomickej oblasti dominoval merkantilizmus2. Ten už nevyhovoval vtedajším hospodárskym a spoločenským zmenám. Život ľudí začínali výrazne meniť nové technologické objavy.
Politickou filozofiou klasickej ekonómie bol klasický liberalizmus vychádzajúci z myšlienky, že spoločnosť a ekonomika sú prirodzeným poriadkom. Tiež ho preferovala pres štátnou reguláciou. Klasici sa snažili o ekonomický systém založený na slobodnej trhovej konkurencii a slobode obchodu. Obdobie klasickej ekonomickej školy možno vymedziť nasledujúcim spôsobom:
začína sa vydaním Bohatstva národov od Adama Smitha v roku 1776,
končí v roku 1871, ktorý je považovaný za počiatok takzvanej marginalistickej revolúcie3.
Klasická ekonómia preniesla pozornosť z oblasti medzinárodného obchodu do oblasti materiálnej výroby, čiže sa sústredila na výrobu a prácu.

Predmetom skúmania klasickej politickej ekonómie bol predovšetkým vznik a rozdeľovanie národného bohatstva. Veľký dôraz bol pri tom kladený na problematiku hospodárskeho rastu. Klasickí ekonómovia skúmali hlavne rolu veľkých spoločenských tried – kapitalistov, roľníkov a vlastníkov pozemkov. Hlavnou postavou klasickej ekonómie bol kapitalista, ktorý bol tvorcom mzdového fondu, teda investoval a podnecoval ekonomický rast.
Klasická politická ekonómia znamenala konštituovanie ekonómie ako vedy. Charakteristickým znakom ekonomickej vedy je využívanie metód abstrakcie. Charakteristika klasickej ekonómie:
bohatstvo tvorili statky
zdrojom bohatstva bola výroba
prístup k hospodárstvu bol liberalizmus
základ obchodu tvorila doktrína slobodného obchodu
1.1.Adam Smith
1723 – 1790

Adam Smith sa narodil v Škótsku, kde strávil i väčšinu svojho života. Trinásť rokov viedol katedru morálnej filozofie na univerzite v Glasgowe. K tomu, aby odišiel z univerzity ho motivovala jeho návšteva vo Francúzsku a v nasledujúcich desiatich rokoch pracoval na svojom životnom diele - Pojednanie o podstate a pôvode bohatstva národov.

Pre Adama Smitha bola zdrojom bohatstva práca. Hybnou silou ekonomickej činnosti bol podľa neho osobný záujem. Pri sledovaní svojho osobného záujmu sú jednotlivci vedení neviditeľnou rukou trhu, a tá prispieva k napĺňaniu všeobecného záujmu. Treba teda ponechať úplnú slobodu individuálnej aktivite ekonomických subjektov4, teda princíp laisser faire. 4
Vo svojom diele Smith dokázal spracovať vtedajšie neutriedené ekonomické názory v ucelený teoretický systém – politickú ekonómiu. Bohatstvo národov, rozsiahle dielo, ovplyvnilo vtedajší život a Adam Smith bol uznávanou morálnou autoritou. Smithove názory predznamenali novú éru – éru priemyselnej revolúcie. Vo svojom diele sa tiež zaoberal otázkami, ktoré sa neskôr stali hlavnými témami klasickej politickej ekonómie:

neviditeľná ruka trhu,
rast a meranie národného bohatstva, teórie hodnoty a rozdeľovania.

Adam Smith si rovnako ako väčšina jeho predchodcov kládol otázku, čo je zdrojom národného bohatstva, ktoré považoval za súhrn individuálnych bohatstiev. Preto predpokladal, že národné bohatstvo rastie vtedy, ak bohatnú jednotliví ľudia. Smith si uvedomoval, že predpokladom bohatstva sú:

pracovitosť, sporivosť, podnikavosť a invencia ľudí,
idea súladu medzi súkromným a verejným záujmom.

Tiež sa postavil na stranu obchodníkov a podnikateľov, lebo tvrdil, že ľudia, ktorí zväčšujú svoje bohatstvo zväčšujú aj to národné. Národné bohatstvo však nepovažoval za súhrn činností jednotlivcov, ale za dômyselný systém, ktorý dokáže automaticky, teda bez štátnych zásahov, uchovávať sám seba v rovnováhe. V pozadí tohto systému podľa neho totiž existuje samočinný koordinujúci mechanizmus – tzv. neviditeľná ruka trhu. Rast národného bohatstva videl v spoločenskej deľbe práce a neviditeľná ruka trhu mala zariadiť, aby každý jednotlivec vykonával práve takú činnosť, na ktorú má najlepšie predpoklady.

