Na starom kontinente sa vyvinuli dva základné systémy zdravotného poistenia – tzv. Bismarckov systém sociálneho poistenia a Beveridgeov model štátneho zdravotníctva.

Obidva majú spoločnú solidárnosť (tj. ekonomicky aktívni občania to platia aj všetkým ostatným skupinám, deťom aj dôchodcom), rovnoprávnosť - výška príspevkov je stanovená na základe mzdy, a nie podľa výšky zdravotného rizika konkrétnej poistenej osoby (ako je to napríklad v USA) a rovnostárstvo, t.j. všetci majú nárok na rovnaký typ a rozsah zdravotných služieb, bez ohľadu na to, koľko do systému vložili.

Bismarckov systém

ktorý je spojením sociálnej starostlivosti a zdravotného poistenia, zaviedol v zjednotenom Nemecku v 19.storočí kancelár Otto von Bismarck. Ide o povinný systém, v ktorom občanov poisťuje tretia strana (teda nie priamo štát), občania jej za to odvádzajú pravidelné príspevky.

Nie sú to však dane ani iné priame odvody. Tretia strana (poisťovňa) prepláca odborné úkony na základe kontraktov s poskytovateľmi zdrav. starost. Výšku poistného určuje mzda poistenca

Takýto model funguje v Nemecku, Rakúsku, Holandsku, Francúzsku, Belgicku a ďalších krajinách, a je dominantný aj na Slovensku.

Treba všakpovedať, že v čistej pôvodnej forme už nefunguje asi v žiadnej zo spomínaných krajín. Systémy jednotlivých krajín sa líšia v tom, či majú pluralitný model viacerých poisťovní
(okrem Nemecka, Holandska, Francúzska, Belgicka a Rakúska tam zatiaľ patrí aj Slovensko), al. príspevky vyberá a prerozdeľuje len jedna určená inštitúcia (ako npr. v Maďarsku, Poľ., Slovinsku a zrejme čoskoro aj na Slovensku )

Nemecko:

Prevažná väčšina obyvateľov Nemecka je v povinnom poistnom systéme GKV, opierajúcom sa o poisťovne a fondy, do ktorých poistenci prispievajú podľa výšky svojho platu.

V Nemecku ponúkajú povinné poistenie aj veľké podniky, rôzne záujmové či profesijné združenia (napr. poľnohospodári, námorníci baníci) a podobne.

Niektoré kategórie zamestnancov, napr. SZČO alebo nadpriemerne zarábajúci, sa poisťujú radšej v súkromnom sektore. Poistenie v súkromných poisťovniach je rovnoprávne s ostatnými formami.

Poistenie v Nemecku nemajú azda len skupiny na oboch krajných polohách sociálneho rebríčka. Najbohatší Nemci ho prakticky nepotrebujú a za tých úplne najchudobnejších to platí štát.

Poisťovňu si môže zvoliť každý sám, no po voľbe v nej musí ostať minimálne 12 mesiacov. Ukončiť kontrakt s poisťovňou sa dá len koncom roka, oznámiť sa to musí najmenej 3 mesiace vopred.

Beveridgeov systém

štátneho zdravotníctva je systém financovaný z daní a ďalších priamych finančných príspevkov do štátnej pokladne, ktoré prerozdeľuje štát. Neexistuje tu teda žiadna tretia strana, ktorá vyberá poistné a na základe kontraktov s poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti prepláca zdravotné úkony.

Okrem Veľkej Británie a Írska, priekopníkov tohto modelu, funguje Beveridgeov systém aj vo Švédsku, Dánsku, Fínsku, Taliansku a ďal. krajiná

Veľká Británia

Zdravotné poistenie má pod palcom National Health Service (NHS), Štátny zdravotný systém, financovaný priamo z daní a ďalších príspevkov zo štátnej pokladne. Vychádza zo základnej premisy, že každý občan Británie musí mať prístup k základnej lekárskej starostlivosti bez ohľadu na svoje sociálne postavenie.

(Britskí zubári a oční lekári sa však tvária, že zuby a oči k základnej starostlivosti nepatria…). Zdrav. starost. je teda bezplatná pre všetkých ľudí, ktorí pracujú alebo si prácu hľadajú, majú trvalý pobyt vo Veľkej Británii a prispievajú do NHS.

