OPEC a ropa vo svetovom hospodárstve

Historické súvislosti
Pre správne pochopenie fungovania organizácie s názvom Organization of Petroleum Exporting Countries je nevyhnutné na začiatku spomenúť historické súvislosti jej vzniku. Pre 70. roky 20. storočia je hlavnou charakteristickou črtou vo vývoji svetového hospodárstva revolučná zmena vo vývojových tendenciách svetového hospodárstva v podobe ropných šokov. Možno konštatovať, že ropné šoky (t. j. viac ako 10-násobné zvýšenie cien ropy v priebehu rokov 1973 – 1979) zásadne ovplyvnili vedecko-technický pokrok a aplikáciu jeho výsledkov do výrobnej praxe. Zmenili zásadne vecnú štruktúru svetovej výroby a zásadne ovplyvnili teritoriálnu a komoditnú štruktúru výmeny tovaru.
Politickou príčinou ropných šokov bola arabsko-izraelská vojna (tzv. Jom-kippurská vojna), ktorá vypukla v októbri 1973. K presadeniu požiadaviek na stiahnutie Izraela z okupovaných arabských území vyhlásilo sedem arabských krajín produkujúcich ropu bojkot dodávkam do USA, Portugalska, Holandska a Juhoafrickej republiky pre ich proizraelský postoj v tomto konflikte. 5. 11. 1973 sa arabské krajiny rozhodli znížiť ťažbu o 25%. 16. 11. 1973 bola cena za 1 barel (158,9 l) zvýšená o 70% a vyhlásené znižovanie ťažby mesačne o 5% až do evakuácie arabských oblastí okupovaných Izraelom a až kým Izrael neuzná legitímne práva Palestínčanov. Saudská Arábia celkom zastavila dodávky do USA, Irak znárodnil časť niektorých zahraničných spoločností, Líbya hrozila úplným vyvlastnením. 25. 12. 1973 zvýšili arabské krajiny s výnimkou Iraku cenu s platnosťou od 1. 1. 1974 viac než dvojnásobne.
Politickou príčinou druhého ropného šoku bola islamská revolúcia v Iráne a následný iracko-iránsky konflikt. Druhý ropný šok znamenal zvýšenie cien ropy až na 35 USD. Tretí ropný šok, ktorého následky neboli dlhodobé, bol vyvolaný vojnou v Perzskom zálive. V dôsledku neistoty vyvolanej týmto konfliktom stúpli krátkodobo ceny za jeden barel až na 40 USD.
Ekonomickou príčinou oboch ropných šokov bola nerovnováha medzi dopytom a ponukou ropy na svetových trhoch. Dopyt po rope začiatkom 70. rokov prekročil vtedy existujúce ťažobné kapacity.
Rozvoj hospodárstva najrozvinutejších krajín sveta zaznamenával až do roku 1973 neustále vyššie prírastky spotreby energie v porovnaní s dosahovanými prírastkami hrubého domáceho produktu. Táto skutočnosť bola daná nízkou cenovou hladinou energetických surovín.

Nízke ceny energie umožňovali vysoký stupeň vybavenia práce energiou, čo pôsobilo ako významný faktor zvyšovania produktivity práce. Na druhej strane sa rozvíjali energeticky náročné odvetvia ako hutníctvo železných a neželezných kovov a petrochémia. Vysoká bola spotreba energie vo sfére služieb. Charakteristickou črtou rozvoja energetiky priemyselne vyspelých krajín až do prvého ropného šoku bolo nahrádzanie uhoľných palív lacnejšími, účinnejšími a “čistejšími” druhmi – ropou a zemným plynom. V USA a v Kanade sa tento proces začal v 20. rokoch minulého storočia, kde sa neustále zvyšoval objem domácej ťažby. V západnej Európe a v Japonsku prebiehala reštrukturalizácia energetického priemyslu v 50. a 60. rokoch. Vzhľadom k obmedzeným domácim zdrojom ropy a zemného plynu sa tento problém riešil dovozom. V mnohých rozvojových krajinách bol energetický priemysel tiež budovaný na báze ropy a zemného plynu.