Uviedol to na príklade:
Anglicko vyrába oceľ lacnejšie ako Francúzsko,
naopak Francúzsko vyrába lecnejšie víno.
záver: Preto bude efektívne, ak sa Anglicko bude špecializovať na výrobu ocele, zatiaľ čo Francúzsko na produkciu vína. Táto deľba práce sprevádzaná vzájomnou zmenou oboch výrobkov bude výhodná pre obe zeme a povedie k rastu ich národného bohatstva.

Takto si sám predstavoval fungovanie neviditeľnej ruky trhu za predpokladu laissez faire – minimalizácie štátnych zásahov do ekonomiky s mimoriadnym dôrazom na slobodu obchodu.
Predpoklad vnútornej stability hospodárskeho systému a predovšetkým analýza jeho samo regulačnej schopnosti je najvýznamnejším a najtrvalejším prínosom Adama Smitha pre ekonomické myslenie.
1.2.Robert Malthus
1766 – 1834

Na prelome 18. a 19. storočia sa v Anglicku začali prejavovať negatívne dôsledky priemyselnej revolúcie. Mimoriadny priemyselný vzostup bol sprevádzaný vznikom robotníckej triedy, ktorej vtedajšie pracovné podmienky boli tvrdé a mzdová úroveň veľmi nízka. Ďalším dôsledkom priemyselnej revolúcie bol rast hlavne mestského obyvateľstva. Tieto okolnosti viedli k vzniku nových spoločensky nežiaducich javov (početná mestská chudina, nezamestnanosť, kriminalita, atď.).
Práve do tejto doby je treba zasadiť populačnú teóriu, ktorej autorom je Robert Malthus, ktorý predpokladal, že podľa tejto teórie rastie počet obyvateľstva geometrickým radom, zatiaľ, čo objem poľnohospodárskej produkcie rastie len aritmetickým radom. Ak by populačný rast presiahol únosné medze, vypuknú choroby a hladomor, ktoré nesúlad medzi populačným rastom a možnosťami obživy dočasne vyrovnali. Populačná teória bola využitá i pre vysvetlenie mzdy ako existenčného minima. Krátkodobé zvýšenie miezd vyvolané hospodárskym rastom znamená impulz pre rast populácie, ktorý bude rýchlejší než hospodársky rast. Podľa Malthusovej teórie tak bolo ľudstvo odsúdené k večnej chudobe. Populačná teória sa stala jedným zo základných kameňov klasickej ekonómie a významne ovplyvnila i jej ďalších predstaviteľov.
Úplne nespochybniteľný zostáva hlavný Malthusov prínos:
životná úroveň ľudí závisí nielen od hospodárskeho vývoja ale aj od populačného.

1.3.David Ricardo
1772 - 1823

David Ricardo bol vedľa Adama Smitha najvýznamnejšou osobnosťou klasickej školy politickej ekonómie. Smith bol tiež zrejme jediným autorom, na ktorého Ricardo nadväzoval, pričom rozpracovával jeho pracovnú teóriu hodnoty. Podľa neho sa hodnota statku rovná množstvu živej a zhmotnenej práce, ktorá je v ňom obsiahnutá. Živá práca sa bezprostredne vynakladá na výrobu statku a zhmotnená práca je spredmetnená v strojoch a vo výrobných zariadeniach, ktoré slúžia na výrobu statkov. Jeho dielo - Zásady politickej ekonómie, predstavuje ucelený, teoretický systém, pričom nevychádzali zo žiadnej filozofie a obsahovali minimum štatistických a historických údajov. Ricardova argumentácia bola úsporná, prísne logická a vysoko abstraktná.

Ricardo bol priekopníkom, ktorý vôbec po prvýkrát použil abstraktný model ako základný nástroj ekonomickej analýzy.
Zatiaľ čo sa Adam Smith zaoberal predovšetkým problematikou rastu národného bohatstva, Ricardovu ekonómiu možno označiť ako politickú ekonómiu rozdeľovania. Ricardo bol presvedčený, že ekonomický rast závisí na spôsobe, akým je národný dôchodok rozdelovaný medzi mzdy, renty a zisky, a preto uvažoval nasledujúcim spôsobom: nevyhnutnou podmienkou rastu je akumulácia kapitálu, ktorej zdrojom sú dôchodky kapitalistov, teda zisky. Akumulácia kapitálu, čiže vyvolaný hospodársky rast sa prejaví zvýšením záujmu o prácu.