Nikto samozrejme nikomu nebráni poistiť sa v súkromnej spoločnosti, dnes je dokonca možné aj nebyť poistený v NHS, ale iba v súkromnej poisťovni.

Vážne prípady však súkromní poskytovatelia zdravotnej starostlivosti veľmi radi „posunú“ štátnemu zdravotníctvu
Je nepochybne zaujímavé, že tento takmer socialistický model funguje v kolíske moderného kapitalizmu a prežil dokonca aj Margaret Thatcherovú, ktorú teda určite nikto nemohol podozrievať zo sympatií k akejkoľvek forme štátneho vlastníctva. Nehovoriac o tom, že Británia je v liberalizácii obchodu a služieb o niekoľko svetelných rokov pred Slovenskom.

Na druhej strane je však stav zdravotníctva v Británii vďačným námetom diskusií, polemík a ostrých výmen názorov. A možno nás trochu uteší, že aj čoraz väčšie percento Britov považuje NHS za čiernu dieru v ktorej nenávratne a bez veľkého efektu miznú miliardy libier.

Schvaľovaniu novely zákona o zdravotných poisťovniach predchádzala pomerne rozsiahla diskusia v médiách o tom, ktorý systém by mohol byť pre Slovensko najvhodnejší.

„Diskusia“ je samozrejme trochu nadnesený výraz pre slovné prestrelky, v ktorých prívrženci pluralitného systému označujú oponentov za boľševikov, komunistov a ficovoličov a tí im na oplátku nadávajú do „modrej (zlodejskej) čvargy“.

Zavádzanie a polopravdy sa však objavujú aj na vyšších poschodiach tejto diskusie, na jedno z mnohých upozornil napríklad Slovak Press Watch na tomto mieste.
Ak sa vám nechce klikať, tak len zhrnutie:

V jednej zo štúdii publikovanej v SME autor článku skonštatoval, že podľa odborného rebríčka, v kt. sa hodnotila úroveň zdrav. služby, čakacie lehoty a spokojnosť ľudí so zdravot., sú v prvej päťke štátov až štyri, ktoré majú pluralitný systém poisťovní. Na čele rebríčka sú Francúzsko, Holandsko a Nemecko.
Všade tam funguje viacero zdravotných poisťovní.

Autor však zabudol povedať aj „B“ - z hľadiska prepočtu kvality na jednotku ceny (teda efektivity zdravotných systémov, čiže nielen z pohľadu pacienta, ale aj z pohľadu platiteľa) sa v Top 5 umiestnili Slovinsko, Estónsko, Maďarsko, Poľsko, teda krajiny s jednou poisťovňou a Švédsko, kde je systém platený priamo z daní.
A nedodal ani „C“, výroky viacerých odborníkov, že s konkurenciou poisťovní sú zmiešané skúsenosti a nedá sa jednoznačne posúdiť, ktorý systém je lepší.

Tu by sme mohli článok ukončiť, pretože poskytol odpoveď na otázku z nadpisu. Pre zaujímavosť si však porovnajme dva diametrálne odlišné systémy v susedných krajinách - Kanade a USA.

Kanada – zdravotníctvo financované priamo z daní, dostupné všetkým občanom, poskytovateľmi zdravotníckej starostlivosti sú však prevažne súkromní lekári. V krajine samozrejme funguje aj súkromné zdravotné poistenie. Súkromný sektor hradí asi 30 percent celkových výdavkov zdravotníctva.

Kanada je však jedinou vyspelou krajinou sveta, ktorá zakazuje súkromnú zdravotnú starostlivosť v oblastiach pokrytých základným verejným zdravotným plánom.

To znamená, že ak máte diagnózu, ktorej liečbu pokrýva verejný systém, nemôžete si priplatiť a ísť k rýchlejšie k súkromnému poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti - musíte poslušne čakať v zozname čakateľov na danú operáciu.

USA – jediná vyspelá západná krajina sveta, ktorá svojim občanom nezaručuje právo na zdravotné poistenie. Štát a stará asi o štvrtinu svojich poistencov – mládež, starých, postihnutých, vojnových veteránov a chudobných.

