Daňové spory

Daňové spory


Daňový systém SR obsahuje takú štruktúru daňových zákonov, ktorá je v základoch porovnateľná so
všetkými vyspelými ekonomikami. Napriek tomu, že daňová legislatíva sa neustále vyvíja, naďalej
obsahuje početné legislatívne diery. O mnohých z nich je odôvodnené tvrdiť, že sú účelové a že parlamentné zbory ich doteraz kvôli neukončenej privatizácii právne nesofistikovali (t. j. neodstránili chyby). Nejasná legislatíva umožňujúca niekedy až trojvariantný výklad konkrétneho daňového ustanovenia vybraných paragrafov evokuje a podporuje početné chyby pri konaní celej daňovej tripartity - t.j. nielen daňových subjektov, ale aj správcov dane a daňových poradcov. Vzhľadom na to, že na Slovensku absentujú špecializované finančné resp. daňové súdy, niet logicky dostatok špecialistov a odborníkov na daňové spory. Daňové spory sa zbytočne vlečú (čím sa blokujú obrovské finančné zdroje v ekonomike štátu) alebo sú ukončené nemastným-neslaným rozsudkom, často s odôvodnením a odkazom "vrátenie na nové konanie" pre údajnú nepreskúmateľnosť. V praxi neexistuje dostatok tzv. daňových judikátov (t.j. súdnych rozhodnutí vo veciach daní), ktoré by mohli byť zdrojom poučenia a kvalitným metodickým receptom nielen pre daňových kontrolórov a daňových poradcov, ale aj návodom na zdokonalenie deravej a účelovo formulovanej daňovej legislatívy pre štátnych úradníkov tvoriacich daňovú legislatívu. Pribúdanie daňových sporov je na jednej strane určite výrazom určitého vzostupného trendu daňovo-právneho povedomia daňových subjektov, ktorých vedomosti aj z tejto oblasti rastú, a preto si trúfajú a neboja sa kvalifikovane oponovať daňovým kontrolórom, ale na druhej strane tento fakt rozhodne neprispieva k stabilizácii žiaducej podnikateľskej klímy. Súčasne vedie mnohé daňové subjekty k tomu, aby početné sporné miesta v daňovej legislatíve aj nezákonne obchádzali podľa hesla „keď je niektorá zaplatená služba z daňového hľadiska sporný výdavok, tak ju nahradím potvrdenkou za fiktívny nákup materiálu“ (pričom bloček mu daruje hociktorý obchodník, ako odhodenú potvrdenku z elektronickej registračnej pokladnice, ktorú si napríklad iný klient neprevzal). Na Slovensku sa všeobecne s bločkami už veľa rokov „kšeftuje“, pričom v súčasnosti dominujú predaje bločkov na nákup pohonných hmôt. Priamym dôsledkom uvedených skutočností je nárast daňových únikov, daňových nedoplatkov a neustále sa zhoršujúci negatívny trend daňovej disciplinovanosti v SR.

Daňová prax za roky 1990 -1999 v stovkách prípadov preukázala časté nechutenstvo a odpor daňových subjektov voči konaniu daňových úradov. Pocit krivdy a hľadanie pravdy na daňovom úrade sú často sprevádzané peripetiami a silným škrípaním zubov, pričom treba podčiarknuť, že veľmi často tak daňové subjekty konajú opodstatnene. Spory v rutinnom daňovom styku
Aj keď problémov na tomto úseku je mnoho, jeden je dominantný. Ide o situácie, kedy daňový subjekt nerozumie niektorým ustanoveniam v daňových zákonoch. Dodajme, že v období transformácie slovenskej ekonomiky a v štádiu budovania demokracie v SR ide o objektívny dôvod, nakoľko súčasným daňovým zákonom konštituovaným horúcou ihlou a často s účelovým podtónom, detailne nerozumejú ani erudovaní právnici a zdatní daňoví poradcovia. V priebehu roku 2000 sa napríklad zákon č. 366/l999 Z. z. novelizoval až trikrát, zákon o daniach z príjmov mal v rokoch 1993-1999 viac ako 21 novelizácií. V uvedenom prípade daňový subjekt prichádza aspoň po rámcovú radu na daňový úrad a žiada vysvetlenie. Reakcie na jeho žiadosť sú rozporuplné -od úplných odmietnutí až po snahu pomôcť a základné informácie poskytnúť. Tieto sú však podané zásadne ústne a obyčajne s dodatkom: "podľa nášho názoru je to tak, nemáme však k tomu metodické usmernenie a môže to byt' aj inak." Pokiaľ si však rovnakú informáciu overuje prezieravý daňový subjekt aj na druhom daňovom úrade, dozvie sa často, že je to inak a pokiaľ má výdrž a príde si to overiť aj na tretí daňový úrad, zistí, že je to úplne inak.
Daňové subjekty cítia opodstatnene krivdu v tom, že vyšli štátu v ústrety, prišli sa iniciatívne poradiť v základných veciach, aby vysporiadali daňové povinnosti voči štátu a prispeli tak do štátneho rozpočtu a za odmenu sa im dostalo alebo odmietnutia alebo nejasnej odpovede vedúcej k bezradnosti. Nie každý daňový subjekt má peniaze na certifikovaného daňového poradcu s poistkou (z ktorej môže vymáhať finančnú náhradu v prípade chybného daňového poradenstva) - to na strane jednej. Na strane druhej -seriózny daňový poradca sa podpíše len pod poradenstvo vo veciach dani v otázkach, ktoré stopercentne ovláda, čomu sa niet čo čudovať, nakoľko v daňovej legislatíve SR je mimoriadne veľa chaotických prvkov a nejasných právnych konštrukcií. Daňový subjekt sa tak nie z vlastnej viny ocitá v právnej neistote ústiacej do chýb alebo špekulácií, ako sa ustanoveniu, ktorému nerozumie, v podnikateľskej praxi vyhnúť.