Ricardova teória rozdeľovanie vychádzala z populačnej teórie, z poňatia mzdy ako existenčného minima a z myšlienky klesajúcich výnosov v poľnohospodárstve. Tieto predpoklady výrazne ovplyvnili i jej charakter. Ricardo tak predložil ďalšiu pesimistickú víziu stagnácie kapitalizmu vychádzajúceho z limitovanej úrodnosti pôd. Na rozdiel od Malthuse však videl nádej v dovoze lacného obilia zo zahraničia. Ricardo sa preto stal veľkým obhajcom doktríny voľného obchodu.
David Ricardo je tiež autorom pracovnej teórie hodnoty, ktorá sa stala jedným zo symbolov klasickej ekonómie. Na rozdiel od Smitha však považoval prácu za jediný zdroj hodnoty. Kapitál označil ako tovar, ktorý bol v minulosti rovnako vyrobený prácou. Hodnota tak bola tvorená súčasnou a minulou prácou. To však znamenalo, že jeho cenu ovplyvňovala okrem pracovných nákladov tiež miera zisku.
Trvalým Ricardovým prínosom bola jeho teória diferenčnej renty, ktorá bola špecifickým prípadom teórie medznej produktivity, keď pôda je fixným výrobným faktorom, zatiaľ čo kapitál je faktorom variabilným. Vznik pozemkovej renty vysvetlil rozdielnou úrodnosťou pôd. Veľkosť renty plynúcej z konkrétnej pôdy vyjadruje rozdiel v úrodnosti medzi touto pôdou a najhoršie ešte obrábanou pôdou. 5

Možno najcennejším Ricardovým prínosom pre ekonomickú teóriu bol zákon komparatívnych výhod, ktorým rozvinul klasickú teóriu medzinárodného obchodu. Tento zákon dokazoval výhodnosť vzájomného obchodu i v situácii, keď: zem A vyrába všetky druhy tovaru s nižšími nákladmi než zem B. Ricardo vysvetlil, že špecializácia zeme A na výrobu tovaru s relatívne väčšou – komparatívnou – výhodou a špecializácia zeme B na výrobu tovaru s relatívne menšou nevýhodou povedie k efektívnejšej alokácii zdrojov6 v oboch zemiach a tým i k vyššej celkovej produkcii.

1.4. John Stuart Mill
1806 - 1873

Ďaľší predstaviteľ klasickej školy, John Stuart Mill, ovplyvnil hnutie socialistov. Nadväzoval na myšlienky A. Smitha a predovšetkým D. Ricarda.
Podľa neho, treba zabezpečiť blahobyt, čo najväčšieho počtu ľudí, a to spravodlivým rozdeľovaním bohatstva. Jeho dielo - Zásady politickej ekonómie predstavujú syntetické zavŕšenie myšlienky klasickej školy a boli najpoužívanejšou učebnicou politickej ekonómie na svete takmer do konca 19. storočia. Jeho filozofia stavia na filozofii Jeremyho Benthama.
Tvrdí, že uplatnenie moci nad jednotlivcom je možné iba ak obmedzuje a poškodzuje svojimi činmi, správaním slobodu iných, inak štát zasahovať nesmie a všetko čo sa týka jednotlivca má zostať absolútne slobodné. Moc nesmie nikdy potláčať, obmedzovať, alebo kontrolovať:

súkromné myšlienky a ich slobodný prejav
individuálne záľuby a činnosti v snahe šťastne žiť
styk s rovnako zmýšľajúcimi
Je zástancom povinného vzdelávania, ekonomický život taktiež zahŕňa spoločenský záujem a preto sa môže stať subjektom regulácií, voľný trh je však často efektívnejší.

Mill sa pokúšal zlúčiť ideály ekonomického liberalizmu s ideálmi sociálne spravodlivej spoločnosti a jeho dielo predstavuje zavŕšenie myšlienky klasickej politickej ekonómie. Súčasne však v sebe obsahuje i myšlienky, ktoré narúšajú filozofickú ucelenosť a vnútornú logiku klasickej politickej ekonómie a predznamenávajú tak tiež ich blížiaci sa pád.