Charakteristika organizácie
Po prvýkrát sa o založení organizácie OPEC začalo uvažovať v roku 1949, keď Venezuela navrhla Iránu, Iraku, Kuvajtu a Saudskej Arábii, aby si navzájom vymieňali názory a výskumné poznatky týkajúce sa ťažby ropy.
OPEC vznikla z podnetu Venezuely ako reakcia na politiku znižovania cien ropy, ktorú veľké anglosaské spoločnosti presadzovali v ropných krajinách.
Organizácia bola založená 14. septembra 1960 v irackom Bagdade. Zakladajúcimi členmi boli Irán, Irak, Kuvajt, Saudská Arábia a Venezuela. Medzi rokmi 1960 a 1975 organizácia expandovala: Katar (1961), Indonézia (1962), Líbya (1962), Spojené arabské emiráty (1967), Alžírsko (1969), a Nigéria (1971). Ekvádor a Gabon boli členmi OPEC-u, ale Ekvádor vystúpil v decembri 1992 a Gabon v januári 1995.
Cieľom štátov bolo unifikovať a koordinovať ropnú politiku členských štátov, zaviesť národnú kontrolu ropných zdrojov, zvýšenie príjmov z predaja, kontrola vývozných cien a postupný prienik členských štátov na svetový trh. De facto išlo o boj proti nadnárodným monopolom. Orgánmi OPEC-u sú Konferencia ako najvyšší orgán, Rada guvernérov ako výkonný orgán a Sekretariát. Sídlom organizácie je Viedeň. Ministri členských štátov zodpovední za rezort ropného priemyslu sa pravidelne stretávajú, aby sa zaoberali otázkami ceny a od roku 1982, aby zavádzali tzv. produkčné kvóty ropy.
Na zakladajúcej konferencii sa nezúčastnili zástupcovia ropných spoločností tzv. sedem sestier – Exxon, Shell, British Petroleum, Gulf, Texaco, Mobil a Socal. Produkcia ropy
Predpokladá sa, že súčasných 11 členských štátov sa podieľalo v roku 1999 39,6% na celkovej svetovej ponuke ropy.

Na základe rozhodnutí zvýšiť ich ropnú produkčnú kvótu v októbri minulého roku, podiel OPEC-u na svetovom ropnom trhu dosiahol koncom roku 2000 41%. Maximum podielu na svetovej ťažbe ropy bolo OPEC-om dosiahnuté v roku 1973, keď išlo o zhruba 60%, minimum v roku 1985 – okolo 30%. Za prvý kvartál roku 2001 bola produkcia členských štátov nasledovná:

Alžírsko 830
Indonézia 1260
Irán 3779
Kuvajt 2154
Líbya 1430
Nigéria 2124
Katar 714
Saudská Arábia 8464
SAE 2278
Venezuela 2958
Irak 2072

Spolu 28063
(v tisícoch bareloch za deň)


Len pre ilustráciu uvedieme produkciu najväčších svetových dodávateľov ropy celkovo v roku 1997:
Saudská Arábia 415,10
USA 296,10
SNŠ 257,70
Irán 181,10
Mexiko 169,30
Venezuela 162,30
Nórsko 190,30
(v miliónoch ton za rok)

Geologicky preskúmané zásoby ropy by mohli pokryť svetovú spotrebu tejto suroviny najmenej do roku 2070. Svetová produkcia dosiahla doteraz 640,7 mld. barelov. Zásoby ropy predstavujú okolo 999 mld. barelov. Za predpokladu, že sa ročne bude ťažiť 21,9 mld. barelov, odhadované zásoby by mali postačiť na 75 rokov.

Oblasť Kaspického mora, ktorá zahrnuje Azerbajdžan, Irán, Kazachstan, Rusko, Turkménsko a Uzbekistan, sa stala v posledných rokoch najperspektívnejšou oblasťou ťažby ropy a plynu na svete. Napriek tomu, že v oblasti hlavného mesta Azerbajdžana Baku sa začala ropa ťažiť vo veľkom množstve už koncom minulého storočia, doteraz bol región Kaspiku málo preskúmaný. V časoch Sovietskeho zväzu bola totiž prioritná pozornosť zameraná na ložiská vo volžsko-uralskom regióne a na západnej Sibíri a práce na ložiskách v oblasti Kaspického mora boli prakticky zastavené. To je tiež jedna z príčin, prečo sa údaje o veľkosti zásob ropy a zemného plynu v tomto regióne doteraz rozchádzajú. Platí to dokonca aj o veľkosti overených zásob, pretože geologický prieskum naďalej pokračuje. Podľa údajov americkej vládnej Energetickej informačnej agentúry sa objem overených zásob ropy v kaspickej oblasti vyšplhal už nad 30 mld. barelov, čím prevýšil objem overených zásob v Spojených štátoch (22 mld. barelov) a Severnom mori (17 mld. barelov), ale ešte ani zďaleka nedosahuje zásoby v Rusku a Perzskom zálive, kde vysoko prevyšujú 100 mld. barelov. Objem overených zásob zemného plynu sa pohybuje okolo 8 biliónov m3, čo zaraďuje kaspickú oblasť za Rusko, Perzský záliv a USA.

