Euro

Od 1. januára 2002 sa pre vyše 300 miliónov európskych občanov stalo používanie eura súčasťou každodenného života. Od podpísania Maastrichtskej zmluvy vo februári 1992, ktorá zvolila princíp jednotnej európskej meny, uplynulo len 17 rokov. Na uskutočnenie takejto vo svetových dejinách jedinečnej operácie je to pozoruhodne krátky čas.

Euro nahradilo meny, ktoré boli pre mnohé krajiny celé stáročia symbolom a nástrojom ich národnej zvrchovanosti. Nová mena významne posunula vpred hospodárske zjednocovanie Európy. Európskym občanom umožnila jasnejšie uvedomenie si spoločnej európskej identity. S eurom vo vrecku teraz môžu ľudia cestovať a nakupovať takmer v celej Únii bez toho, aby si museli zamieňať peniaze.

Ako sa zrodila myšlienka spoločnej európskej meny?

Už v roku 1970 navrhovala Wernerova správa, pomenovaná podľa vtedajšieho luxemburského premiéra, zbližovanie ekonomík a mien šiestich krajín EHS. Prvý krok týmto smerom sa však urobil až v marci 1979, keď bol založený Európsky menový systém EMS. Jeho zámerom bolo trvalo znížiť odchýlky vo výmenných kurzoch medzi menami členských štátov. Potreba vytvoriť oblasť menovej stability sa prejavovala súčasne s napredovaním jednotného trhu. Vo februári 1986 bol podpísaný Jednotný európsky akt, ktorý logicky zahŕňal zbližovanie európskych ekonomík a potrebu obmedziť fluktuácie výmenných kurzov ich mien. Akoby jednotný trh, založený na voľnom pohybe osôb, tovaru a kapitálu mohol riadne fungovať, ak by sa niektorá z mien znehodnocovala? Devalvácia meny by znamenala nespravodlivú konkurenčnú výhodu a viedla by k deformácii obchodovania.

Na zasadnutí Európskej rady v Madride v júni 1989 predstavil predseda komisie Jacques Delors plán a časový rozvrh pre Hospodársku a menovú úniu. Tento plán sa neskôr zakotvil v zmluve, ktorú podpísali vo februári 1992 v Maastrichte. Zmluva ustanovila sériu kritérií, ktoré musia členské štáty spĺňať, ak sa chcú do EMU dostať. Išlo o ekonomickú a menovú disciplínu: zníženie miery inflácie, úrokových sadzieb, rozpočtového deficitu na maximálne 3% HDP, verejného dlhu na maximálne 60% HDP a stabilitu výmenného kurzu.

Otcovia jednotnej meny chceli zaručiť jej stabilitu, pretože zvyšovanie cien znižuje konkurenčnosť ekonomiky, podkopáva dôveru ľudí a znižuje ich kúpnu silu. Preto vznikla nezávislá Európska centrálna banka - ECB so sídlom vo Frankfurte. Jej úlohou je stanovovať úrokové miery s cieľom udržať hodnotu eura.

Európska rada prijala v júni 1997 v Amsterdame dve dôležité veci.

- Prvá, známa ako pakt stability a rastu, zaväzuje členské štáty dodržiavať rozpočtovú disciplínu. Zaručí jej mnohostranný dohľad a zákaz prehnaných deficitov.

- Druhá vec sa týka hospodárskeho rastu. Uvádza sa v nej, že členské štáty a komisia sa pevne zaväzujú udržať otázku zamestnanosti v popredí politických záujmov Únie.

Postupná realizácia EMU zjednodušila otvorenie jednotného trhu. Napriek nepokojnej situácii vo svete sa eurozóna vyznačovala stabilitou a predvídateľnosťou, ktoré sú potrebné pre investorov a spotrebiteľov. Dôvera európskych občanov k euru sa zvýšila úspešným a rýchlym zavedením mincí a bankoviek počas prvej polovice roku 2002. Ľudia teraz môžu priamo porovnávať ceny v jednotlivých krajinách Európy a oceňujú možnosť oveľa jednoduchšieho nakupovania v eurozóne.

Euro sa stalo druhou najvýznamnejšou menou vo svete. Čoraz viac sa používa v medzinárodných platbách a popri americkom dolári aj ako rezervná mena.