maximalizacia zisku

Maximalizácia zisku v dokonalej konkurencii
V dokonalej konkurencii dochádza k efektívnej alokácii zdrojov. Z postavenia podniku (nie je pánom na trhu) plynie, že je cenovým príjemcom. Znamená to, že problém maximalizácie zisku v podniku sa zužuje na rozhodovanie o veľkosti produkcie. To znamená, že cena produkcie sa musí rovnať hraničným nákladom na poslednú jednotku vyrobenej produkcie MC = P. Okrem toho sa cena produkcie rovná priemerný príjmom, čiže AR = P. Takže podnik maximalizuje svoj zisk pri rovnosti hraničných nákladov a hraničných príjmov, MR = MC.
Môžeme teda povedať, že krátkodobej rovnováhe podniku, pri ktorej sa hraničné náklady rovnajú hraničným príjmom, podnik dosahuje maximálny zisk. Hraničný zisk je nulový.
Ak by však došlo k zníženiu ceny, nasleduje aj zníženie množstva, čo spôsobí je podnik dosahuje nulový ekonomický zisk.
Bod, v ktorom podnik dosahuje optimálnu kombináciu ceny a vyrábaného množstva pri dodržaní pravidla maximalizácie zisku MC = MR, sa nazýva bodom zvratu. V tomto bode by každé ďalšie zníženie zisku prinieslo podniku stratu, podnik by však svoju činnosť ani pri nulovom ekonomickom zisku, či prípadnej strate neukončil. Pokým je trhová cena nižšia ako priemerné celkové náklady, ale súčasne vyššia než priemerné variabilné náklady, podnik pokračuje vo svojej činnosti, pretože minimalizuje svoju stratu. Podnik pokračuje vo svojej činnosti až po tzv. bod ukončenia, kedy je cena na úrovni minimálnych variabilných nákladov. V takomto prípade je zrejmé, že podnik nemôže uhrádzať svoje variabilné ani fixné náklady a lepšie je ukončiť činnosť podniku.
Čo sa týka ponuky v dokonalej konkurencii, krivka hraničných nákladov podniku od bodu minima priemerných variabilných nákladov (AVC) je krátkodobou krivkou ponuky.

V dlhom období však pre podnik nastávajú dve možné situácie.
1. Ak podnik dosahuje v krátkom období ekonomický zisk, táto skutočnosť priťahuje do odvetvia ďalšie podniky. Výsledkom je postupné znižovanie cien produkcie na úroveň minima priemerných nákladov. To znamená, že podnik bude dosahovať v dlhom období len nulový zisk. Platí teda: P = AR = LAC
2. Ak však v krátkom období dosahoval podnik stratu, znamenalo to pre mnohé podniky odchod z odvetvia, to spôsobilo rast ceny až na úroveň priemerných nákladov. V tom prípade dosahuje podnik nulový zisk.
V dokonalej konkurencii teda nie je možné, aby z dlhodobého hľadiska celkové náklady podniku prevyšovali celkové príjmy podniku alebo naopak. Optimálny objem produkcie je potom daný podmienkou nulového zisku: LMC = MR = LATCmin. Krivka ponuky dokonale konkurenčného podniku je totožná s tou časťou dlhodobej krivky MC, ktorá sa nachádza nad minimom dlhodobej krivky LATC.

V nedokonalej konkurencii je rozhodovanie podniku vždy zložitejšie. Nejde len rozhodovanie o množstve produkcie, ale zároveň aj o cene, za ktorú chceme predávať. Keďže nedokonalá konkurencia umožňuje dosahovanie úspor z rozsahu výroby, koncentráciu výroby, znižovanie nákladov a tým získanie podielu na trhu. Rozdiel je tiež v tom, že v prípade nedokonalej konkurencie je dopyt klesajúci, kým v dokonalej konkurencii je nekonečne elastický. Z toho tiež vyplýva, že hraničné aj priemerné príjmy klesajú s rastúcim objemom produkcie.


Monopol – situácia keď je na trhu jeden výrobca, ktorý vyrába unikátny výrobok, bez možných substitútov a tým diktuje podmienky na trhu. V tomto prípade je individuálna krivka dopytu súčasne trhovou krivkou dopytu a zároveň aj krivkou priemerných príjmov. Monopolista sa snaží maximalizovať zisk (MR=MC). Lenže v jeho prípade, je síce množstvo na tejto úrovni, ale cena je vyššia ako priemerné celkové náklady. Pokiaľ jeho rozhodovanie o cene nereguluje štát, dosahuje síce zisk, ale jeho alokácia zdrojov je neefektívna.
V prípade neefektívneho využívania zdrojov dochádza k tzv. spoločenskej strate. Jednou z foriem ako zabrániť neefektívnej výrobe zo strany štátu, je cenová regulácia. Ani regulovaná cena nezodpovedá spoločenskej strate, lenže táto cena zaručuje monopolistovi zisk a zároveň je produkcia o niečo vyššia ako v prípade úplného monopolu.
Aby sa monopol vyhol postihom štátu má aj iné možnosti zvyšovania zisku, tzv. cenovú diskrimináciu. Ide o stanovenie rozličných cien pri predaji toho istého výrobku rôznym zákazníkom. Má tri stupne, pričom ide rozdielne stanovenie ceny pre rôzne skupiny spotrebiteľov a rôzne množstvo produkcie. Zároveň môže ísť aj o priestorovú cenovú diskrimináciu.
Oligopol – v prípade zmluvného oligopolu (predmetom dohody je stanovenie ceny) ide o rovnaký prípad akým je monopol. V prípade oligopolu s dominantnou firmou existuje cenový vodca, ktorý diktuje cenu (PD) a túto cenu držia aj ostatné firmy na trhu. Množstvo, ktoré poskytuje na trh oligopolista stanovuje cenu pre ostatných. Jeho postavenie je dané najnižším nákladmi (ED), dominantnosťou postavenou na zvučnom mene alebo na tradícii. Ak sa chcú menšie firmy na trhu udržať musia znižovať náklady.
Monopolistická konkurencia – je typom nedokonalej konkurencie, ktorý má najbližšie k podmienkam dokonalej. V odvetví je veľa malých výrobcov, vstup i výstup z neho je relatívne voľný. Avšak rozdiel od dokonalej konkurencie je v tom že tu sa predávajú diferencované produkty v dôsledku čoho má každý z nich klesajúcu krivku dopytu. Práve táto diferenciácia umožňuje podniku v krátkom období ovplyvňovať cenu – a tým dosahovať vyšší zisk.
Podnik ktorý začne vyrábať trochu odlišný produkt má veľký vplyv na jeho cenu. Táto je určená priesečníkom MC a MR´ na jeho krivke dopytu D´, ktorá je nad trhovou krivkou dopytu D. A tým sa výrobca stáva na určitý čas monopolistom lebo je na trhu s týmto výrobkom sám. Určí si objem produkcie, ktorý jemu zabezpečí najvyšší zisk.