Ceny, cenová politika

Ceny a ich miesto v rozdeľovacích procesoch



Cena je predovšetkým kategóriou rozdeľovania spoločenského produktu a národného dôchodku. V nej má byť obsiahnutá celá hodnotová štruktúra spoločenského produktu tak, aby sa mohla táto hodnota aspoň reprodukovať na úrovni predchádzajúceho obdobia a z hľadiska rozšírenej reprodukcie by mala umožniť reprodukovať v plánovanom období predovšetkým viac národného dôchodku ako v predchádzajúcom období. Cena je teda zároveň kategóriou rozdeľovania národného dôchodku a jeho reprodukovania na čoraz vyššej úrovni. Okrem toho, že cena súvisí s rozdeľovaním dôchodkov na akumuláciu a spotrebu v národnom hospodárstve, súvisí aj s nákladmi, ktoré sa musia vynaložiť a uhradiť, aby sa mohol národný dôchodok vytvoriť, ale aj použiť. To sa týka najmä kalkulovania obchodnej ceny, za ktorú by sa mal tovar predať na trhu. Cena ako hodnotová kategória rozdeľovania je v peniazoch, teda v menových jednotkách vyjadrená hodnota. Podľa toho, z ktorej hodnoty sa pri jej určení vychádza, možno stanoviť cenu aj na základe skutočných reprodukčných nákladov, ako určitých režijných nákladov v celom národnom hospodárstve. Napríklad náklady na obnovu spotrebovaných výrobných prostriedkov predstavujú vlastne výrobnú réžiu, náklady na reprodukciu osobnej spotreby možno vyjadriť v cene ako osobnú réžiu. Ale aj zisk, z ktorého sa má uhradiť ekonomický rozvoj, resp. rozvojové investičné náklady, možno v cene vyjadriť ako nevyhnutnú réžiu rozvoja výroby a potrebu štátnych výdavkov spojených s realizáciou funkcií štátu ako spoločenskú réžiu.
Cenu teda možno chápať ako v menových jednotkách vyjadrenú hodnotu, alebo ako sumu úhrady všetkých reprodukčných nákladov rozlíšených formou ich kalkulovania požadovanou sumou réžie určitých druhov spoločenských nákladov v cene. Pritom rozkalkulovanie réžií možno premietnuť aj do meny, teda aj do každej 1 Sk a tak sledovať vplyv jednotlivých réžií na menový vývoj.

Graficky túto súvislosť kalkulovania spoločensky nutných nákladov v cene – ako režijných nákladov môžeme znázorniť v nasledovnej tabuľke.



cena
hodnota
prenesená pridaná znovurozdelená
réžiavýroby a obehu(náklady výroby a obehu) réžiarozvoja výroby(podnikateľskýzisk) réžia na osobnú spotrebu (mzdy ako repro- dukčné náklady) spoločenská réžia štátu (zdanená pri- daná hodnota)
podnikov obyvateľstva štátu
dôchodky
tržby



Cenová politika
Cena je dôležitým nástrojom, resp. faktorom ovplyvňujúcim premenu nominálnych dôchodkov na reálne dôchodky. V cene je obsiahnutá aj miera hodnôt. Avšak táto nominálna miera použitá pri kalkulovaní ceny ako miera hodnota sa nemusí sledovať a zhodovať s reálnou mierou ako meradlom cien vychádzajúcim z ceny realizovanej na trhu, a nie kalkulovanej ceny. Osobitne výrazná je táto súvislosť vplyvu cien na premenu nominálnych dôchodkov obyvateľstva na reálne dôchodky. Najmä vývoj maloobchodných cien má bezprostredný vzťah na reálnosť hodnotovej miery a prostredníctvom nej možno predpokladať vplyv vývoja cien na vývoj životnej úrovne a sociálny i ekonomický rozvoj.
Politika maloobchodných cien môže podstatne ovplyvňovať životnú úroveň. V podmienkach trhového hospodárstva je vývoj spotrebiteľských cien v podstate ovplyvňovaný dopytom a ponukou na trhu a štát má obmedzenú možnosť ich ovplyvňovania (napr. daňovou politikou). Tieto ceny môžu rásť, ale i klesať, podľa toho, ako dokážu odrážať a rešpektovať zákonitosti a podmienky trhu a prepájať ich so systémom zainteresovanosti a zodpovednosti za hospodárske výsledky. Cenová politika štátu má vždy aj štruktúrny dopad na vývoj životnej úrovne. Tým, že sa ceny nemenia pri všetkých tovaroch a službách rovnako, ale diferencovane, ich zmena sa nedotýka rovnako všetkých sociálnych a príjmových skupín obyvateľstva.
Regulovanie proporcií medzi nominálnymi a reálnymi dôchodkami obyvateľstva patrí medzi najzodpovednejšie úlohy hospodárskej politiky štátu. V tejto súvislosti ide o znovu- rozdeľovanie dôchodkov, ktoré má pri plánovitom riadení rozdeľovacích procesov nezastupiteľné miesto. Znovurozdeľovanie dôchodkov obyvateľstva má vždy dopad na vývoj životnej úrovne obyvateľstva a maloobchodné ceny majú pri tejto redistribúcii dôležitú úlohu, ktorá sa uplatňuje v praxi prostredníctvom:
a) mechanizmu cenovej politiky
b) štruktúrneho redistribučného efektu cenovej politiky.

