Bezpečnostná rada (Security Council)
-je orgánom OSN, ktorý má hlavnú zodpovednosť za zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.
-má 15 členov: 5 stálych členov - Čínu, Francúzsko, Ruskú federáciu, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska, USA a 10 nestálych členov – volený VZ na 2 roky (dnes sa uchádza aj SR)
-momentálne jej predsedá Rumunsko, striedanie po mesiaci
-procedurálne otázky – 9 hlasov
-podstatné otázky – tiež 9, ale všetci stáli členovia musia byť za alebo sa môžu zdržať
-Bezpečnostná rada pracuje nepretržite, predstaviteľ každého jej člena musí byť stále prítomný v sídle OSN
-členský štát, ktorý trvalo porušuje zásady Charty OSN, môže Valné zhromaždenie na základe odporúčania Bezpečnostnej rady z OSN vylúčiť

Hospodárska a sociálna rada (Economic and Social Council - ECOSOC)
je orgán pre koordináciu hospodárskej a sociálnej činnosti OSN a pridružených odborných organizácií a inštitúcií.
-rada má 54 členov, a to :
14 afrických štátov,
11 ázijských,
10 latinskoamerických a karibských štátov,
13 západných
6 východoeurópskych štátov
-predseda Munir Akram (Pakistan)
-slúži ako fórum diskusií o medzinárodných hospodárskych, sociálnych, kultúrnych, výchovných a zdravotníckych otázkach
-zvoláva medzinárodné konferencie, pripravuje pre Valné zhromaždenie návrhy zmlúv, koordinuje činnosť pridružených odborných organizácií, poskytuje služby členským štátom OSN, vedie konzultácie s príslušnými mimovládnymi organizáciami

Poručenská rada (Trusteeship Council)
Jej pôvodnou úlohou bolo vykonávať správu poručenských území a bývalých kolónií, ktoré boli zaradené do poručenskej sústavy.
-v súčasnosti jej členmi je 5 stálych členských krajín Bezpečnostnej rady OSN
-posledné takéto územie bolo Palau v Tichomorí (pod správou USA), ktoré sa v roku 1994 po získaní nezávislosti stalo 185. členskou krajinou OSN
-ciele poručenského systému sú v súčasnosti už naplnené
-poručenská rada nebola formálne zrušená, ale od 1. novembra 1994 (po vyhlásení nezávislosti Palau) nevykonáva žiadnu činnosť

Medzinárodný súdny dvor (International Court of Justice, Haag)
je hlavným súdnym orgánom OSN. Skladá sa z 15 sudcov, ktorých volí Valné zhromaždenie OSN a Bezpečnostná rada OSN v oddelenom hlasovaní. Nie je prípustné, aby za sudcu boli zvolení dvaja príslušníci toho istého štátu.
-sudcovia sú volení na obdobie 9 rokov.
-podpredseda súdu do roku 2012 je Peter Tomka (SR)
-voľba sudcov prebieha každé 3 roky, kedy sa mení 1/3 sudcov
-stranami v sporoch podávaných MSD môžu byť iba štáty. Medzinárodná spravodlivosť je dobrovoľná.
-berie za podklad rozhodovania medzinárodné zmluvy, medzinárodnú obyčaj, všeobecné právne zásady, náuku najviac kvalifikovaných odborníkov

Sekretariát (Secretariat)
je obslužným orgánom OSN.
-na jeho čele stojí Generálny tajomník, ktorý je menovaný Valným zhromaždením na základe odporučenia Bezpečnostnej rady na päťročné funkčné obdobie.
-významnou úlohou GT je preventívna diplomacia s cieľom zabrániť vzniku, eskalácii alebo rozšíreniu medzinárodných sporov.
-povinnosti Sekretariátu OSN siahajú od riadenia mierových operácií až k sprostredkovaniu v medzinárodných sporoch. Pracovníci Sekretariátu sa zaoberajú aj analýzou hospodárskych a sociálnych trendov a problémov.
-pracovníci Sekretariátu i Generálny tajomník sú za svoju činnosť zodpovední len OSN. Prísaha ich zaväzuje k tomu, že nebudú vyhľadávať ani prijímať pokyny od žiadnej vlády alebo iného orgánu zvonka.


3.4. Organizácie patriace pod OSN
UNICEF - (Detský fond OSN)
bol založený 11. decembra 1946 a jeho poslaním bolo pomáhať deťom, ktoré zasiahla 2. svetová vojna. Názov UNICEF vznikol ako skratka pre United Nations International Children‘s Emergency Fund. UNICEF je jedinou špecializovanou organizáciou OSN zameranou na pomoc deťom. Tiež je jedinou organizáciou OSN, ktorá nie je a ani nikdy nebola financovaná zo zdrojov OSN, ani nemá pridelenú pevnú rozpočtovú položku zo štátneho rozpočtu. UNICEF je financovaný z čisto dobrovoľných príspevkov jednotlivcov, firiem a ďalších podporovateľov. Získavať fondy na pomoc deťom pomáha UNICEF-u aj množstvo dobrovoľníkov.

