Akcia, typy akcií; slovník ekonomických pojmov

akcia- účastina – cenný papier, doklad o podiele člena – akciovej spoločnosti na jej základnom kapitály. Vystavuje sa na peňažnú čiastku, prípadne na podielovú časť z nominálnej hodnoty základného kapitálu spoločnosti. Akcia zaručuje určité členské právo na podnikaní spoločnosti, na spolurozhodovaní a hlasovaní na valnom zhromaždení, ako aj právo na získanie dividendy. /podiel na bilančnom zisku spoločnosti/ Akcionár nemá právo zastupovať resp. riadiť spoločnosť ani žiadať vyplatenie svojho podielu, avšak môže predať na finančnom trhu akciu za trhovú cenu. Za záväzky spoločnosti ručí len do výšky menovitej hodnoty akcie. Pri likvidácii podniku sa vyrovnávajú najprv záväzky spoločnosti a zostatok sa rozdelí medzi majiteľov akcií /akcionárov/. Trhová cena akcie/burzová kurz/ je ovplyvnená viacerými faktormi napr.)národnou a medzinárodnou ekonomickou, resp. politickou situáciou, b) všeobecnou úrokovou mierou, platnou pre konkrétny finančný trh, C) očakávanou výnosnosťou akcie teda v zásade – kapitalizáciou dividendy, d) vzťahom ponuky a dopytu po akciách spoločnosti na konkrétnom finančnom trhu (burze), ktorý môžu ovplyvňovať špekulačné záujmy, e) lehotou do výplaty dividendy, f) štátnou intervenčnou a fiškálnou politikou. Zakladatelia akciovej spoločnosti získavajú tzv. zakladateľský zisk. Je to rozdiel medzi nominálnu hodnotou a burzovým kurzom akcie. Akcie sa spravidla vystavujú a buď na majiteľa (au porteur)alebo na meno (au nom). S akciami na majiteľa možno obchodovať na finančnom trhu (burze), zatiaľ čo s akciami na meno možno disponovať pomocou -–rubopisu, pričom sa vedie záznam v knihe akcionárov. Podľa práv akcionárov sa delia akcie spoločnosti spravidla na akcie kmeňové (obyčajné) a prioritné (prednostné). Akcie kmeňové priznávajú všetkým vlastníkom rovnaké práva. Prioritné akcie umožňujú majiteľom osobitné práva, ako napr. prednostné vyplácanie dividendy (teda pevnú dividendu, nezávislú od vykázaného zisku). Tieto akcie však vlastníkovi nedávajú hlasovacie právo na valnom zhromaždení. Snahou niektorých akciových spoločností je dosiahnuť stabilitu kurzu svojich akcií, a to najmä zámernou „dividendovou politikou“. Ide o stabilizáciu úrovne vyplácaných dividend, pričom nerozdelený zisk slúži ako zdroj samofinancovania, na doplnenie základného imania, resp. ako dodatočný zdroj pre akcie grátis.

Pri zakladaní spoločnosti sa akcie môžu zaplatiť v peniazoch alebo v iných hnuteľných i nehnuteľných hodnotách, prípadne prevedením (fúziou) celého podniku, pričom sa hmotná časť vkladu prehodnotí aktuálnou trhovou cenou. Akcia sa skladá z vlastnej akcie (tzv. plášť alebo telo akcie), kupónového hárku (kupón oprávňuje čerpať dividendu) a talónu, t.j. poukážky slúžiacej na získanie ďalšieho kupónového hárku (použije sa po vyčerpaní kupónov)

akcia bez hlasovacieho práva – druh akcie, ktorá jej majiteľovi nedáva právo hlasovať na valnom zhromaždení akciovej spoločnosti. Príkladom takejto akcie je prioritná (privilegovaná) akcia, na ktorú sa vypláca pevná dividenda.

akcia grátis – dodatočná emisia akcií z dôvodu zvýšenia akciového kapitálu spoločnosti, ktoré sa prideľujú podľa základného podielu vlastníkom akcií zdarma, resp. pôvodné akcie sa vymieňajú za nové akcie s vyššou nominálnou hodnotou. akcia kmeňová – druh akcie, poskytujúci jej vlastníkovi také základné práva, ako je právo podieľať sa na zisku – akciovej spoločnosti, zúčastňovať sa na jej riadení a mať účasť na likvidačnom zostatku pri zániku akciovej spoločnosti. Jej protikladom je akcia prioritná.

akcia na majiteľa – druh akcie, ktorú možno previesť z osoby na osobu. Neuvádza sa na nej meno vlastníka. Právami s ňou spojenými disponuje jej držiteľ. Protikladom akcie na majiteľa je akcia na meno.

akcia na meno – druh akcie, na ktorej sa uvádza meno jedného alebo viacerých vlastníkov. Jej vlastníctvo možno previesť z osoby na osobu prostredníctvom – idosamentu (rubopisu). v rubopise akcie na meno sa v prípade, že ide o nadobúdajúcu fyzickú osobu uvádza jej meno, bydlisko a deň účinnosti prevodu, v prípade, že ide o právnickú osobu, jej obchodné meno, sídlo a taktiež deň účinnosti prevodu. Týmito formalitami sa akcia na meno odlišuje od iných prevoditeľných – cenných papierov tu sa pri prevode uvádza len doložka na rad a meno nového nadobúdateľa, resp. nadobúdateľov. Akcia na meno je cenným papierom na rad.

akcia na meno vinkulovaná – akcia, ktorá znie na meno a jej majiteľ je zaznamenaný v registri akcií príslušnej spoločnosti. Účelom vinkulovanej akcie na meno je zosilnená ochrana proti neželanej zmene v rozdelení vlastníctva akcií.