Mechanizmus cenovej politiky je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu riadenia hospodárskej politiky štátu. V mechanizme tvorby cien sa kládol dôraz na to, aby sa stanovili ceny čo najdetailnejšie so zámerom, aby sa udržala ich nemennosť, aby cena pôsobila reštriktívne. Detailné určovanie cien sa však prejavilo ako nie dosť spoľahlivé inštrumentárium. Umožňovalo totiž monopolným výrobcom bez ohľadu na spotrebiteľský dopyt živelne zvyšovať ceny. Dochádzalo k skrytému zvyšovaniu cien, ktoré sa prejavilo ako dôsledok napr.

nahrádzania lacnejších druhov tovarov a služieb drahšími, zhoršovaním akosti výrobkov pri nezmenenej cene, ale najmä vo vznikaní vynútených úspor obyvateľstva. Ďalším poznatkom je, že ekonomický mechanizmus cenovej politiky nemožno automaticky nahradiť mechanizmom podrobného, detailného určovania cien. Ekonomický obsah cenového mechanizmu spočíva v tom, že tento mechanizmus je hodnotovým trhovým mechanizmom rozdeľovania. Treba, aby tento hodnotový trhový mechanizmus rozdeľovania bol cieľovo zameraný a regulovaný. Začiatkom 60-tych rokov sa tendencie skrytého rastu cien prejavili ako nerovnováha na trhu spotrebného tovaru a služieb, čo upozorňovalo na nerealizovateľnú kúpnu silu obyvateľstva ako na vynútené úspory. Vplyv tejto nerovnováhy spôsobil prechod na politiku pohyblivých maloobchodných cien. Cenová tvorba na úrovni centra sa začína uvoľňovať najmä v súvislosti s ekonomickými reformami v jednotlivých štátoch v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Upúšťa sa od direktívneho určovania cien všetkých výrobkov centrom a zavádzajú sa rozličné kategórie cien podľa miery voľnosti pri ich tvorbe. Napríklad to boli voľné ceny, limitné a pevné ceny. V súčasnosti sa používajú aj zmluvné ceny.
Vo vyspelej ekonomike nemožno chápať cenu ako absolútnu a nemennú veličinu. Preto sa začala uplatňovať cenová dynamika, pružnejšia cenová politika najmä v oblasti maloobchodných cien z podnetu štátu. Spoločenská prax plánovitého riadenia národohospodárskej politiky , vrátane cenovej, je nevyhovujúca. Musí sa však určiť, čo treba v cene uplatniť na makroúrovne. Z praxe ďalej vyplýva požiadavka, aby sa detailné administratívne centrálne riadenie cien zmenilo na parametrické riadenie cien s možnosťou kalkulácie cien aj s využitím spoločenskej réžie a ďalších réžií. Osobitnú dôležitosť by malo najmä riadenie maloobchodných cien. Ich vývoj bezprostredne ovplyvňuje vývoj životnej úrovne obyvateľstva, ktorej plánovité usmerňovanie je v kompetencii štátu a dotýka sa najmä zachovania spoločenských proporcií rozdeľovania medzi štátom (štátny rozpočet) a obyvateľstvom. Zmena týchto proporcií sa prejaví práve v redistribučnom efekte cenovej politiky, ovplyvnenej vzájomným pomerom jednotlivých réžií v kalkulovanej i realizovanej cene. Redistribučný efekt cenovej politiky v podmienkach samofinancovania podnikov sa dotýka predovšetkým vplyvu cien na reálne dôchodky obyvateľstva a na štruktúru spotreby jeho jednotlivých sociálnych a príjmových skupín. Z teórie rozpočtovej politiky je známe, že rozpočtové znovurozdelenie môže ovplyvniť znovurozdelenie národného dôchodku na akumuláciu a spotrebu.

