Môžu ich síce teoreticky pripomienkovať, ale ich pripomienky sú často pri koncipovaní daňových zákonov ignorované.

Spory počas daňovej kontroly a po nej

Základom sporov pri daňovej kontrole medzi daňovým subjektom a správcom dane je rozdielny názor na daňovo uznateľné výdavky, ktoré si daňový subjekt vo svojom účtovníctve uplatňuje. Druhým opakujúco sa rezonujúcim predmetom sporu je vzájomné protirečenie medzi dôkazmi daňového subjektu a preukazovaním daňového úradu alebo naopak (keď daňový úrad dokazuje a daňový subjekt preukazuje). Opäť k tomu prispela nedokonalá alebo diskriminujúco koncipovaná legislatíva. V ustanovení § 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov je v odseku 3 uvedené: "Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo." Namiesto toho, aby bola rešpektovaná stará právna zásada in dubio pro reo (v pochybnosti v prospech), zákon splnomocňuje správcu dane citovaným ustanovením vziať zákon neobjektívne do vlastných rúk. Prirodzene, že daňový subjekt sa môže proti rozhodnutiu správcu dane odvolať alebo podať žalobu na súd. Nie každý má však na to čas, nervy a peniaze. Problém vzniká aj vtedy, keď daňový subjekt cíti krivdu , lebo pokiaľ za predmetný výdavok skutočne zaplatil a k podnikaniu ho potrebuje, tak ho logicky chce "daňovo odpísať v prospech zníženia základu dane“. Na druhej strane daňový úrad si môže dovoliť s názorom daňového subjektu nesúhlasiť. Je to názor proti názoru, ktorý právoplatne prejudikovať môže jedine nezávislý súd. Predstavené " pravdy s krivdami" nepredstavujú rozhodne úplnú reprezentačnú vzorku slovenských daňových deformácií a disproporcií. Obe paralely však majú spoločného menovateľa v tom, že ľuďom v daňovej praxi denno-denne otravujú život. Ekonomicky mysliaci občan na základe takýchto negatívnych skúseností logicky inklinuje skôr alebo neskôr k negativistickému správaniu sa v daňovom konaní t.j. k neplateniu daní, k brzdeniu spolupráce s daňovými orgánmi, k daňovým špekuláciam a machináciam s daňovými únikmi v drobnom i vo veľkom. Ide a dlhoročné verejné tajomstvo v SR, ktoré však prináša dlhodobo negatívny prvok v podobe devastácie daňovej morálky a aj tak chabého daňového povedomia národa. Dokazovanie a preukazovanie

Traduje sa, že daňový úrad a priori dokazuje, pričom daňový subjekt (daňovník) preukazuje, čo však platí v prípade sporov aj opačne. Dokazovanie vykonáva v intencii ustanovenia § 29 zákona č. 511/l992 Zb. v znení neskorších predpisov správca dane, ktorý vedie daňové konanie.