akcia podielová – (kvótna akcia) spravidla bez nominálnej hodnoty, ktorej sa neurčuje úradný kurz a predstavuje podiel na základnom imaní akciovej spoločnosti (kuksy). Používa sa v USA, v Belgicku, vo Veľkej Británii. V Nemecku sa jej používanie a emisia zakazujú.

akcia prioritná – (tiež preferenčná, resp.

privilegovaná) – druh akcie, ktorý jej vlastníkovi (vlastníkom), ktoré sa neposkytujú vlastníkom iných druhov akcií. Môže ísť o právo na prednostný podiel na zisku (prioritná dividenda), právo na – superdividendu, predkupné právo na akcie v prípade ďalších emisií, právo na prednostný podiel z likvidačného zostatku pri zániku akciovej spoločnosti a pod. Právo na získanie prioritnej dividendy z prioritných akcií môže byť spojené s rozhodnutím zakotveným v stanovách akciovej spoločnosti, na základe ktorého majiteľom prioritných akcií nenáleží právo hlasovať na valnom zhromaždení akciovej spoločnosti, resp. sa im obmedzuje alebo dokonca vylučuje právo na upisovanie novovydaných akcií

akcia s hlasovacím právom – akcia, ktorá je v pomere k ostatným akciám rovnakej spoločnosti napriek rovnakej nominálnej hodnote vybavená vyšším hlasovacím právom alebo napriek nižšej nominálnej hodnote rovnakým hlasovacím právom. Akcia s hlasovacím právom priznáva akcionárovi vo vzťahu k hlasovaciemu právu prednostné postavenie (kvalifikované hlasovacie právo).

akcia stúpajúca – akcia, ktorej interná hodnota sa na základe nadpriemernej výnosovej sily podniku rázne zvyšuje. Tomu zodpovedá aj oprávnene vyšší pomer kurz/zisk. Ak sa zhoršujú podmienky rastu, menia sa aj šance kurzových ziskov, adekvátne sa mení aj investično-politické hodnotenie.

akcia zamestnanecká – druh – akcia na meno, ktoré akciová spoločnosť vydáva výhradne pre svojich zamestnancov v snahe zainteresovať ich na činnosti akciovej spoločnosti. Prevod zamestnaneckých akcií je možný len medzi zamestnancami, a to vrátane tých , ktorí odišli do dôchodku. Smrť majiteľa zamestnaneckej akcie alebo ukončenie pracovného pomeru v akciovej spoločnosti je spojené so zánikom práv spojených s jej vlastníctvom. Akciu v takom prípade treba vrátiť akciovej spoločnosti, tá za ňu zaplatí splatenú časť jej nominálnej hodnoty alebo pomernú časť jej trhovej (kurzovej) ceny, prípadne celú jej hodnotu.

akcionár – člen akciovej spoločnosti, vlastník akcii, na ktoré poberá dividendu. Akcionár nemá právo na vrátenie peňazí vynaložených na nákup akcií. Svoje akcie však môže predať na burze. Pri zániku akciovej spoločnosti má nárok na časť jej majetku adekvátnu jeho podielu na akciovom kapitály.

Akciová spoločnosť – právnická osoba, druh kapitálovej spoločnosti, ktorá sa zakladá podľa stanov vypracovaných zakladateľmi a schválených štátnym orgánom (získanie koncesie), ale hlavne registráciou, t.j. zápisom do podnikového (obchodného) registra. Akciová spoločnosť vytvára svoj kapitál emisiou akcií.

Akcionári sa nákupom akcií stávajú spoluvlastníkmi – základného kapitálu. Akcionári ručia za záväzky spoločnosti len do výšky nominálnej hodnoty vlastnených akcií. Akcionári sa na riadení akciovej spoločnosti zúčastňujú len v obmedzenej miere, a to v závislosti od svojho podielu na kapitály akciovej spoločnosti. Inak povedané, môžu ovplyvňovať činnosť akciovej spoločnosti len hlasovaním na valnom zhromaždení, a to podľa počtu vlastnených akcií. Ten, kto vlastní – kontrolný balík akcií, má rozhodujúci vplyv pri hlasovaní na valnom zhromaždení i pri obsadzovaní kľúčových miest v riadiacich orgánoch. Akciovú spoločnosť riadi predstavenstvo, ktoré menuje dozorná rada vykonávajúca dohľad na činnosťou akciovej spoločnosti. Dozorná rada sa volí spomedzi zástupcov akcionárov, prípadne aj zo zamestnancov akciovej spoločnosti na valnom zhromaždení, ktoré je kompetentným orgánom pre ventuálne zmeny podnikateľského štatútu, pre rozdelenie čistého zisku, pre udelenie absolutória dozornej rade, pre fúziu, resp. likvidáciu akciovej spoločnosti a pod. Forma akciovej spoločnosti umožňuje vytvárať rozličné finančné zoskupenia, a napr. kapitálovú účasť v – holdingu, koncentráciu kapitálu do vyšších foriem akciových spoločnosti, do – koncernu a trustu. Akciová spoločnosť môže na základe zákonných noriem okrem emisie akcií emitovať a umiestňovať na finančnom trhu tiež iné druhy cenných papierov (obligácie, úverové certifikáty a pod. ). Pre pôsobenie akciových spoločnosti v rôznych oblastiach sveta platia rozdielne právne normy, resp. uzancie. Pre európsku oblasť je charakteristické povolenie činnosti akciovej spoločnosti zo strany štátneho orgánu, možnosť čiastočného upísania základného kapitálu,, predstavenstvo (tiež správna rada) riadiace akciovú spoločnosť, zastupujúce ju v obchodno-právnom konaní, vymenúvajúce riaditeľov (prokuristov, disponentov), predkladajúce valnému zhromaždeniu správu o výsledkoch hospodárenia s návrhom na rozdelenie zisku a udelenie absolutória. V Nemecku existujú akciové spoločnosti, v ktorých po likvidácii môžu zostať jeden akcionár (tzv. Einmann-Aktiengesellschaft). Pri insolventnosti akciovej spoločnosti sa uplatní konkurz, v ktorom akciová spoločnosť súdnym nariadením stráca disponibilitu svojim majetkom (konkurznou podstatou). Vo Veľkej Británii je štandardným druhom akciovej spoločnosti company limited by shares (Ltd). Jej najvyšším orgánom je valné zhromaždenie (general meeting), riadiacim a výkonným orgánom správna rada (directors) menovaná zakladateľmi (promoters) a neskôr tiež valným zhromaždením.

