2.2 Krátkodobý majetok – obežný majetok

Šiman (2010, s. 55) obežný majetok je určený k spotrebe alebo predaji a úhrade záväzkov podniku, pričom jeho charakteristickým rysom je zmena jeho formy. Podnik nakúpi za peňažné prostriedky vstupy do výrobného procesu, ako napr. suroviny, materiál, tieto vstupy sa potom pôsobením výrobných faktorov zmenia na zásoby nedokončenej výroby a následne na zásoby hotových výrobkov, ktoré sa predávajú, pričom po predaji vzniknú pohľadávky, a po ich inkase získava podnik späť peňažné prostriedky. Jedná sa o tzv. kolobeh krátkodobého majetku, pričom zvyšovaním rýchlosti tohto kolobehu za rovnakých podmienok podnik znižuje kapitálovú potrebu, a tým zvyšuje rentabilitu podnikania.
Obežný majetok je podľa Majtána (2012, s. 135) „časť majetku podniku, ktorú tvoria produkčné faktory používané v podniku krátkodobo, t. j. kratšie ako jeden rok.“ Obežný majetok sa v priebehu transformačného procesu spotrebováva jednorázovo, jeho hodnota jednorázovo vchádza do nových výkonov, teda výrobkov a služieb, pričom táto spotreba môže byť konečná či určená na ďalšiu spotrebu.
Synek (2010, s. 132) nazýva obežný majetok aj krátkodobým, prevádzkovým, aktívami, working capital, či pracovným kapitálom, ktorý je v podniku prítomný v rôznych formách:

• vo vecnej podobe ako zásoby surovín, pomocných a prevádzkových látok, náhradných dielov, obalov, nedokončenej výroby, paliva či hotových výrobkov,
• v peňažnej podobe ako hotovosť, peniaz v banke, pohľadávky.

2.2.1 Štruktúra obežného majetku

Štruktúrou obežného majetku Kupkovič (1996, s. 131) nazýva podiel jednotlivých skupín na celkovom objeme obežného majetku, pričom ju tvoria:

1. výrobné zásoby – základné suroviny a materiál, pomocné suroviny a materiál, palivá, nakupované polotovary, zásoby náhradných dielov, teda všetky jednorázovo spotrebované faktory, ktoré sa nachádzajú na vstupe do transformačného procesu a bez ich účasti nie je možné, aby podnik uskutočnil požadovaný výkon, teda vyrobil výrobok alebo poskytol službu
2. nedokončená výroba – prestavuje produkty, ktoré vstúpili do transformačného procesu, teda už nie sú materiálom, ale ešte nie sú hotovým výrobkom
3. hotové výrobky – predstavuje dokončená produkcia vlastnej výroby podniku ktoré sú určené na realizáciu mimo podnik,
4. tovar na ceste – predstavuje vyfakturované, ale ešte nezaplatené hotové výrobky podniku
5. pohľadávky – predstavujú právne nároky podniku na rôzne očakávané platby za predané výrobky alebo poskytnuté služby, či už vyplývajúce z obchodného styku, voči spoločníkom, inštitúciami sociálneho zabezpečenia, daňovému úradu či dotácie.
6. finančný majetok – jeho doba využívateľnosti, prípadne splatnosti je kratšia ako 1 rok, pričom je vysoko likvidný a bezprostredne obchodovateľný, ako peniaze v hotovosti, peniaze na účtoch v bankách, krátkodobé cenné papiere a iné.
7. ostatný obežný majetok – všetok ostatný majetok, ktorý sa jednorázovo spotrebúva do jedného roka.