Nástrojmi rozpočtovej politky sa však realizuje aj spoločenské rozdelenie hodnoty medzi obyvateľstvo a štát. Umožňuje to systém uplatňovania priamych a nepriamych daní voči obyvateľstvu. Priama daň vystupuje ako nástroj znovurozdeľovania, pomocou ktorého možno zreteľne sledovať rozdeľovacie spoločenské vzťahy medzi štátom (rozpočtom) a obyvateľstvom. Prostredníctvom nepriamych daní možno ovplyvňovať znovurozdeľovanie hodnoty, a teda aj dôchodkov obyvateľstva, v prospech štátneho rozpočtu. Ťažšie sa však reguluje a kontroluje spoločenské rozdeľovanie medzi štát a obyvateľstvo, pretože nástrojom znovurozdelenia sa nestáva daň, ale cena. Preto toto rozdeľovanie sa môže okrem priamych daní sledovať len analýzou vplyvu vývoja maloobchodných cien na vývoj reálnych dôchodkov obyvateľstva, podmienený zmenami nepriamych daní.
Štát môže cenovou politikou v značnej miere ovplyvňovať rozdeľovací dopad dôchodkovej politiky a dosahovanie hlavného národohospodárskeho cieľa – zvyšovanie životnej úrovne uplatnením koncepcií vývoja cenovej politiky vo vzťahu k dôchodkovej politike. Môže ísť najmä o tieto koncepcie:
a) znižovanie maloobchodných cien pri relatívne stálych nominálnych dôchodkoch
b) zachovanie stálych maloobchodných cien pri zvyšovaní nominálnych dôchodkov
c) zvyšovanie maloobchodných cien pri súčasnom zvyšovaní nominálnych dôchodkov

Koncepcia cenovej a dôchodkovej politiky
Z hospodárskej praxe, ale aj z teoretických poznatkov vyplýva, že je nevyhnutné voliť takú národohospodársku koncepciu cenovej politiky vo vzťahu k dôchodkovej politike, ktorá predstavuje a vyžaduje vzájomný pohyb cien a dôchodkov. Zároveň možno zovšeobecniť poznatok praxe, že existuje vzájomná podmienenosť hodnotových, štruktúrnych i spoločenských proporcií rozdeľovania, a že životná úroveň sa môže zvyšovať len pri stálom ekonomickom raste. Koncepcia politiky rastúcich cien a dôchodkov sa môže použiť v podnikovej i nepodnikovej sfére. Kým však v podnikovej sfére rastú nominálne príjmy pracujúcich viac-menej v závislosti od dosahovaného výkonu, resp. pracovného výsledku, v nepodnikovej sfére, ako je školstvo, zdravotníctvo, veda a výskum, štátny aparát a pod. sa príjmy pracujúcich zvyšujú viac-menej jednorazovo. Pritom pre každé zvýšenie sa vyžaduje osobitné rozhodnutie centra, ktoré je však opäť podmienené hospodárskou situáciou.
Koncepcia politiky rastúcich cien i dôchodkov má vždy aj závažné psychologicko-motivačné účinky, ktoré treba brať do úvahy. Tendencia rastu nominálnych dôchodkov má priaznivé psychologické účinky.