Promoters môžu právomoc preniesť na jedného alebo viacerých členov (managing directors), pritom manažéri sú zamestnanci menovaní riadiacim orgánom spoločnosti. V USA sa normy upravujúce akciové podnikanie v jednotlivých štátoch odlišujú. Akciové spoločnosti sa označujú pojmom corporation, ktorého skratka je Inc. (Incorporated). Vedúcim orgánom je správna rada (board of directors). Okrem spoločnosti typu stock corporation (obdobia a.s.) a on stoc corporation existujú tiež: a) quasi public corporation (železničné organizácie a energetické podniky), b)uzatvorená spoločnosť (close corporation), spravidla s malým počtom akcionárov a bez existencie valného zhromaždenia a iných riadiacich orgánov spoločnosti, často s voľnou kontrolu funkciou.

Akreditív- platobný nástroj používaný vo vnútornom i zahraničnom obchode. Existujú viaceré formy akreditívu. Osobným (cestovným) akreditívom banka žiada svoju partnerskú organizáciu v nom teritóriu o výplatu pre osobu uvedenú v akreditíve. Pri výplatách akreditívnych čiastok na rôznych miestach banka vystavuje okružný osobný akreditív. V súčasnosti sa tento platobný nástroj nahradzuje formou cestovného šeku a platobných kariet (eurocard). Dokumentárny akreditív (dokumentary letter of credit) je rozšíreným nástrojom pre platby realizované v medzinárodnom obchode a zabezpečuje v prípade dodržania zmluvných záväzkov (kontraktu a akreditívnych podmienok) platby pre dodávateľa (exportéra). Na dokumentárnom akreditíva sa zúčastňujú: a) príkazca (odberateľ), ktorý dáva príkaz na otvorenie akreditívu svojej banke spolu s podmienkami pre plnenie akreditívneho záväzku, b)banka otvárajúca akreditív (spravidla banka odberateľa), c(beneficient, spravidla exportér, d) banka, ktorá buď avizuje alebo potvrdzuje otvorenie akreditívu v prospech exportéra. Pri potvrdení akreditívu sa banka stáva spoluručiteľkou za realizovanie akreditívu spolu s bankou otvárajúcou akreditív. Z hľadiska čerpania akreditívnej čiastky rozoznávame akreditívy, ktorých čiastka sa čerpá predložením dokladov so zmenkou. Zmenku (tratu ) predloženú beneficientom banka buď uhradí, alebo akceptuje s neskoršou splatnosťou, alebo negociuje (odkup traty), ak je trata vystavená na importéra, resp. na inú banku. Základné druhy dokumentárnych akreditívov sa delia najmä na odvolateľné a neodvolateľné, pričom odvolateľný môže byť zrušený za súhlasu beneficienta, banky a príkazcu. Neodvolateľný akreditív zaväzuje vystavujúcu banku splniť akreditívne podmienky (výplatu, akceptáciu, negociáciu). Neodvolateľný akreditív je spravidla potvrdeným akreditívom zo strany banky beneficienta.

Potvrdzujúca banka preberá záväzok plnenia aj v prípade neplnenia zo strany vystavujúcej banky. Potvrdenie akreditívu sa vyžaduje, ak beneficient (exportér) nepovažuje záväzok zahraničnej banky za vyhovujúci. akredívne výdavky pri tomto akredíve sú vyššie ako pri nepotvrdenom akreditív je spravidla potvrdeným akreditívom zo strany banky beneficienta. Potvrdzujúca banka preberá záväzok plnenia aj v prípade neplnenia zo strany vystavujúcej banky. Potvrdenie akreditívu sa vyžaduje, ak beneficient (exportér) nepovažuje záväzok zahraničnej banky za vyhovujúci. akredívne výdavky pri tomto akredíve sú vyššie ako pri nepotvrdenom akreditíve. Nepotvrdené akreditívy sú len avizované bankou, ktorá však nepreberá žiaden záväzok plnenia. Akreditívy kryté a nekryté sa vyznačujú záväzným vzťahom medzi otvárajúcou a výplatnou bankou. Pri krytých akreditívoch dochádza k úhrade, resp. viazaniu príslušnej sumy u prikazujúcej banky súčasne s ich otvorením. Pri nekrytých akreditívoch prichádza k úhrade po predložení akreditívnych dokladov, teda v období realizácie úhrady. O akreditív domicilovaný ide v prípade, keď banka otvárajúca akreditív splnomocní druhú banku (spravidla v mieste beneficienta ), aby realizovala výplatu, akceptáciu zmenky alebo negociáciu zmenky. Ide teda o domicilovanie akreditívu u banky avizujúcej, resp. potvrdzujúcej akreditív. prevoditeľný akreditív (transferable) umožňuje rozčlenenie celkovej akreditívnej sumy na viacerých beneficientov (zvyčajne subdodávateľov hlavného benecifienta). Prevoditeľný akreditív je použiteľný jednorazovo podľa dohodnutých akreditívnych podmienok a slúži ako forma financovania pre subdodávateľov exportéra. „Stand-by“ akreditív nahradzuje bankovú záruku (hlavne v USA), ktorou sa zabezpečuje realizácia kontraktu a beneficientom je importér. Remburzný akreditív sa používa vtedy, ak namiesto hotovostného platenia akceptuje zmenku banka poverená bankou príkazcu v prospech beneficienta. Zmenka znie na hodnotu dokladov a dohodnutý termín splatnosti, pričom sa uhradzuje v rámci akceptačného úveru poskytnutého banke príkazcu poverenou bankou. Beneficient môže akceptovanú zmenku od poverenej banky eskontovať u iných komerčných bánk, pričom bankové výdavky a diskontné úroky znášajú partneri (exportér, importér) podľa vopred uzatvorenej dohody. Remburzný akreditív sa prevažne využíva pri importe hromadných tovarov zo zámoria, ktoré sa exportujú na úver. Akreditív s červenou a zelenou doložkou (anticipatory credits) sa používa pri transakciách s vlnou v obchode s JAR, Austráliou a Nový Zélandom.