Všetci ostatní sú poistení buď v súkromných, podnikových alebo vládnych (nepovinných) poisťovniach. Výšku poistného výrazne ovplyvňuje zdravotný stav a vek poistenca.

Asi 17 percent Američanov nebolo v roku 2006 poistených vôbec. Zákon ale zaručuje všetkým prístup k tzv. základnému núdzovému ošetreniu, bez ohľadu na to, či je pacient schopný platiť.

V obidvoch krajinách sa vedú diskusie o tom, či by sa ich systém nemal aspoň modifikovať, keď už nie radikálne zmeniť, pričom ako inšpirácia slúži pre Kanaďanov USA a pre Američanov Kanada.
V oboch krajinách sú však aj tábory, ktoré považujú susedný zdravotný systém za odstrašujúci príklad toho, ako by zdravotné poistenie nemalo vyzerať.

V Kanade sú poistení všetci, bez ohľadu na zamestnanie, príjem alebo zdravotný stav, ale problémom je dostupnosť – podľa prieskumu z roku 2003 nemalo až 1.2 milióna Kanaďanov „svojho“ lekára, pretože žiadneho nenašli. Kanada má asi 30 miliónov obyvateľov.

V USA bolo v tomto roku nepoistených 47 miliónov ľudí, čo je asi 17 percent. V prípade ochorenia si teda musia všetko hradiť alebo ich ošetria len vo „free clinics“, teda „nemocniciach pre chudobných“. USA má zhruba 300 miliónov obyvateľov.

Z hľadiska efektivity je jednoznačne lepší kanadský systém – zdravotníctvo pohltí asi 9% hrubého domáceho produktu a za túto cenu sú v krajine poistení všetci.

Naopak, USA vynakladá na zdravotníctvo najviac zo všetkých vyspelých krajín sveta – vyše 15%, no za túto cenu je poistených len 83% obyvateľov.

Z hľadiska dostupnosti a čakacích dôb sú však na tom nepomerne lepšie (poistení) Američania.

Aj tisíce bohatších Kanaďanov rieši svoju frustráciu z čakania radšej operáciou v USA. Do USA smerujú aj zástupy kanadských lekárov, ich kolegovia na juhu majú totiž takmer dvakrát vyššie platy a kvalitnejšie postgraduálne vzdelanie.

V USA však rastie počet ľudí, ktorí si nemôžu zdravotné poistenie dovoliť, napriek tomu, že pracujú. Poistné sa totiž zvyšuje omnoho rýchlejšie než platy.

Okrem iného aj preto, lebo administratívne náklady v americkom zdravotnom systéme sú neporovnateľne vyššie než v ktorejkoľvek inej vyspelej krajine sveta. Podľa jednej zo štúdií by kanadský model ušetril Washingtonu ročne až 286 miliárd dolárov.

Slovensko so svojim pluralitným modelom (či skôr pseudopluralitným, keďže výška poistného je vo všetkých piatich poisťovniach rovnaká a zhruba rovnaký je aj rozsah ponúkaných služieb a benefitov) má od oboch týchto systémov dosť ďaleko.

Ale dosť názorne možno ilustrovať, s akými problémami zápasia „jednopoisťovňové“, resp. štátom financované systémy a naopak, aké úskalia má liberalizácia zdravotného poistenia na spôsob USA.

Mimochodom, problém s počtom zdravotných poisťovní riešili v marci 2007 aj vo Švajčiarsku, kde pre necelých 8 miliónov ľudí funguje vyše 90 súkromných poisťovní, ponúkajúcich povinné základné zdravotné poistenie.

Potom, čo vyše 100 tisíc Švajčiarov podpísalo petíciu za vytvorenie jedinej zdravotnej poisťovne, ktorá by vznikla zlúčením súčasných súkromných, bolo vypísané referendum. V ňom sa 71% hlasujúcich vyslovilo za zachovanie súčasného pluralitného modelu.

Podobnú petíciu, ktorú podpísalo takmer 160 Slovákov, Národná rada SR "zobrala na vedomie".