1.5.Jean Baptiste Say
1767 - 1832

Posledný reprezentant klasickej školy, Jean Baptiste Say, bol najvýznamnejším francúzskym klasickým ekonómom, ktorý výrazne ovplyvnil francúzske liberálne myslenie a preslávil sa svojím zákonom trhov. Podľa tohto zákona je každá výroba spojená s rozdeľovaním dôchodkov (mzda, renta, úrok, zisk) a vydávanie týchto dôchodkov zároveň znamená absorbciu vyrobených statkov. Preto nie sú možné všeobecné krízy z nadvýroby: keď sa ponuka statkov a služieb zvyšuje, automaticky sa zvyšuje aj tomu zodpovedajúci dopyt, čiže každá ponuka je súčasne dopytom, teda akákoľvek ponuka si vždy vytvorí rovnako veľký dopyt. Say dokázal rozlíšiť vzťah medzi tržnou ponukou a tržným dopytom od vzťahu medzi agregátnou ponukou a agregátnym dopytom.
2 Marxistická škola

Marxizmus je filozofický smer a ekonomický systém súčasnej filozofie vychádzajúci z učenia Karla Marxa a Friedricha Engelsa. Je ucelenou teóriou premeny reálnych pomerov v spoločnosti, predovšetkým zmenou vlastníckych vzťahov pomocou revolučne vedeného triedneho boja. Cieľom je doviesť proletariát k revolúcii nastolujúcej beztriednu spoločnosť, oslobodiť človeka od spoločenského útlaku a rozvíjať jeho schopnosti a silu.
Marx a Engels vychádzajú z ekonomických vzťahov ako z hybnej sily dejín a z ekonomicky motivovaných sociálnych konfliktov. Marxizmus sa koncom 19. storočia rozštiepil na dva prúdy:
klasický - Marxov a Engelsov pokračoval v praktickej politickej podobe u Lenina a Stalina,
sociálne demokraticky orientovaný - Karl Kautsky, Eduard Bernstein.7

Marx spolu s Engelsom sa teda stali zakladateľmi novej revolučnej filozofickej, ekonomickej a politickej teórie - marxizmu. Už v roku 1847, kedy sa z revolučných demokratov stávali ideológovia proletariátu a stúpenci komunizmu, spoločne napísali Komunistický manifest, ktorý dáva základ ich historickému materializmu.
Centrom marxistickej teórie je teória nadhodnoty a názor, že pracujúci - proletariát je vykorisťovaný vlastníkmi výrobných prostriedkov a to preto, že i pracovná sila je tovarom. Robotník svoju pracovnú silu predáva, je platený za túto pracovnú silu, v žiadnom prípade však za nadhodnotu, ktorú vytvárajú a ktorú si privlastňuje kapitalista. Marxizmus neuznáva trhový mechanizmus. Ide mu o odstránenie súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov a kapitálových statkov a ich nahradenie centrálnym plánovaním a riadením ekonomiky, pričom vlastníkom výrobných prostriedkov nie je samostatný subjekt, ale pracujúci.

2.1.Karol Marx
1818 - 1883

Marx analyzoval kapitalistický spôsob výroby 19. storočia. Formuloval pritom nasledovné ekonomické zákony:

1.Zákon koncetrácie a centralizácie kapitálu.
Kapitalisti sú vlastníkmi výrobných prostriedkov. Majú tendenciu stále zväčšovať objem svojho kapitálu, za účelom zvyšovania svojich ziskov.
2.Zákon zabezpečovania robotníckej triedy.
Je spojený so správaním sa kapitalistov, ktorí zvyšujú relatívnu a absolútnu nadhodnotu. Nadhodnota je nezaplatená práca robotníkov.
3.Zákon klesajúcej miery zisku.
Nadhodnota je zdrojom akéhokoľvek zisku. Kapitalisti majú tendenciu relatívne zväčšovať objem svojich výrobných zariadení (ktoré neprodukujú nadhodnotu t.j. neprodukujú ani zisk). Preto miera zisku klesá.8