Banka beneficienta poskytne exportérovi zálohu na balenie a prepravu, a to na základe poverenia otvárajúcej banky. Recipročný akreditív má zabezpečiť platbu exportu v reciprocite a v súlade s platbou importu. Používa sa pri kompenzačných obchodoch. Globálny akreditív zabezpečuje nákup väčšieho množstva tovaru od rôznych dodávateľov, pričom pri otváraní akreditívu nie sú ustálené a jasné konkrétne partnerské vzťahy. Na základe kontraktov sa dáva príkaz na realizáciu čiastkových výplat v rámci globálneho akreditívu. Permanentný akreditív slúži na úhradu väčšieho počtu dodávok realizovaných pravidelne podľa rovnakých podmienok. Na každú exportnú dodávku netreba otvárať nový akreditív. Revolvingový akreditív sa obnovuje po každom čerpaní úhrad na pôvodnú čiastku na základe akreditívnych podmienok. Používa sa pri pravidelných dodávkach a platbách. Okrem uvedených typov akreditívov je mnoho ďalších špecifických druhov platobných nástrojov, akýchsi variantov akreditívov, ako sú napr. splnomocnenie na odkúpenie (authority to purchase), splnomocnenie na preplatenie (authority to pay), poverovací list a pod. Bežné sú také typy akreditívov, pri ktorých vystavujúca banka predpisuje zmenky na kupujúceho doplnené doložkou, že sú splatné v mene kupujúcej firmy pri kurze označenom v Londýne alebo v New Yorku (podľa zmenky) s úrokom od dátumu vystavenia traty do dňa obdržania úhrady do Londýna alebo New Yorku (podľa zmenky) s úrokom od datujú vystavenia traty do dňa obdržania úhrady do Londýna alebo New Yorku. Bývajú označené doložkou D/P alebo D/A. V praxi medzinárodného platobného styku sa používajú aj tzv. zvláštne typy akreditívov. Najrozšírenejším z týchto akreditívov je poverovací list (Commorcial Letter of Credit), ktorý je vystavený bankou kupujúceho priamo na beneficienta, tento je oprávnený vystaviť zmenku a predložiť dokumenty podľa podmienok uvedených v poverovacom liste. V poverovacom liste je zároveň vyjadrený záväzok banky voči vystavovateľovi, indosantovi alebo držiteľovi zmenky s „bona fide“, to znamená, že tieto zmenky budú pri predložení riadne preplatené, ak budú splenné podmienky (predložené dokumenty) uvedené v poverovacom liste. Beneficient sa môže obrátiť na ktorúkoľvek banku, ktorá je ochotná zmenku odkúpiť (negociovať). V bankovej praxi sa stáva, že odkúpenie môže byť obmedzené na určitú banku alebo miesto. Z uvedeného vyplýva, že poverovací list sa opiera o zmenku. Poverovací list zasiela banka poverenému buď priamo alebo prostredníctvom inej banky.

V prípade, ak je avizovaný telegraficky prostredníctvom inej banky a vystavujúca banka si praje, aby originál poverovacieho listu bol jedinou platnou akreditívnou listinou, telegram musí obsahovať upozornenie v tom zmysle, že originál poverovacieho listu musí byť zaslaný poverenému len prostredníctvom inej banky. Poverovací list môže stanoviť; že negoriáciu môže vykonať len určitá banka. Vystavujúca banka môže požiadať túto banku tiež o potvrdenie poverovacieho listu. Pri akreditívoch kryjúcich dovoz tovaru dáva príkaz na otvorenie v ktorejkoľvek známej forme dovozca (kupujúci, príkazca, žiadateľ o akreditív) v prospech zahraničného (zámorského) dodávateľa. Príkaz na otvorenie dáva svojej banke, v ktorej akreditív vzniká a kde sa zostavujú jeho podmienky. Pri remburznom dokumentárnom akreditíve sa vyžaduje dohoda o poskytnutí akceptačného úveru vo forme úverovej linky (facility) bankou vývozcu, prostredníctvom ktorej sa akreditív otvára. To znamená, že dovozca je povinný hodnotu dodávky zaplatiť až pri splatnosti zmenky, ktorú vystavuje dodávateľ a ktorú mu jeho banka akceptovala pri predložení dokladov. Existuje viac variantov remburzného akreditívu. V praxi sa stále viac používa postup, podľa ktorého náklady eskontu platí odberateľ alebo vyplácajúca banka účtuje vyplatenú sumu na vrub účtu banky, ktorá dala príkaz na otvorenie akreditívu. Banka otvárajúca akreditív sa tak stáva dlžníkom vo vzťahu k vyplácajúcej banke.