Priaznivejšie pôsobí predovšetkým v spätných väzbách na vývoj ekonomiky (najmä prostredníctvom stimulovania zvyšovania produktivity práce, efektívnosti hospodárenia, stimulovania zavádzania technického rozvoja a pod.) ako pri tendenciách k ich stagnácii. Skúsenosti praxe ukázali, že takýto psychologicko-motivačný účinok sa nedosahuje pri znižovaní maloobchodných cien, nedosahuje sa ním najmä spätný motivačný vplyv na vývoj ekonomiky, najmä na zvyšovanie jej efektívnosti. Psychologický aspekt uvedeného postupu sa dotýka aj subjektívneho hodnotenia dosiahnutého stupňa životnej úrovne. Z psychologického hľadiska sú pojmy životná úroveň alebo reálne dôchodky obyvateľstva veľmi ťažko merateľné. Z psychologicko-politického hľadiska je však veľmi dôležité, aby obyvatelia nehodnotili dosiahnutý stupeň životnej úrovne horšie, ako to zodpovedá skutočnému vývoju. Z tohto hľadiska sa zdá byť nevyhnutným predpokladom pozitívneho hodnotenia vývoja životnej úrovne rast nominálnych príjmov. Obyvatelia sú ochotnejší zmieriť sa aj s určitým rastom cien, ak im rastú aj nominálne príjmy. Ak by bol však rast cien príliš rýchly, bolo by subjektívne hodnotenie vývoja zo strany obyvateľstva pravdepodobne negatívne.
Pri voľbe koncepcie vzťahu cenovej a dôchodkovej politiky treba prihliadať na vývoj ekonomických podmienok výroby a trhu. Pri takom cieľovom zámere plánovitého regulovania cien, aby sa dosahovali kriteriálne trhové ceny, na základe ktorých by sa dosiahla hodnotová vymeniteľnosť tovarov, môže mať dôležitú úlohu práve kritérium menovej stability, ktoré možno ovplyvniť aj konštrukciou maloobchodnej ceny, a to tak, že sa cena spresňuje v dôsledku zabezpečenia výmeny tovarov v súvislosti s vyrovnávaním hodnotovej miery – meny ako miery hodnôt a meradla cien. Pohyb cien tak zároveň ovplyvní reálnu kúpyschopnosť meny, ktorú možno považovať aj za parameter socioekonomickej efektívnosti. Vplyv kritéria menovej stability sa však môže v cenách odraziť predovšetkým sprostredkovane, prostredníctvom uplatňovania emisnej politiky podmieňujúcej sťaženie prístupu k peniazom tým, že sa ich emisia viaže na rozširovanie tovarového obratu, ako veličiny sumy cien realizovaných úžitkových hodnôt z výroby do maloobchodu (resp. veľkoobchodu). Z toho však vyplýva, že do tejto peňažnej emisie ekonomicky podmienenej zväčšovaním realizovanej sumy cien úžitkových hodnôt bude závisieť aj možnosť zvyšovania dôchodkov, a nie naopak. Potreba vyplatiť dôchodky ekonomicky nepodmieňuje emisiu. Ak však dochádza k emisii podmienenej rastom dôchodkov, vytvára sa tým dopyt nekrytý úžitkovými hodnotami.