Svoju teóriu (marxizmus) Marx najobšírnejšie rozvinul v troch zväzkoch spisu Kapitál, pričom za jeho života vyšiel iba prvý diel roku 1867. Druhý a tretí diel vydal Engels po Marxovej smrti v rokoch 1885 a 1894, keď pokračoval podľa Marxovho konceptu. Marx vo svojom diele Kapitál, systematickej a historickej analýze spoločensko-ekonomického systému kapitalizmu, dôkladne rozoberá jeho nedostatky, o ktorých si myslí, že nevyhnutne vznikajú z fundamentálnych inštitúcií kapitalizmu a na základe toho dokázal, že cesta k revolúcii a beztriednej spoločnosti, je zákonitá. Prvý diel Kapitálu vyšiel v Hamburgu roku 1867. Roku 1864 založil spolu s Engelsom Medzinárodné robotnícke združenie I. internacionálu, ktorá sa stala tribúnou pokrokového proletariátu a demokratických síl v Európe proti silám reakcie. Významné udalosti vo Francúzsku v čase Parížskej komúny v roku 1871 ho veľmi nadchli. Komúna bola prvým praktickým výsledkom pôsobenia I. internacionály.9
2.2.Friedrich Engels
1820 – 1895
Roku 1844 sa vracal z Manchestru do Nemecka a cestou sa v Paríži po prvý raz osobne stretol s Karolom Marxom. O rok neskôr vydal svoje prvé väčšie dielo Postavenie robotníckej triedy v Anglicku. Na jar 1845 sa presťahoval do Bruselu, kde spolu s Marxom vydali významné diela Svätá rodina a Nemecká ideológia. V predvečer európskej buržoáznej revolúcie dospeli obaja myslitelia k rozhodujúcemu medzníku: založili prvú proletársku stranu na svete - Zväz komunistov. Vypracovali jej program nazvaný Manifest komunistickej strany. V čase nemeckej buržoáznej revolúcie vydával spolu s Marxom v Kolíne Nové rýnske noviny.

Klasická škola vs. Marxistická škola

Hlavným predstaviteľom Marxistickej školy bol Karol Marx, ktorý vo svojom diele Kapitál, kritizoval niektoré metodologické aspekty klasickej politickej ekonómie:
Klasici analyzujú javy, ktoré sú merateľné. Zanedbávajú však kvalitatívnu stránku vecí
Klasici považujú spoločnosť za sumu jednotlivcov. Abstrahujú od spoločenských vzťahov.10
Kritika klasické politické ekonómie sa rozvíjala v priebehu 19. storočia, kedy dochádzalo k vzniku alternatívnych myšlienkových prúdov, ktoré krititozvali klasickú ekonómiu z rôznych pozícií. Jednou z nich bol aj marxizmus so svojím hlavným predstaviteľom Karlom Marxom, ktorý:
odmietol nehistorické poňatie filozofie klasických ekonómov,
presadzoval myšlienku historického materializmu, podľa ktorej spoločenský rád a ekonomické zásady zodpovedajú dosiahnutému stupňu vývoja spoločnosti na rozdiel od klasickej koncepcie prirodzeného rádu a prirodzených zákonov,
pracoval výhradne s myšlienkami Ricardovej politickej ekonómie, bez toho, aby sa obohatil o nejaký zásadný analytický prínos.

Dá sa povedať, že anglická klasická politická ekonómia bola predchodkyňou marxizmu. Jej hlavní predstavitelia boli Adam Smith a David Ricardo. Ich ekonomické učenie obsahuje rad cenných poznatkov o zákonitostiach kapitalistickej výroby. Smith považoval každú prácu vo sfére materiálnej výroby za zdroj spoločenského bohatstva. Ricardo sa sústredil na hlbšie skúmanie zákonitostí, ktorými sa riadi rozdeľovanie výrobného produktu na mzdu, zisk a rentu medzi tri základné triedy buržoáznej spoločnosti- robotníkov, kapitalistov a pozemkových vlastníkov. Vystúpil s teóriou, že hodnota tovaru závisí od množstva práce, ktorá je potrebná na jeho výrobu. Zisk bol považovaný za prebytok hodnoty, vytvorenej prácou robotníkov nad mzdu, je teda nezaplatenou prácou robotníkov, ktorú si ponechajú vlastníci kapitálu. Zvýšenie mzdy teda predpokladá zníženie ziskov a naopak. Formuloval tak ekonomický zákon protichodných záujmov robotníkov a kapitalistov. Smith a Ricardo však na rozdiel od Marxa a Engelsa považovali kapitalistickú ekonomiku za prirodzenú a večnú.
Marxova túžba po radikálnej premene existujúceho laissez-faire trhového hospodárstva do jeho vízie ideálnej spoločnosti (komunizmus) bola veľmi silná, pričom jeho filozofia zahŕňa jeho interpretáciu dejín, spoločnosti a ekonomických teórií.

Záver

Vo svojej práci som stručne charakterizoval klasickú ekonomickú školu a marxistickú, tiež som sa snažil objasniť teórie jednotlivých predstaviteľov týchto ekonomických škôl a v poslednej kapitole som tieto učenia porovnal.
Ako pramene do svoje práce som použil internetové stránky a knižné publikácie.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Marxizmus - Klasické ekonomické teórie