Akreditívne doklady – doklady, na základe ktorých sa realizuje úhrada dokumentárneho akreditívu a ktoré sa vyžadujú v rámci jednotných pravidiel pre akreditívy. Doklady sa spravidla rozdeľujú na sprievodné (faktúra, colná deklarácia, osvedčenie o pôvode tovaru, zdravotný certifikát, špecifikácie, vážny list, konzulárne osvedčenie), dopravné (konossament, druhopis nákladného listu, letecký nákladný list, poštovný podací list), poistné (poistka, poistný certifikát) a skladné (skladový list, warrant, výdajový lístok). Dôležité sú dispozičné doklady, ktoré oprávňujú disponovať s tovarom (konosament, skladový list, výdajový lístok) a zároveň sú rubopisom prevoditeľné. Niektoré z nich sú predmetom obchodu s cennými papiermi (konosament). Medzi legitimačné doklady patrí napr. druhopis nákladného listu. Legitimačné doklady nie sú cennými papiermi, aj keď súvisia s prepravou tovaru. Pri vážnejších nedostatkov v akreditívnych dokladoch sa realizácia akreditívnej úhrady uskutočňuje so súhlasom importéra.

baliaci list – špecifikácia, podrobný zoznam tovaru s uvedením druhu a množstva v príslušnej zásielke. Môže tvoriť podklad na preclenie tovaru v krajine dovozcu.


Biela kniha „Príprava asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu únie“ – dokument, ktorý prijala Komisia EÚ 3. mája 1995.

Je adresovaná šiestim stredoeurópskym a východoeurópskym krajinám, ktoré v tom čase mali asociačné dohody s EÚ(Poľsko, Maďarsko, ČR, SR, Bulharsko a Rumunsko), ako aj tým krajinám, s ktorými sa asociačné dohody očakávali v blízkom období (Estónsko, Lotyšsko, Litva, Slovinsko). Jej vypracovanie sledovalo cieľ pomôcť asociovaným krajinám v troch smeroch. Biela Kniha: 1. popisuje legislatívu vnútorného trhu EÚ ako celok, ako aj legislatívu v oblasti konkurenčnej, sociálnej a environmentálnej politiky, teda v oblastiach, ktoré majú klúčový význam pre fungovanie vnútorného trhu. 2. detailne popisuje administratívne a technické štruktúry, ktoré je potrebné vytvoriť na zabezpečenie efektívneho pôsobenia legislatívy a na jej uvedenie do splatnosti. 3. Ukazuje spôsoby technickej pomoci EÚ, ktoré čo najlepšie napomôžu realizovať snahy krajín EÚ. Aj keď každá časť legislatívy EÚ je v zásade dôležitá, Komisia vychádzala z toho, že v pred vstupnom období je vhodné postupovať podľa určitého poradia dôležitosti vzhľadom na to že zdroje, ktoré treba v súvislosti s realizáciou prispôsobovania (pokiaľ ide o právne a technické expertízy, parlamentný čas, alebo výcvikové možnosti) vynaložiť , sú tak v EÚ, ako aj v krajinách strednej a východnej Európy, obmedzené. Preto tieto zdroje treba koncentrovať na tie oblasti, ktoré prinášajú najväčší efekt. Biela kniha preto načrtáva legislatívnu situáciu v 23 sektoroch. Ide o tieto sektory: 1. voľný pohyb kapitálu, 2. voľný pohyb a bezpečnosť priemyselných výrobkov, 3. hospodárska súťaž, 4. sociálne záležitosti, 5. poľnohospodárstvo, 6. doprava, 7. audiovizuálne služby, 8. životné prostredie, 9. telekomunikácie, 10. priame zdaňovanie , 11. voľný pohyb tovaru v harmonizovaných a neharmonizovaných sektoroch, 12. Verejné obstarávanie, 13. finančné služby, 14. ochrana osobných údajov, 15. právo obchodných spoločností, 16. účtovníctvo, 17. občianske právo, 18. vzájomné uznanie odbornej kvalifikácie, 19. duševné priemyselné a obchodné vlastníctvo, 20. energia, 21. colná únia, 22. nepriame zdaňovanie, 23. ochrana spotrebiteľa. Z celkového počtu v každom z týchto sektorov pritom osobitne zdôrazňuje „kľúčové opatrenia“ a zároveň navrhuje rozčlenenie kľúčových opatrení do dvoch štádií. Rozdelenie na štádium I. a štádium II. znamená v praxi navrhnutie priorít, ktoré vyplývajú z logiky samotnej legislatívy a krajiny strednej a východnej Európy orientuje na najefektívnejšiu postupnosť ich pracovných programov smerujúcich k približovaniu, realizácii a uvádzaniu legislatívy v každom sektore, načrtáva podmienky, ktoré sú pre pôsobenie legislatívy nevyhnutné a zároveň uvádza hlavné opatrenia, ktoré treba prijať v prvom a druhom štádiu.