Daňový úradníci majú pravdu v tom, že oni nezodpovedajú za nekvalitné daňové zákony a nejasnú daňovú rétoriku.

Môžu ich síce teoreticky pripomienkovať, ale ich pripomienky sú často pri koncipovaní daňových zákonov ignorované.

Spory počas daňovej kontroly a po nej

Základom sporov pri daňovej kontrole medzi daňovým subjektom a správcom dane je rozdielny názor na daňovo uznateľné výdavky, ktoré si daňový subjekt vo svojom účtovníctve uplatňuje. Druhým opakujúco sa rezonujúcim predmetom sporu je vzájomné protirečenie medzi dôkazmi daňového subjektu a preukazovaním daňového úradu alebo naopak (keď daňový úrad dokazuje a daňový subjekt preukazuje). Opäť k tomu prispela nedokonalá alebo diskriminujúco koncipovaná legislatíva. V ustanovení § 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov je v odseku 3 uvedené: "Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo." Namiesto toho, aby bola rešpektovaná stará právna zásada in dubio pro reo (v pochybnosti v prospech), zákon splnomocňuje správcu dane citovaným ustanovením vziať zákon neobjektívne do vlastných rúk. Prirodzene, že daňový subjekt sa môže proti rozhodnutiu správcu dane odvolať alebo podať žalobu na súd. Nie každý má však na to čas, nervy a peniaze. Problém vzniká aj vtedy, keď daňový subjekt cíti krivdu , lebo pokiaľ za predmetný výdavok skutočne zaplatil a k podnikaniu ho potrebuje, tak ho logicky chce "daňovo odpísať v prospech zníženia základu dane“. Na druhej strane daňový úrad si môže dovoliť s názorom daňového subjektu nesúhlasiť. Je to názor proti názoru, ktorý právoplatne prejudikovať môže jedine nezávislý súd. Predstavené " pravdy s krivdami" nepredstavujú rozhodne úplnú reprezentačnú vzorku slovenských daňových deformácií a disproporcií. Obe paralely však majú spoločného menovateľa v tom, že ľuďom v daňovej praxi denno-denne otravujú život. Ekonomicky mysliaci občan na základe takýchto negatívnych skúseností logicky inklinuje skôr alebo neskôr k negativistickému správaniu sa v daňovom konaní t.j. k neplateniu daní, k brzdeniu spolupráce s daňovými orgánmi, k daňovým špekuláciam a machináciam s daňovými únikmi v drobnom i vo veľkom. Ide a dlhoročné verejné tajomstvo v SR, ktoré však prináša dlhodobo negatívny prvok v podobe devastácie daňovej morálky a aj tak chabého daňového povedomia národa. Dokazovanie a preukazovanie

Traduje sa, že daňový úrad a priori dokazuje, pričom daňový subjekt (daňovník) preukazuje, čo však platí v prípade sporov aj opačne. Dokazovanie vykonáva v intencii ustanovenia § 29 zákona č. 511/l992 Zb. v znení neskorších predpisov správca dane, ktorý vedie daňové konanie.

Správca dane zo zákona musí dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (t. j. daňový úrad napríklad nemôže daňovému subjektu odcudziť z jeho domu doklady a z nich urobiť daňovú kontrolu). Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov , o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektami. Ak nesplní v daňovom konaní daňový subjekt svoju dôkaznú povinnosť, možno s ním v niektorých prípadoch daň dohodnúť, alebo ak to nie je možné, tak ju môže daňový úrad určiť podľa pomôcok Daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Pri dokazovaní a preukazovaní sa treba držať sedliackeho rozumu a nedať sa zastrašiť a vyprovokovať žiadnymi fintami a tlakmi zo strany daňového úradu, pokiaľ je v dôkaznej núdzi. A úplne zabudnite na vžitú frázu daňovej praxe na Slovensku, že daňový úrad má vždy pravdu. V princípe vždy platí, že daňový úrad vám musí zásadne dokázať, na základe akých príjmov požaduje od vás platbu daní. Úlohou daňového subjektu je zásadne dokázať všetko, čo vedie k zníženiu daní, aby zaplatil nie vyššiu daň, ako je naozaj nevyhnutné. Veľa podnikateľov sa však radšej dobrovoľne rozhodne nesúdiť v prípade konfliktu s daňovým úradom, nie preto, že by necítili svoju pravdu, ale podľa nich pragmaticky preto, lebo nechcú venovať časové straty súdnym sporom. Súčasne len oni vedia, čo všetko im daňová kontrola aj napriek dorubu dane ešte zabudla nájsť a pri ich vnútornej kalkulácii si často povedia, že aj napriek dorubu dane „zarobili“, a preto nechcú pokúšať osud, aby sa im eventuálne niekto ešte raz hrabal v dokladoch, a preto radšej verdikt daňovej kontroly príjmu. Daň dohodou a daň podľa pomôcok