Náklady na ťažbu ropy v Kaspiku by sa mali pohybovať zhruba na úrovni nákladov v Severnom mori, teda do 10 USD na jeden barel, čo je viac ako v Perzskom zálive, ale menej ako v západnej Sibíri. Problémom, ktorý sa doteraz nepodarilo uspokojivo a definitívne vyriešiť, je však efektívna a bezpečná preprava vyťaženej ropy na svetové, hlavne európske trhy. Mechanizmus cenového pásma
Počas marcového stretnutia roku 2000 OPEC prijala neformálny mechanizmus cenového pásma (formálne ratifikované 17. januára 2001), pričom ceny vyššie ako 28 USD za barel alebo nižšie ako 22 USD za barel budú automaticky vyrovnávané produkciou. Ceny pohybujúce sa nad uvedenou hranicou počas 20 obchodných dní automaticky vyústia do zvýšenia produkcie o 500 tisíc barelov za deň a ceny nižšie ako spodná hranica, trvajúce 10 dní vyústia do zníženia produkcie 500 tisíc barelov za deň. Hoci ceny boli v období od 14. augusta do 4. decembra 2000 81 dní nad dohodnutou hranicou, neformálny mechanizmus bol aplikovaný len raz. 31. októbra OPEC aktivovala mechanizmus zvýšením produkcie o uvedenú hodnotu. V januári tohoto roku generálny tajomník Ali Rodriguez z Venezuely potvrdil súhlas s uvedeným pásmom, ale dodal, že organizácia môže zasiahnuť kedykoľvek. Rodriguez vyjadril spokojnosť s faktom, že skupina dosiahla kompletný konsenzus ohľadom pásma. Zároveň dodal, že udržiavanie produkcie pri cene 25 USD za barel by pretransformovalo svetový ropný obchod na stabilné prostredie a bolo by výhodné pre exportérov ako aj pre importérov. Hoci ceny od decembra zostali nad úrovňou 22 USD za barel, organizácia neustále vyhlasuje znižovanie produkcie.

Chýbajúce barely
Predpovede o svetových ropných zásobách indikujú, že výkyvy v dopyte a ponuke na svetovom ropnom trhu nereflektujú skutočný stav ropného trhu. Napriek veľkým vzostupom v produkcii a relatívne malému vzrastu v spotrebe, svetové ropné akcie nestúpli. Zdá sa, že produkcia bola predimenzovaná a spotreba pod predpovedanými tvrdeniami, alebo údaje z trhov sú nesprávne. Tento problém je známy pod frázou “chýbajúce barely”.
Najdôveryhodnejšie burzové údaje sú z krajín OECD. Akcie OECD, ktoré sú považované za zhruba polovicu celkových svetových ropných akcií, zostali nezmenené v roku 2000 napriek štyrom zvýšeniam v produkčných kvótach OECD. Energetická informačná agentúra uvádza, že akcie v krajínách OECD by mali vzrásť už pri zmene zhruba 150 miliónov barelov za rok. Od kedy akciové údaje neukazujú vzrast, tieto barely boli charakterizované ako “chýbajúce”.
Úrovne akcií sú významným faktorom pri determinovaní ceny.

Objem chýbajúcich barelov by postačoval na zmenu cien smerom nadol.

Ceny OPEC-u
OPEC zbiera cenové dáta z koša siedmich cien ropy (Algeria's Saharan Blend, Indonesia's Minas, Nigeria's Bonny Light, Saudi Arabia's Arab Light, Dubai's Fateh (alebo Dubai), Venezuela's Tia Juana Light, and Mexico's Isthmus (nie-OPEC ropa) pre potreby monitorovania svetových ropných podmienok. Iná ropa, dôležitá pre stanovenie cien, nazývaná tiež “meradlová” surovina, je podľa U.S. West Texas Intermediate (WTI) and North Sea Brent surovina. WTI je obchodovaná na New York Mercantile Exchange, a Brent na International Petroleum Exchange v Londýne. Obidve samozrejme aj na lokálnych trhoch. Pretože WTI je veľmi ľahká ropa a sladká (s nízkym obsahom síry), je drahšia ako z bežného ropného koša OPEC-u. Brent je tiež ľahšia surovina, s menším obsahom síry, je síce drahšia ako priemer z OPEC-u, lacnejšia však ako WTI.
Cenová medzera medzi košom OPEC-u a inými ropnými značkami sa zväčšila na konci roka 2000. Keď v druhej polovici roku 2000 svetové ropné trhy pociťovali nedostatok ropy, OPEC reagovala zvýšením produkcie a väčšina zvýšenej produkcie dodala ťažšiu a kyslejšiu (s väčším obsahom síry) ropu na trh. Avšak dopyt bol značný predovšetkým po ľahkej a sladkej rope a pridaná ťažšia ropa nebola tak obchodovaná v porovnaní s WTI a Brent. Z tohto dôvodu sa ceny medzi WTI, Brent, a OPEC-om značne vzdialili.
Priemerná cena pre importovanú ropu platenú americkými rafinériami sa vzťahuje na Imported Refiners' Acquisition Cost (IRAC). Tieto priemerné náklady pre importovanú ropu sa používajú ako prostriedok pre priemernú svetovú cenu ropy. Ceny IRAC a OPEC-u sa počas posledných pár rokv kopírovali.
V januári 2001, OPEC rokovala, že zmení zloženie koša a zamení ťažšie segmenty koša za ľahšie – napr. Venezuela's Tia Juana Heavy za Tia Juana Light. Ak organizácia rozhodne nasledovať tieto diskusie ohľadom venezuelskej ropy, rozdiel nákladov medzi košom OPEC-u a inými značkami zrejme podrastie. Technický výbor v súčasnej dobe prerokováva tento návrh. Nepredpokladá sa, že zásadné rozhodnutia budú prijaté do konca marca 2001.

Linky:

http://www.opec.org - www.opec.org