Hlavným problémom, ktorý vznikne pre asociované krajiny v oblasti približovania legislatívnych opatrení podmienkam vnútorného trhu EÚ, nebude zbližovanie ich právnych textov, ale prispôsobenie ich štruktúr (administratívnej mašinérie, právneho systému a súkromného sektora) podmienkam potrebným na legislatívnu prácu. Podmienky vstupu, ktoré v predvstupnom období krajiny strednej a východnej Európy musia splniť, boli síce formulované už pred vydaním Bielej knihy, no v nej nejde o ich opakovanie či zhrnutie. Biela kniha obsahuje konkrétne odporúčania, ktoré opatrenia treba realizovať neskôr a zároveň načrtáva administratívne a organizačné štruktúry, ktoré treba vytvoriť na to, aby právny rámec, v ktorom sa budú formovať vzťahy medzi krajinami strednej a východnej Európy a EÚ, fungoval primeraným spôsobom. Biela kniha tak vlastne komplexne ukazuje krajinám strednej a východnej Európy cestu vedúcu k zbližovaniu ich legislatívy s legislatívou vnútorného trhu EÚ, oboznamuje ich s jej fungovaním a tak napomáha ich zblíženie s členmi EÚ čo možno najrýchlejšie a s čo možno najnižšími nákladmi. Ide o dokument, ktorý dáva celkový prehľad o legislatíve vnútorného trhu EÚ, o jeho cieľoch a fungovaní. Stáva sa tak významnou pomôckou pre všetkých, ktorí sa zajímajú o fungovanie vnútorného trhu EÚ, či už ide o akademických pracovníkov, študentov, predstaviteľov podnikateľskej sféry, administratívnych pracovníkov, právnych inštitúcií atď. Z obsahu bielej knihy vyplýva, že krajiny strednej a východnej Európy síce už urobili významné kroky pri zbližovaní svojej legislatívy s legislatívou EÚ, ale že úlohy, ktoré pred nimi v tomto smere ešte stoja sú ďalekosiahlejšie a komplexnejšie. Biela kniha tvorí časť predvstupnej stratégie, ktorú prijal essenský summit EÚ v decembri 1994. Zdôrazňuje sa v nej však, že zavŕšenie tohto približovania krajinám strednej a východnej Európy automaticky neotvára dvere EÚ, nepovedie k začatiu rokovaní o vstupe. Prijatie „acquis comunautaire“ (t.j. prijatie podmienok, ktoré existujú v EÚ) ako celku je teda len predbežnou podmienkou pre vstup do EÚ. Napriek tomu sa očakáva, že už samo legislatívne zbližovanie prinesie krajinám strednej a východnej Európy viaceré výhody: urýchli ekonomickú reformu a reštrukturalizáciu priemyslu v asociovaných krajinách, bude stimulovať rozvoj obchodných vzťahov medzi krajinami strednej a východnej Európy a EÚ. Postupné odstraňovanie vzájomných obchodných bariér okrem toho povedie k zvýšeniu konkurenscieschopnosti krajín strednej a východnej Európy, k rastu ekonomickej aktivity a dôvery investorov. Biela kniha nie je zavŕšením, ale medzníkom, resp. svojím spôsobom začiatkom novej kvality vzťahov medzi EÚ a krajinami stredne a východnej Európy.

Vzhľadom na šírku problémov a úloh, ktoré zahŕňa, sa dotýka prakticky každého občana asociovaných krajín. Každý svojím dielom môže prispieť k realizácii jej obsahu.

Burza – špecificky organizovaný trh, na ktorom predávajúci, kupujúci a sprostredkovatelia realizujú obchody zastupiteľných tovarov, cenných papierov, devíz a valút, poistiek a i. Objekty obchodu pritom nemusia byť k dispozícii a môžu viackrát zmeniť majiteľa bez toho, aby došlo ku konkrétnemu pohybu tovaru. Činnosť niektorých búrz kontroluje štát. Základnými typmi sú: burza tovarová, burza cenných papierov, burza peňažná, poisťovacia burza, burza lodného priestoru. z organizačného hľadiska môžu byř burzy A) všeobecne prístupným zhromaždením, avšak obchody sa uzatvárajú prostredníctvom úradných senzýlov (dohodcov) – francúzsky typ burzy, B) uzatvoreným zhrmaždením – prístup majú len členovia burzy, existuje kontrola štátnym burzovým komisárom – stredoeurópsky typ burzy, C) súkromnoprávnou organizáciou s obmedzeným pístupom, riadenou burzovou správou volenou z členov burzy. Obchody pre nečlenov sa uskutočňujú prostredníctvom členov, štát nekontroluje, len vydáva všeobecne platné burzové normy a predpisy – anglomerický typ. Najmenšia obchodovateľná jednotka je tzv. uzávierka, ktorá je nedeliteľná a používa sa jej násobok (najmä na tovarovej burze). Oficiálne obchody sa uzatvárajú v tzv. parkete (ring) a ostatné obchody v piestore burzy (kulisa). Okrem efektových obchodov sa realizujú špekulačné obchody, osobitne na burze peňažnej a burze peňažnej a burze cenných papierov. Existujú dva druhy špekulácií: buď so vzostupom cien (á la hausse) alebo s poklesom cien (á la baisse). Súhrnná špekulácia na pokles sa nazýva kontremína. Aby sa znížilo riziko straty, rozvinuli sa ďalšie formy špekulačných obchodov. Patria k nim prémiové terminované obchody, kedy jedna strana si vyhradzuje právo v termíne plnenia od obchodu odstúpiť, a to za cenu straty prémie, ktorá s vopred ukladá u burzovej organizácie. Obdobné sú obchody dontové: v čase odstúpenia od plnenia sa platí tzv. dont (odstupné). Rozšírili sa opčné obchody, ktorými sa zaoberajú špecializované opčné burzy. Opcie sa delia na nákupné a predajné. Obchoduje sa pri nich s určitým množstvom komodity a kalkuluje sa so zmenou ceny v termíne plnenia. Ak je rozdiel medzi cenou v čase uzatvorenia kontraktu a v čase jeho plenia pre majiteľa opcie (predkupného práva) nevýhodný, možno odstúpiť od realizácie obchodu, pričom však obnos vynaložený na získanie opcie zostáva predávajúcemu.

Existujú aj ďalšie formy špekulačných obchodov, ako menové konverzie, pomocné burzové obchody (napr. obchody prolongačné, ktoré sa delia na obchody reportné a deportné), ďalej obchody stelažové, burzová arbitráž, obchody hedgeové, obchody stradleové a pod.