3 KAPITÁLOVÁ ŠTRUKTÚRA PODNIKU

Podľa Srpovej (2010, s. 317) podiel jednotlivých zložiek použiteľných zdrojov financovania k celkovým aktívam predstavuje finančnú štruktúru podniku, ktorá nás informuje o tom, akými zdrojmi je financovaný majetok firmy, pričom štruktúra dlhodobých zdrojov financovania, ktoré sú označované ako kapitál, tvorí kapitálovú štruktúru firmy.
Synek (2010, s. 134) pod pojmom kapitálová, resp. finančná štruktúra rozumie štruktúru zdrojov, ich pôvod, pramene z ktorých majetok podniku vznikol, pričom celková veľkosť podnikového kapitálu závisí na veľkosti podniku, teda čím väčší podnik, tým väčší kapitál vyžaduje, na stupni mechanizácie, automatizácie, či robotizácie, pričom platí, že čím vyšší je stupeň využitia techniky, tým vyši esu aj požiadavky na kapitál, rýchlosťou obratu kapitálu, čím rýchlejší je obrať, tým menej kapitálu podnik potrebuje, a organizáciou odbytu, keďže podnik s vlastnou predajnou sieťou vyžaduje vyšší kapitál než predaj prostredníctvom iných obchodných podnikov.
Podnik by mal mať toľko kapitálu, koľko potrebuje, v prípade, že má kapitálu viac, je podľa Černohorského (2011, s. 50,51) jeho využitie nehospodárne, teda podnik je prekapitalizovaný. Obvyklým ukazovateľom prekapitalizovania podniku je pomer vlastného kapitálu a dlhodobého majetku, pričom ak je tento pomer väčší ako 1, hovoríme o prekapitalizovaní. V prípade, že má podnik kapitálu málo, to môže spôsobiť poruchy v chode podniku, a teda podnik je podkapitalizovaný, k čomu dochádza napr. v prípade, keď podnik rozširuje výrobu a predaj, čím rastú aktíva, ktoré nie sú kryté potrebnými finančnými zdrojmi. Podnik sa zadlžuje o svojich dodávateľov, dostáva sa do platobnej neschopnosti. Ukazovateľom môže byť pomer dlhodobého majetku – stálych aktív, k dlhodobým zdrojom – pasívam, a v prípade, že je táto hodnota väčšia ako 1 sú stále aktíva kryté aj krátkodobými záväzkami a podnik je tak podkapitalizovaný.
Výška pasív je odvodená od výšky majetku potrebného pre podnikanie, pričom finančná štruktúra je podľa Knápkovej (2010, s. 34) ovplyvňovaná mierou využitia jednotlivých zdrojov. Pri praktickom rozhodovaní o kapitálovej štruktúre je nutné zvážiť:

• náklady kapitálu – nákladom cudzieho kapitálu je úrok, nákladom vlastného sú náklady obetovaných príležitostí, pričom výška nákladov na kapitál súvisí s dobou splatnosti a so stupňom rizika, ktoré podstupuje investor,
• majetkovú štruktúru podniku – ktorá pôsobí na zloženie kapitálu, pričom by malo platiť, že dlhodobý majetok a trvale prítomná časť obežného majetku by mala byť krytá dlhodobým kapitálom – zlaté pravidlo financovania,
• podniky s vysokým podielom nehmotného majetku by sa nemali príliš zadlžovať, keďže pri nútenom predaji ho dokážu ťažšie speňažiť,
• veľkosť a stabilita dosahovaného zisku – čím vyšší je zisk a jeho stabilita, tým vyšší podiel cudzích zdrojov môžu podniky používať,
• ochota manažérov prijať riziko – niektorí preferujú istotu vlastných zdrojov,
• udržanie kontroly nad činnosťou podniku – pri navyšovaní základného kapitálu vstup ďalších vlastníkov obmedzuje právomoci doterajších,
• požiadavky veriteľov – stanovenie úrokov alebo iné podmienky,
• odvetvové štandardy – podniky s podobných zameraním, by mali mať podobnú ako majetkovú tak aj kapitálovú štruktúru a teda by mali niesť aj podobné riziko súvisiace s použitím zdrojov financovania.

Kapitálová štruktúra podniku predstavuje podľa Šimana (2010, s. 57-59) podiel hodnoty jednotlivých zložiek kapitálu na hodnote celkového kapitálu, pričom kapitál rozdeľuje na vlastný a cudzí, krátkodobý a dlhodobý, interný a externý.