Migrácia pracovných síl

M i g r á c i a p r a c o v n ý ch s í l


Pri rozvoji medzinárodného podnikania zohráva významnú úlohu medzinárodná migrácia pracovných síl. Migrácia pracovných síl v priestore svetového hospodárstva stimuluje rozvoj medzinárodného podnikania, pričom úzko súvisí najmä s medzinárodnými pohybmi tovaru, služieb a kapitálu. Cena práce migrujúcich pracovných síl je obvykle nižšia ako cena práce domácich pracovníkov.

1.1 Činitele ovplyvňujúce medzinárodný pohyb pracovných síl

Prechod pracovnej sily z jedného štátu do iného štátu je motivovaný ekonomickými
a neekonomickými činiteľmi. Ekonomické príčiny – migrácia má zvyčajne uvedomelý a plánovitý charakter. Celé štáty vykazujú rýchlejší ekonomický rast, lepšie podmienky realizácie pracovnej sily. Zdroje pracovných síl pritom nie vždy zodpovedajú rozloženiu ekonomickej aktivity. Neekonomické príčiny – politické vojenské, rasové, náboženské, národnostné a iné dôvody. Má zvyčajne náhly, živelný, neplánovitý charakter. O tom, kam smerujú migračné pohyby podáva obraz migračná bilancia. Bilancia migrácie pracovných síl je doplnená údajmi o absolútnych počtoch migrantov. 1.2 Formy migračných pohybov

Podľa príčin migrácie – ekonomické a neekonomické dôvody.
Podľa organizovanosti migrácie možno rozlišovať organizovanú migráciu, ku ktorej
dochádza na základe dvoj či viacstranných medzištátnych dohôd, resp. v rámci realizácie programov rozličných medzinárodných organizácií. Neorganizovaná migrácia prebieha mimo rámca medzinárodných zmlúv.
Podľa dĺžky migrácie sa člení na migráciu trvalú a dočasnú.
Podľa kvalifikačnej štruktúry sa migrácia delí na kvalifikovanú, polokvalifikovanú a nekvalifikovanú pracovnú silu. Podľa profesnej štruktúry, ide o migráciu priemyselných robotníkov, poľnohospodárskych robotníkov, lekárov, inžinierov a pod. osobitnú skupinu migrantov tvoria frontieri (pendleri) => ľudia, ktorí žijú v jednej krajine a pracujú v inej. 1.3 Medzinárodná migrácia pracovných síl v minulosti a v súčasnosti

K rozsiahlym migračným pohybom dochádzalo najmä v 19. storočí.

Migrácia vychádzala
predovšetkým z európskych krajín a smerovala do troch svetových oblastí:
1. do Severnej Ameriky (USA, Kanada)
2. do južnej Afriky, Austrálie a Oceánie
3. do Latinskej Ameriky (najmä zo Španielska, Portugalska a Talianska)

Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami vnáša do migračných pohybov nové prvky – zavádzajú sa reštriktívne opatrenia – nepriaznivý cyklický vývoj, nadvýrobu, vysokú domácu nezamestnanosť a z toho vyplývajúci nezáujem o cudzie pracovné sily. Po druhej svetovej vojne dali nové podmienky impulz migračným pohybom. Rozsiahle štruktúrne zmeny a prehlbovanie internacionalizačných procesov prispeli k intenzívnejším tovarovým a kapitálovým pohybom medzi štátmi => začali sa premiestňovať pracovné sily tam, kde ich bol nedostatok.

Migrácia v západnej Európe
V prvých dvoch desaťročiach, poznačených relatívne priaznivými tendenciami v ekonomickom raste európskych štátov, otázky medzinárodnej migrácie vystupovali do popredia predovšetkým v západnej Európe. Počet migrantov v západnej Európe podstatnejšie neovplyvnili ani obdobia nepriaznivej konjunktúry. Migrácia v mimoeurópskych krajinách
Oblasťou so silnejúcimi migračnými prúdmi sa od polovice 70. rokov stal Blízky a Stredný východ a severná Afrika. Súviselo to s pohybom cien ropy na svetovom trhu. Tradičnou prisťahovaleckou krajinou sa stala aj Austrália, a to napriek tomu, že prisťahovalectvo je tu dne s prísne regulované. Pracovné sily z ázijských krajín sa využívajú v Indonézii, na Filipínach, v Singapure, v Kuvajte...
Tradičnými prisťahovaleckými krajinami v Severnej Amerike sú USA a Kanada. Od začiatku 50. rokov sa stala cieľom trvalej emigrácie mnohých obyvateľov z rozvojových krajín. Významnými emigračnými krajinami sú Bolívia, Kolumbia, Paraguaj, Uruguaj a Chile, imigračnými krajinami Argentína a Venezuela. 1.4 „Únik mozgov“

Tento jav pripravuje rozvojové krajiny o značnú časť kvalifikovaného ľudského
potencionálu. Rozvojové krajiny musia reagovať na túto skutočnosť vzhľadom na škody vznikajúce v súvislosti s „únikom mozgov“. Ponúkajú sa akcie trojakého druhu:
 regulačné, resp. reštriktívne opatrenia – brzdia odchod kvalifikovaných kádrov do rozvojových krajín.  stimulačné opatrenia – orientujú sa na zlepšenie pracovných podmienok pre kvalifikované kádre priamo v rozvojových krajinách, na podporu ich návratu zo zahraničia.  adaptačné opatrenia - systém výchovy a odbornej prípravy sa dáva do súladu s domácimi podmienkami. Rozvojovým krajinám sa uľahčuje využívať domáce kvalifikované kádre. 1.5 Dôsledky medzinárodnej migrácie pracovných síl

Migranti väčšinou žijú a pracujú v oveľa ťažších podmienkach ako domáci pracovníci.
Majú nižšie mzdy ako ľudia normálne žijúci v krajine, kde pracujú.
Prisťahovalecká krajina imigráciou rieši nedostatok pracovných síl, utvára podmienky na oživenie stagnujúcich odvetví ekonomiky, zabezpečuje obsadenie zle platených a spoločnosťou nedoceňovaných pracovných miest.

Vysťahovalecká krajina odchodom časti svojich pracovných síl do zahraničia zmierňuje tlak rastúcej nezamestnanosti, znižuje náklady, ktoré v súvislosti s ňou vznikajú (podpory), emigrácia znižuje sociálne napätie a pomáha uchovať politickú štruktúru, ktorá prispela k nedostatočnej rozvinutosti ekonomiky.