1 FINANČNĚ HOSPODÁRSTVO PODNIKU

Finančné hospodárstvo podniku sa podľa Kupkoviča (1996, s. 327) stará o pohyb peňazí, majetku a kapitálu podniku, pričom peňažné prostriedky predstavujú „časť aktív podniku, ktorá má podobu hotovostných peňazí a rôznych foriem vkladov v peňažných ústavoch“, majetok podniku predstavuje „súhrn majetkových hodnôt, ktoré patria podnikateľskému subjektu a slúžia na podnikanie“, a pod pojmom kapitál rozumieme zdroje, z ktorých majetok podniku vznikol.
Majtán (2012, s. 295) dodáva, že predmetom finančného hospodárstva je riadenie sústavy finančných vzťahov podniku, či už rozpočtových, úverových, poisťovacích či realizačných a ich hmotných nositeľov, aby sa zabezpečila plynulosť transformačného procesu podniku, z hľadiska naturálno-vecnej a hodnotovo-finančnej. Ide teda „o riadenie finančných procesov takými činnosťami, aby sa dosiahol cieľ podniku“, pričom základné úlohy sú:

• získanie finančného kapitálu – zabezpečenie jednotlivých zdrojov v požadovanej štruktúre,
• alokácia kapitálu – umiestnenie získaného kapitálu do štruktúry majetku,
• využitie kapitálu – s cieľom zvýšiť efektívnosti podniku efektívnym využívaním finančných prostriedkov.

Cieľom každého podniku je dosahovanie zisku, pričom podľa Syneka (2010, s 129) okrem riadiacich a výkonných pracovníkov potrebuje aj dlhodobý hmotný a nehmotný majetok a materiál, z ktorého bude vyrábať, teda hospodárske prostriedky, ktorých zloženie označujeme ako majetok, pričom ich súhrnné peňažné vyjadrenie predstavujú aktíva. Majetok je teda to, čo podnik vlastní a finančné zdroje, teda kapitál, vyjadrujú skutočnosť, komu to patrí.

1.1 Majetok podniku

Podnik k splneniu svojho poslania a cieľov potrebuje majetok a kapitál, pričom majetok podniku predstavuje podľa Šimana (2010, s. 51-52) súhrn všetkých hmotných a nehmotných vecí, pohľadávok, zásob, peňažných prostriedkov a iných majetkových hodnôt, ktorého rozdelenie závisí od doby jeho použiteľnosti, kedy majetok rozdeľujeme na dlhodobý a obežný, a tiež od likvidity jeho jednotlivých zložiek.
Černohorský (2011, s. 261) majetok podniku nazýva aj obchodným majetkom, ktorý zahŕňa veci, pohľadávky a iné práva a peniazmi oceniteľné hodnoty, ktoré patria podnikateľovi a slúžia, prípadne sú určené k podnikaniu.
S týmto tvrdením sa stotožňuje aj Synek (2007, s. 46), ktorý dodáva, že ho tvoria dve základné skupiny prostriedkov, ktoré sa líšia dobou, počas ktorej slúžia v podniku, než sa vrátia do peňažnej formy, a to prvá skupina je dlhodobý – neobežný majetok, nazývaný aj investičný majetok, v súvahe ako stále, fixné aktíva. Druhú skupinu tvorí obežný majetok, v súvahe je označený ako obežná aktíva. Spomína tiež prechodné aktíva, čo sú položky prechodného charakteru medzi majetkom a nákladmi alebo výnosmi.
Majetkom podniku podľa Majtána (2012, s. 298) rozumieme súhrn majetkových hodnôt, ktoré patria podnikateľskému subjektu a slúžia na podnikanie, pričom ho tvoria dve základné skupiny, ktoré sa od seba líšia časom, po ktorý majetok pracuje v reprodukčnom procese, a teda neobežný majetok a obežný majetok.
Kupkovič (1996, s. 328) sa s týmto tvrdením plne stotožňuje, pričom neobežný majetok nazýva investičným majetkom, ktorí tvorí hmotný investičný majetok, nehmotný investičný majetok a finančné investície, a obežný majetok zahŕňa zásoby, pohľadávky a peniaze. Rozhodovanie o štruktúre podnikového majetku vychádza z rešpektovania vecnej stránky transformačného procesu, pričom konštatuje, že iná bude štruktúra majetku v obchodnom podniku, iná v priemyselnom či finančnom podniku.
Majetok podniku je podľa Synka (2010, s. 131) súhrn všetkých vecí, peňazí, pohľadávok a iných majetkových hodnôt, ktoré patria podnikateľovi a slúžia k podnikaniu.

1.2 Kapitál podniku

Fotr (1999, s. 26) tvrdí, že podnik pre svoj rozvoj vyžaduje zabezpečenie potrebných zdrojov financovania, teda finančných zdrojov, ktoré nazýva kapitálom, a člení ho z hľadiska vlastníctva na vlastný a cudzí kapitál. Z hľadiska miesta tieto finančné zdroje člení na interné, teda ktoré pochádzajú z jeho vlastnej činnosti, a externé, ktoré prichádzajú vonkajšieho prostredia, teda okolia podniku. Vzhľadom na dobu, na ktorú podnik kapitál získava ho člení na dlhodobý, teda so splatnosťou dlhšou ako jeden rok, a krátkodobý so splatnosťou kratšou ako jeden rok.
Synek (2010, s. 129) dodáva, že podnik k zahájeniu svoje činnosti potrebuje finančné zdroje, teda kapitál, peniaze, pričom týmto zdrojom môže byť buď vlastný alebo cudzí kapitál.
Kapitál je podľa Šimana (2010, s. 56) suma zdrojov, z ktorých je financovaný majetok podniku, pričom dominantná časť je viazaná v dlhodobom hmotnom, nehmotnom alebo finančnom majetku, resp. zásobách. menšia časť je viazaná v pohľadávkach či peňažných prostriedkoch, pričom potrebnú hodnotu a štruktúru pri založení podniku stanovuje zakladateľský rozpočet, a pri bežnej prevádzke finančný plán.
Podľa Chajdiaka (2004, s. 13) „kapitál predstavuje jeden zo vstupov do výrobného procesu“, ktorý môžeme vyjadriť ako vlastné imanie a záväzky.
Kapitálom Kupkovič (1996, s. 328) rozumie zdroje, z ktorých majetok podniku vznikol, pričom ak vložil kapitál do podniku sám zakladateľ, jedná sa o vlastný kapitál, a ak vložil kapitál do podniku veriteľ, jedná sa o cudzí kapitál.
Vlastný kapitál je ako uvádza Majtán (2012, s. 301) taký, ktorý „patrí majiteľovi, je nositeľom podnikateľského rizika a je ukazovateľom finančnej nezávislosti.“ Vlastné zdroje nie sú zaťažené povinnosťou spätnej väzby, teda vrátením veriteľovi, a čím je väčší podiel vlastných zdrojov, tým je väčšia finančný nezávislosť, samostatnosť, teda je podnik odolnejší voči krízam a dáva istotu veriteľom. Na druhej strane však nedostatok kapitálu, či nemožnosť získať cudzie zdroje, brzdí tempo rozvoja podniku, zoslabuje úsilie o rentabilitu.