Pri dani dohodou nejde o štandardne využívaný nástroj správcu dane. Využíva sa len v ojedinelých prípadoch, pokiaľ daňový subjekt nesplní svoju daňovú povinnosť a správca dane je v dôkaznej núdzi.

Ak k dohode medzi daňovým subjektom a správcom dane nedôjde, potom už správca dane určí daň len podľa pomôcok. V praxi sa daň dohodou aplikuje najčastejšie v prípadoch tvrdenia, že doklady boli odcudzené, stratené, zničené požiarom a pod. Tento inštitút je určený najmä pre daňovníkov, ktorí nezavinene a neúmyselne dospeli do stavu dôkaznej núdze a súčasne majú snahu pomáhať daňovým orgánom pri správnom určení svojej vlastnej daňovej povinnosti. Daň dohodou uplatňuje daňový úrad iba v skutočne výnimočných a okrajových prípadoch. V prípade, že k dohode nedôjde, použije správca dane pre daňový subjekt tvrdší a nevýhodnejší nástroj, t.j. určí daň podľa pomôcok. Ak nesplní daňový subjekt pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani dohodou alebo ak daňový subjekt vykonáva také úkony, ktorých dôs1edkom je zníženie dane, alebo v prípadoch podľa § 15 ods. 2 zákona č. 511/l992 Zb. v znení neskorších predpisov (napr. správca dane doručí daňovému subjektu písomné oznámenie o výkone daňovej kontroly, ale ten ho opakovane bez ospravedlnenia neprevezme alebo inak neumožní vykonať daňovú kontrolu) je správca dane pri určovaní daňovej povinnosti oprávnený použiť pomôcky, ktoré má k dispozícii alebo ktoré si zaobstará bez súčinnosti s daňovým subjektom. Takýmito pomôckami môžu byť najmä listiny, výpisy z verejných záznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede svedkov v iných daňových veciach, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí záujmových združení a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, ako aj jemu podobných daňových subjektov. Príklad na rozdielne vysvetlenie si zákona
Už niekoľko rokov existuje na Slovensku popri nájme s právom kúpy najatej veci, čiže finančnom lízingu, aj tzv. operatívny lízing. Táto forma nájmu sa najčastejšie orientuje na prenájom automobilov, ktoré sú vo všeobecnosti najčastejším druhom prenajímaného majetku. Zákon o daniach z príjmov už v roku 1999 zaviedol limit pre daňovú uznateľnosť splátok nájomného pre osobné automobily, a to do výšky 550 000 Sk. Vystupujú tu dva rozdielne názory na tú istú vec. Slovenská laická aj odborná verejnosť sa rozdelila na dve skupiny z pohľadu názoru na aplikáciu limitu splátok pri operatívnom lízingu. Jedni tvrdia, že zákon pojednáva o nájme ako takom, a preto sa limit nájomného vzťahuje na obidve resp. na všetky formy lízingu. Druhá skupina sa pridržiava skutočnosti, že ustanovenie § 24 ods. 3 písm. f) zákona č.

366/1999 Z.z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov nie je celkom jednoznačné a na určitých miestach možno nájsť protirečenia, a preto sa domnievajú, že limit sa na operatívny lízing nevzťahuje.
Príklad na chybné rozhodnutie daňového kontrolóra
Daňový kontrolór pri kontrole fyzickej osoby, zlatníka, mu vylúčil z daňovo uznateľných výdavkov jedno z dvoch áut, lebo usúdil, že jedno auto mu na podnikanie musí stačiť. Tu urobil chybu, lebo v princípe nemá nárok hovoriť mu do toho, či on svoj zisk použije na osobnú spotrebu alebo kúpi niečo do
obchodného majetku firmy. Pri odvolaní zlatník získal u nadriadeného orgánu úspech, lebo argumentoval variantným využitím ďalšieho auta t. j. v jednom chodí na obchodné rokovania, v druhom preváža drahý materiál (zlato) alebo ho používajú jeho dvaja zamestnanci. Výnimočne ho používa niekedy aj on sám ako "kamuflážne-krycie vozidlo" ,aby zmiatol prípadných lupičov, ktorí by na neho čakali – lebo jeho prvé auto už poznajú. Toto vysvetlenie s príslušnými dôkazmi vyvrátili názor daňového kontrolóra, ktorému podnikateľ tak dokázal, že nemal pravdu.

Použitá literatúra:

Burák, Dane na hrane
Daňový a účtovný poradca podnikateľa č. 6/2001, 2-3/2000.