Dochádza tak k narušeniu rovnováhy medzi dopytom a ponukou, ktorú treba riešiť predovšetkým cenovým pohybom, ale s dôsledkami znižovania reálnej kúpnej sily meny. Takto vyvolaný cenový pohyb však nemožno považovať za kritérium zvyšovania efektívnosti, ale práve naopak. Z toho však vyplýva, že kriteriálnou sa cena môže stať len pri zvyšovaní efektívnosti. Zvyšovanie efektívnosti však tesne nadväzuje na pohyb dôchodkov a ten je odvodený od zvyšovania produktivity práce. Súvisí teda so zvyšovaním realizácie ocenených úžitkových hodnôt. Práve zvýšená realizácia úžitkových hodnôt podmieni emisiu peňazí, a tým sa vytvorí peňažný zdroj, z ktorého možno zvýšiť dôchodky.
Vzájomný pohyb dôchodkov a cien ovplyvňuje voľbu koncepcie vzájomného vzťahu dôchodkovej a cenovej politiky. Dôležité je však považovať za ekonomicky opodstatnený taký vzájomný pohyb dôchodkov a cien, ktorý je ekonomicky podmienený zvyšovaním realizácie tovarov ako sumy cien úžitkových hodnôt. Teda dôchodky by mali byť ovplyvnené pohybom sumy cien tovarov a nie naopak. Len za tejto podmienky sa bude reálna kúpna sila meny stabilizovať. Bude to dôsledok vyrovnávania meny ako miery hodnoty na menu ako meradlo ceny.
V súčasnom vývoji ekonomického myslenia sa dostávajú do popredia otázky výmeny tovarových ekvivalentov. Majú totiž prvoradý význam pri určovaní miesta tovarovo-peňažných vzťahov v riadení ekonomiky. Teória vymedzila podmienky, za ktorých sa môže vymeniť hodnota a úžitková hodnota tovaru. Hodnotu možno realizovať len prostredníctvom ocenenej úžitkovej hodnoty. Dopytové a ponukové funkcie ceny nie sú zatiaľ u nás zvládnuté tak, ako ich podáva moderná ekonomická teória.
V chápaní meny ako jednotkovej hodnotovej miery sa to odrazí v poznatku, že mena ako miera hodnoty závisí od meny ako meradla ceny, teda ako hodnotovej miery úžitkovej hodnoty. To znamená, že aj dôchodky ako peňažný prejav hodnoty tovarov sú podmienené realizáciou sumy cien vytvorených úžitkových hodnôt ako peňažného prejavu úžitkovej hodnoty. Teda poznanie, že hodnota tovarov je podmienená jeho úžitkovou hodnotou, posúva problém tvorby cien do riešenia problémov tzv. ekonomizácie cien ale aj cenotvornej funkcie menového kurzu. Preto je potrebné zohľadniť aj reálnosť kúpnej sily meny, a to tak vnútornej ako vonkajšej. Zreálnenie vnútornej i vonkajšej kúpnej sily meny v cene tovarov bude zároveň podmienkou zabezpečenia tovarovo-peňažnej vymeniteľnosti.
Ekonomicky pozitívnejšie sa pristupuje k riešeniu problému vplyvu zahraničných cien na vnútorné ceny. Centrálna regulácia cien stojí najmä pred otázkou, ako riešiť problém cenotvornej funkcie menového kurzu.

Ide vlastne o riešenie odstránenia negatívnych rozdielov v priemernej produktivite práce v národnom rozsahu v porovnaní so zahraničím, resp. so svetom, ktorý sa do súčasnosti riešil najmä na ťarchu prostriedkov štátneho rozpočtu. Uvažovalo sa však s tým, že bude v prvom rade roztriediť všetky druhy tovarov, s ktorými sa obchoduje na zahraničnom trhu na:
a) tovary, pri ktorých sa centrálne neuhrádzajú rozdiely medzi vnútornou a zahraničnou realizačnou cenou,
b) tovary, pri ktorých sa uvádzané cenové rozdiely budú uhrádzať dočasne,
c) tovary, pri ktorých rozdiely v cenách nebudú
d) tovary, pri ktorých sa akceptuje realizačná cena na úrovni nákladovej ceny bez realizácie ekonomického efektu, čím sa vlastne núti spotrebiteľ k neefektívnej spotrebe. Zároveň s tým však vzniká prostredníctvom spotrebiteľa tlak na výrobcu, aby sa zvyšovala produktivita práce, ktorou sa bude meniť cena nákladov na cenu efektu.
Centrálne ovplyvňovanie ekonomizácie cien vo vzťahu k výmennej hodnote je nevyhnutné, a to predovšetkým cenotvornou funkciou vnútornej i vonkajšej reálnej kúpnej sily meny (menový kurz). Cenu treba považovať za základnú hodnotovú rozdeľovaciu kategóriu, pretože sú v nej obsiahnuté všetky hodnotové prvky, na ktoré nadväzujú všetky ostatné hodnotové nástroje rozdeľovania prostredníctvom dôchodkov vrátane hodnotových nástrojov centrálneho riadenia (predovšetkým nástroje finančné, ako sú dane, odvody, ale aj úver, úrok a mena), podstatne môže ovplyvniť funkcieschopnosť peňazí, a to najmä plnenie nezastupiteľnej funkcie peňažnej jednotky – meny ako stabilnej hodnotovej miery. Použitá literatúra:
Doc.Ing.Irena Hlavatá, CSc.
Financie a mena
vyd. ALFA, 1990.