UNESCO - (Organizácia OSN pre výchovu, vedu a kultúru)
je medzinárodnou organizáciou systému OSN, ktorá má mandát na rozvoj kultúrneho potenciálu svetového spoločenstva, kultúry, vedy a vzdelávania. Stala pri zrode Európskeho strediska pre jadrový výskum, alebo Medzinárodného strediska pre štúdium konzervácie a reštaurovania pamiatok. Pod patronátom UNESCO vznikol rad medzinárodných dohovorov vzťahujúcich sa na autorské práva, ochranu pamiatok a iné. Slovensko získalo členstvo v UNESCO 9. februára 1993 (Česko-Slovensko bolo zakladajúcim členom UNESCO).

WHO-(Svetová zdravotnícka organizácia)
je agentúra OSN konajúca ako koordinačná autorita v medzinárodnom verejnom zdraví - centrála je v Ženeve vo Švajčiarsku. WHO bola založená OSN 7.4.1948 a zdedila mnoho mandátov a zdrojov po svojom predchodcovi, Zdravotnej organizácii (Health Organization - HO), ktorá bola agentúrou organizácie Liga Národov.

4.Organizácia Severoatlantickej zmluvy (NATO)

Založenie: 4.apríla 1949
Sídlo: NATO Headquarters, 1110 Brusel, Belgicko
Hlavný predstaviteľ: Jakob Gijsbert (Jaap) de Hoop Scheffer (Holandsko)
Oficiálna stránka: www.nato.int

4.1. Charakteristika NATO
NATO je medzivládna organizácia združených krajín s úlohou chrániť slobodu a bezpečnosť svojich členov politickými a vojenskými prostriedkami. Je založená na spoločných hodnotách demokracie a ľudských práv, pričom si členské štáty zachovávajú plnú suverenitu a nezávislosť.
NATO je obrannou alianciou založenou v súlade s článkom č. 51 Charty OSN, ktorej základom je politická a vojenská spolupráca medzi nezávislými členskými krajinami. Členské krajiny aliancie sú zaviazané ochraňovať slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu ich ľudí, založené na princípoch demokracie, individuálnej slobody a postavení právneho štátu. Členské krajiny NATO sú zaviazané k vzájomnej obrane podľa článku č. 5 Severoatlantickej zmluvy. Rozhodnutia NATO sú prijímané na základe konsenzu, po diskusii a konzultáciách medzi členskými krajinami. NATO predstavuje tiež transatlantické spojenectvo medzi európskymi členmi, USA a Kanadou.

4.1. História
Povojnová situácia v Európe bola ovplyvňovaná najmä nepreklenuteľnými rozdielmi medzi Spojencami a Sovietskym zväzom. Blokádou Berlína od 24. júna 1948 do 12. mája 1949 situácia eskalovala. Spojenci sa rozhodli vytvoriť obrannú organizáciu, ktorá by bola schopná odraziť potenciálny útok Sovietskeho zväzu. Bruselský pakt, obranná organizácia štátov Beneluxu, Francúzska a Veľkej Británie, založená 1948, môže byť považovaná za predchodcu NATO.
NATO bolo napokon založené Severoatlantickou zmluvou vo Washingtone 4. Apríla 1949.
Dnes má NATO 28 členov:
1949 - Belgicko, Canada, Dánsko, Francúzsko, Island, Taliansko, Luxembursko, Holandsko, Nórsko, Portugalsko, Veľká Británia, USA 1952 - Grécko, Turecko 1955 - Nemecko 1982 - Španielsko 1999 - Česko, Maďarsko, Poľsko 2004 - Slovensko, Slovinsko, Lotyšsko, Litva, Estónsko, Rumunsko, Bulharsko 2009 - Albánsko, Chorvátsko

4.2. Organizačná štruktúra
Najvyšším orgánom NATO je Severoatlantická rada (North Atlantic Council - NAC), ktorá má efektívnu politickú právomoc a kompetencie prijímať rozhodnutia NATO. Severoatlantická rada je zložená zo Stálych predstaviteľov všetkých 19-tich členských krajín NATO. Od októbra 1999 do 31. decembra 2003 vykonával funkciu predsedu NAC Lord George Robertson, ktorý bol zároveň generálnym tajomníkom NATO. Dňa 1. januára 2004 prebral jeho funkciu Holanďan Jaap de Hoop Scheffer.