Cenné papiere – listiny predstavujúce pohľadávky vlastníkov voči vystavovateľovi týchto listín. Vznik, trvanie, plnenie a zánik pohľadávky sú viazané na tento cenný papier. Bez neho nemôže vlastník požadovať uspokojovanie svojich nárokov, dlžník môže odoprieť plnenie záväzku, ak nie je cenný papier predložený. Cenné papiere možno členiť z rozličných hľadísk: podľa druhu práva na cenné papiere znejúce na vecné práva (pozemkové a hypotečné úpisy), dlžnícke záväzky (obligácie, zmenky, šeky, vkladné knižky, bony), členstvo alebo podiel (akcie), dispozičné práva (skladovací list, konosament), podľa prevoditeľnosti na cenné papiere znejúce na doručiteľa, na rad (prevoditeľný rubopis), na meno (prevoditeľné dedičstvo), podľa spôsobu emisie na cenné papiere hromadne vydávané (akcie, obligácie) a individuálne vydávané (zmenka, šek, vkladná knižka, ...), Podľa úročenia na cenné papiere pevne úročiteľné (obligácie, vkladné knižky), s premenlivým úrokom (akcie) a neúročené (dispozičné cenné papiere). V krajinách EÚ sa považujú za cenné papiere i niektoré dispozičné (tovarové) cenné papiere (napr. konosament, skladový list), ktoré predstavujú určité právo na získanie vlastníckeho práva ku konkrétnej veci. Osobitnú povahu majú tzv. skriptúry, t.j. dokonalé cenné papiere, kde právo spojené s listinou nezávisí od iného právneho pomeru (napr. zmenka). Cenné papiere sú nástrojom financovania a úverovania podnikov, medzinárodného úveru a pohybu kapitálu. Akcie a obligácie obchodovateľné na finančnom trhu reprezentujú fiktívny kapitál. Od cenných papierov sa odlišujú tzv. papiere legitimačné (nákladný list, kvitancia), ktoré sú len preukaznými dokladmi.

Medzinárodný menový fond – organizácia založená v júli 1944 v Bretton Woods (štát Hampshire, USA) delegátmi zo 44 štátov. Medzi hlavné ciele patrí: podporovať medzinárodnú menovú súčinnosť prostredníctvom mechanizmu vzájomných konzultácií a spolupráce v menových otázkach, napomáhať postupné odstraňovanie devízových obmedzení, ktoré brzdia medzinárodný obchod, ustanoviť mnohostrannú sústavu platieb pre bežné transakcie medzi členmi, poskytovať členským krajinám devízové úveery na vyrovnanie prechodnej nerovnováhy platobných bilancií, zabraňovať špekulačným výkyvom menových kurzov a dohliadať na dodržiavanie devízových dojednaní medzi členmi.

Okrem koordinácie menovej politiky a riadenia kurzového režimu na MMF zaoberá aj vytváraním nových prostriedkov medzinárodnej likvidity, reguláciou zahraničnej zadĺženosti, úprava medzinárodného menového systému a pôsobením vo funkcii poradenského centra. MMF je v podstate banka dát a významné centrum pre globálne ekonomické analýzy. Informačná činnosť MMF je tesne spätá s poskytovaním odporúčaní členským krajinám v oblasti menovej a ekonomickej politiky. Fond poskytuje tiež konzultácie, rozsiahlu technickú pomoc. Vypracúva rôzne štúdie a správy, preto sú mu členské štáty povinné poskytovať podrobné hospodárske a finančné informácie. Každá členská krajina MMF má stanovenú výšku vstupnej kvóty závislú od jej ekonomického potenciálu a vyspelosti, ktorá určuje jej hlasovacie právo a predstavuje kritérium pre výšku pôžičky a disponibility v rámci menovej konverzie s ostatnými členmi. Suma členských kvót vytvára základný kapitál MMF. Najvyšším orgánom je Zbor guvernérov, v ktorom má kaťdý členský štát jedného guvernérov, v ktorom má každý členský štát jedného guvernéra a jedného zástupcu. Bežnú činnosť riadi dvadsaťčlenný Zbor výkonných riaditeľov. Hlasovanie MMF je založené na princípe účastinnej spoločnosti, čo zvýhodňuje kapitálovo silnejšie krajiny. Počet hlasov závisí od výšky kvót členských krajím, pričom každý člen má 250 základných hlasov je potrebná pri rozhodovaní v bežných otázkach fungovania MMF. Pri významnejších otázkach je potrebných 70% hlasov. Pri rozhodovaní o prevzatí rozsiahlych záväzkov menovo-politického charakteru je potrebných 85% hlasov. Pri vystúpené a zrušení členstva 85% a súhlas Zboru guvernérov. Absolútny, 100% súhlas, sa vyžaduje na prijatie opatrenia v prípade výnimočného stavu (zastavenie finančných operácií). Na poskytovanie úverov členským krajinám sa využívajú prostriedky pochádzajúce z viacerých zdrojov: 1)vnesené členské kvóty (v SDR), 2)devízové úverové facility vo forme SDR (sú pripisované členom v závislosti od výšky členských kvót), 3) doplnkové zdroje na základe všeobecnej dohody o zapožičaní )General Agreement to Borrow – GAB), t. j. zdroje vyplývajúce z prísĺubu 12 krajín poskytnúť v prípade potreby MMF pôžičky, 4)dvojstranne zjednávané oficiálne dlhodobé pôžičky od vlád alebo centrálnych bánk určené na doplnkové zvýšené možnosti prístupu k úverom MMF. Členstvo v MMF umožňuje čerpať v podstate tri druhy pôžičiek a úverov: 1/ automatický nápad konvertibilných mien do výškys 25% kvóty za ekvivalent národnej meny v rámci tzv. rezervnej tranše, ktorá sa považuje za devízové aktívum člena. Nemá povahu úveru a nezakladá povinnosť odkúpenia ani platieb úrokov či manipulačných poplatkov, 2/ devízové úvery na princípe tzv.