5. Európske združenie voľného obchodu

Založenie: 4.januára 1960
Členské štáty: Island, Lichtejnštansko, Nórsko, Švajčiarsko
Oficiálna stránka: http://www.efta.int/

5.1.Charakteristika EZVO
Európske združenie voľného obchodu (EZVO) alebo European Free Trade Organisation (EFTA) pôvodne združovalo tie krajiny, ktoré neboli členmi Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS). Združenie založilo Nórsko, Rakúsko, Dánsko, Portugalsko, Švédsko, Švajčiarsko a Veľká Británia s cieľom zlepšiť ekonomickú spoluprácu a voľný obchod v Európe.

5.2. História
Založené bolo tzv. Štokholmskou konvenciou, ktorá vstúpila do platnosti 3. mája toho istého roku.
EZVO malo byť na rozdiel od EHS medzivládnym subjektom a nemalo smerovať k ekonomickej a politickej integrácii, len vytvoriť podmienky pre voľný obchod. Postupne do združenia vstúpili Island (1970), Fínsko (1986) a Lichtenštajnsko (1991). Veľká Británia ako iniciátor vzniku EZVO však už 15 mesiacov od jeho založenia požiadala o vstup do EHS a spolu s ňou aj jej partneri zo Združenia - Dánsko a Nórsko. Jednou z nevýhod EZVO bola jeho geografická roztrieštenosť a slabá konkurencieschopnosť voči EHS.
Ciele EZVO boli vo všeobecnosti menej ambiózne ako ciele EHS – išlo najmä o postupné znižovanie ciel na väčšinu priemyslovej produkcie. Jednotlivé krajiny však presadzovali odlišnú hospodársku politiku a v otázke ciel uprednostňovali rozdielne stratégie.
5.2. Štruktúra EZVO
Bola tiež jednoduchšia ako štruktúra Spoločenstiev: na čele stála Rada ministrov, ktorej členovia sa schádzali dvakrát (maximálne trikrát) do roka a rozhodnutia prijímali jednomyseľne. Popri Rade ministrov a skupiny stálych zástupcov fungoval ešte sekretariát, ktorý poskytoval nevyhnutné služby národným delegáciám.
Krajiny, ktoré vstupovali do EHS, respektíve do Európskej únie (EÚ), pred svojim vstupom do európskych štruktúr vystúpili z EZVO. V súčasnosti sú členmi Lichtenštajnsko, Nórsko, Island a Švajčiarsko. V roku 1992 bola podpísaná dohoda o Európskom hospodárskom priestore, ktorá zahŕňa všetky štáty EÚ a EZVO.

6.Záver

Plnoprávne členstvo SR v Severoatlantickej aliancii a Európskej únii otvára nové kolo diskusie o slovenských národných záujmoch. Transformácia týchto organizácií po historicky najväčšom rozšírení a ich adaptácia na nové, najmä bezpečnostné výzvy dáva Slovensku príležitosť a zároveň istotu uplatniť svoj hlas v NATO a EÚ v súlade so svojimi dlhodobými záujmami.
Kategória národného záujmu patrí v teórii medzinárodných vzťahov ku kľúčovým. V západnej, najmä anglosaskej literatúre sa národné záujmy zvyčajne definujú ako záujmy politického štátneho národa, spoločenstva, ktoré žije v rámci teritória stanoveného štátnymi hranicami a viaže sa k štátu občianstvom. Národnostné menšiny a etnické skupiny sú súčasťou tohto spoločenstva.
V zahraničnej politike členských krajín EÚ a NATO prevažuje prístup, ktorý spája spoliehanie sa na vlastnú silu a na podporu spojencov, ako i šírenie slobody, ľudských práv a demokracie vo svete. Ani tento prístup však zásadne neodstránil legitimitu otázky, či národný záujem má naozaj objektívny charakter, resp. akým spôsobom sme schopní vyhodnotiť, či určitá politika je alebo nie je zhodná s oným objektívnym národným záujmom. Komplikácia spočíva v tom, že hodnotenie každej politiky v kategóriách národného záujmu vyžaduje uplatnenie určitých hodnotiacich kritérií a výber týchto kritérií, čo spôsobuje, že hodnotenie je vždy vyjadrením presvedčenia toho, kto ho formuluje. A keďže riešením nie je ani subjektivizmus, t. j. konštatovanie, že národný záujem je jednoducho to, čo zaň pokladá jestvujúce spoločenstvo alebo jeho politická elita, treba pripustiť, že nie je možné hovoriť o jedinom „správnom“, všeobecne akceptovanom chápaní národných záujmov. Treba rešpektovať, že „národných záujmov“ môže byť viac, podľa toho, koľko skupín formuluje stratégiu štátnej politiky, alebo kto momentálne vládne.