swapových operácií, v rámci ktorých členská krajina získava za určitých podmienok a na určitú dobu požadovanú zahraničnú menu výmenou za zodpovedajúci ekvivalent svojej národnej meny podľa kurzu evidovaného MMF. Pri splatení člen spätne od MMF odkupuje svoju národnú menu, 3/ devízové úvery čerpané prostredníctvom SDR. Čerpanie pôžičiek a úverov v MMF môže byť nepodmienenené a podmienené. Medzi nepodmienené formy čerpania patrí hlavne emisia prostriedkov na dlhodobé obdobie na základe rozhodnutia Zboru guvernérov. Dochádza k nemu pri potrebe dopĺäať medzinárodné rezervy a iné zdroje rozvoja svetového obchodu. Prídely sa určujú členským krajinám na základe vyšky členskej kvóty / nepodmienenosť čerpania/. Nepodmienenná forma čerpania (SDR) slúži na odstránenie napätia v medzinárodnej likvidite (zvyšovania emisie SDR), a tým na odstránenie prechodného nedostatku medzinárodných platobných prostriedkov, ktoré súvisia s nevyrovnanou platobnou bilanciou. Pri podmienených formách čerpania ide hlavne o čerpanie peňažných celkov s dobou splatnosti 3 – 5 rokov. Je zavedených niekoľko stupňov čerpania úverov: 1/rezervná tranža sa čerpá vo výške členskej kvóty v SDR alebo v národných menách členských krajín MMF. Je to v podstate automatické odčerpávanie zdrojov pre potreby platobnej bilancie. MMF môže dodatočne žiadať dôkazy potreby čerpania, 2/ prvá úverová tranža predstavuje ďalších 25% členskej kvóty (teda spolu s rezervnou 50%). Čerpá sa na základe predloženia oficiálnych požiadaviek po predchádzajúcom prerokovaní s ríslušnými odbornými útvarmi MMF. Používa sa na stabilizáciu celkovej nerovnováhy v národnom hospodárstve ( v oblasti menovej a finančnej). Postup pri poskytnutí je oveľa voľnejší ako pri schválení ďalšieho čerpania, 3/Vyššie úverové tranže, t.j. druhá, tretia a štvtá tvoria spolu spolu 75%, odstupňované po 25%. Spolu s rezervnou tvoria 125%. Dlhodobejddšie formy, resp. špecializované a účelovo zamerané dlhodobé úverovanie sa uskutočňuje prostredníctvom úverových facilít. Ide v podstate o účelovo vyčlenené prostriedky na vyrovnávanie dlhodobého decitu platobnej bilancie, ktorý má mimoriadne negatívne dopady na medzinárodné ekonomické vzťahy. Čerpanie je viazané na zabezpečenie určitého stabilizačného programu s presne vymedzenými cieľmi. Nepriäšťa sa jednorazový nákup prostriedkov, ale je treba uzatoriť dohodu o pohotobvých zdrojoch (tzv. stand-by-arrangement-pohotovostný úver na financovanie schodku platobnej bilancie a posilnenie devízových rezerv). Stanovená čiastka je vydelená a členská krajina môže črpať potrebné množstvo. Ďalšie čerpanie môže nastať až po predložení dôkazov oplnení národohospodárskeho programu a hlavných ukazovateľov (tzv.

performance criteria – postupné ciele národohospodárskeho programu, ktorých plnenie je podmienkou postupného uvoľňovania úverových prostriedkov). Taktiež sa môže pred´žiť obdobie splatnosti nad 4-5 rokov.

Obligácie – druh cenných papierov, ktoré vydáva štát, banky a priemyselné, obchodné, železničné a iné podniky. Obligácia je dlžobný úpis platný do určitého termínu, do ktorého sa musí od majiteľ odkúpiť s určitým vopred stanoveným úrokom. Obligácie slúžia na získanie doplnkových finančných prostriedkov, sú teda jednou z foriem úveru. Štátne obligácie znejú na čiastkové a zaokrúhlené sumy z úhrnnej štátnej pôžičky. výnos z pevne úročených obliácii sa určuje percentom z nominálnej hodnoty, pri obliáciách s pohyblivým kurzom úrokom podľa aktuálnej úrokovej sadzby na kapitálovomtrhu. Pri ziskových obligáciách výnos súvisí s dosiahnutým ziskom emitenta. Neúročené (nulové) obligácie nezabezpečujú priebežné vyplácanie úrokov, ale sa predvajú za zníženú nominálnu hodnotu. Prémiové obligácie sú nižšie úročené, v termíne ich splatnosti sa však vypláca prémia. Ponukové obligácie sa umiestňujú n aukcii podľa najvýhodnejších úrokových sadzieb. Prioritné obligácie umožňujú prednostné právo na podiel pri likvidácii spoločnosti, resp. výhodnejší úrok ako pri základných obligáciách. Indexové obligácie chránia pred znehodnotením pôžičky v podmienkach inflačných tendencií, emitent zvyšuje ich nominálnu hodnotu podľa miery inflácie, čím sa zvyšuje zároveň výnos. Výmenné a opčné obligácie sú vymeniteľné za akcie podnikov. Opčné obligácie korešpondujú s výmennými. Ide pritom o získanie práva na akcie avšak s tým, že pri získaní akcií obligácie zostávajú majiteľovi do termínu ich splatnosti. Hypotekárne zástavné listy (osobitný druh obligácií) sa emitujú na základe hypotekárneho, resp. iného krytia pohľadávok, čím sú zabezpečené dvojmo. Pokladničné poukážky sú v podstate krátkodobé dlhopisy so splatnosťou do jedného roka, ktoré emituje štát, resp. iná verejná inštitúcia (banka). Iné úverové a kladové cenné papiere (vkladové listy) emitujú sporiteľne a banky. Majú nízku nominálnu hodnotu a sú úročené alebo prémiované. Depozitné certifikáty majú termín splatnosti vyše roka. Spoločnou charakteristikou vvšetkých druhov obligácií je, že sú založené na úverovom vzťahu, uhrádzajú sa v termíne splatnosti a umožňujú získať dohodnutý výnos.