Svetové a národné hospodárstvo

NÁUKA O SPOLOČNOSTI (maturitná téza č. 19)
SVETOVÉ A NÁRODNÉ HOSPODÁRSTVO


NÁRODNÉ HOSPODÁRSTVO (MAKROEKONOMIKA)

Národné hospodárstvo (NH, makroekonomika) predstavuje celonárodný trh, ktorý pozostáva z hospodárskych subjektov tvoriacich hospodársku sféru a zo sféry spoločenského života. Podľa výsledkov NH meriame úspešnosť ekonomického vývoja krajiny.

Základné ciele NH, nazývané aj „magický štvoruholník“:
1. vysoký a rovnomerný hospodársky rast
2. plná zamestnanosť (alebo vysoká úroveň zamestnanosti a nízka nedobrovoľná
zamestnanosť)
3. cenová stabilita
4. rovnováha v oblasti vonkajších ekonomických vzťahov

Tieto ciele je ťažké naraz dosiahnuť a udržať. Dôležité je udržiavať najmä cenovú stabilitu a dostatočnú zamestnanosť.

Výkonnosť NH sa vyjadruje štyrmi základnými makroekonomickými pojmami:
• hrubý domáci produkt
• nezamestnanosť
• inflácia
• obchodná bilancia


* * * * *


HRUBÝ DOMÁCI PRODUKT (HDP)

Hrubý domáci produkt je súhrn cien a všetkých výrobkov a služieb, ktoré ekonomika vyrobí za určité obdobie (1 rok), bez ohľadu na to, kto je majiteľom výrobcov. Samotné číslo vyjadruje výkonnosť (kvalitu) ekonomiky konkrétnej krajiny, ale aj kvalitu, ktorá sa prejavuje v ekológii, priemernom veku obyvateľov a podobne.
Hrubý národný produkt (HNP) má podobnú definíciu ako HDP, avšak neuplatňuje sa na územie štátu, ale na občanov určitého štátu, vrátane občanov pôsobiacich v zahraničí (napr. slovenský podnik v Rakúsku). Ak napríklad výrobný faktor slovenského občana pôsobí v Českej republike, jeho prínos je súčasťou českého HDP, ale slovenského HNP.
O výkonnosti NH nehovorí výsledná miliardová suma, ale jeho rast alebo pokles vyjadrený v percentách. Štruktúra HDP umožňuje hľadať problémy v hospodárstve, riziká vývoja a tvoriť úpravy hospodárskej politiky zameranej na dosahovanie hospodárskych cieľov. Prínos exportu NH, vysoký objem investícií sú želateľné, avšak prudký rast spotreby spôsobuje „prehrievanie“ ekonomiky. Dlhodobý rast spotreby najmä domácností spôsobuje zvyšovanie zadĺženia, ktoré sa nedá dlhodobo udržať, a preto je pre NH nebezpečné.


* * * * *


NEZAMESTNANOSŤ

Pod pojmom nezamestnanosť sa rozumie zväčša nedobrovoľné a dlhotrvajúce prerušenie práce. Medzi zamestnancom a zamestnávateľom neexistuje, alebo bol prerušený pracovnoprávny vzťah.
Je to najzrozumiteľnejšou makroekonomickou kategóriou.

Čísla vyjadrujúce nezamestnanosť ukazujú, koľko ľudí prácu stratilo či získalo.
Prax ukazuje, že z krátkodobého hľadiska medzi infláciou a nezamestnanosťou pôsobí vzťah, ktorý zobrazuje Phillipsova krivka, ale z dlhodobého hľadiska miera nezamestnanosti v podstate nezávisí od dlhodobej miery inflácie.
Určitá miera nezamestnanosti je sprievodným javom aj v pružne sa rozvíjajúcich ekonomikách. Hovorí sa o tzv. prirodzenej miere nezamestnanosti, ktorá súvisí s trvalou štruktúrou ekonomiky, väčšinou sa hovorí o dvoch až štyroch percentách práceschopného obyvateľstva.

V trhovej ekonomike nemajú všetci práceschopní prácu. Z tohto hľadiska rozdeľujeme pracovné sily na 2 skupiny:
a) zamestnaní - sú to tí, ktorí majú prácu (sem patria aj tí, ktorí pracujú, ale momentálne absentujú z práce pre chorobu, štrajky alebo dovolenku)
b) nezamestnaní - ľudia bez práce, ktorí však aktívne hľadajú prácu

Pracovné sily tvoria zamestnaní, ale aj nezamestnaní. Ľudia bez práce, ktorí nehľadajú prácu, sú mimo pracovnú silu.


Typy nezamestnanosti
Súčasná makroekonómia pri objasňovaní nezamestnanosti, a najmä vo vzťahu k inflácii, používa koncepciu prirodzenej miery nezamestnanosti. Prirodzená miera nezamestnanosti je taká miera nezamestnanosti, pri ktorej počet nezamestnaných je nižší alebo sa rovná počtu voľných pracovných miest. Takáto nezamestnanosť je označovaná tiež ako dobrovoľná nezamestnanosť.

Lokálna (miestna) alebo profesná nezamestnanosť – vyplýva z nemožnosti obyvateľstva sťahovať sa za prácou alebo z nedostatočnej kvalifikácie pracovnej sily. Kvalifikácia nezamestnaných nezodpovedá existujúcim pracovným ponukám, alebo nezamestnaný nebývajú v mieste, kde sa zamestnanie ponúka.

Sezónna nezamestnanosť – niektoré ekonomické činnosti majú sezónny charakter (zber úrody, letná turistika ...).

Zastretá (skrytá) nezamestnanosť – existuje vo väčšine chudobných, ekonomicky nerozvinutých krajín, vo veľkomestách a pod.

Dobrovoľná nezamestnanosť – začína sa objavovať v niektorých štátoch, kde podpory v nezamestnanosti sú dostatočne vysoké na zabezpečenie istého životného štandardu a nohí občania preto volia nečinnosť. Spôsobuje ju i uspokojenie nezamestnaných s daným štandardom života. U nás je to napríklad veľmi malý rozdiel medzi minimálnou mzdou a stanoveným životným minimom. Títo ľudia odmietajú prácu, ktorú im sprostredkúvajú úrady práce. Pritom ich záujem o prácu môže byť predstieraný, formálny. Je to skupina ľudí, ktorí pol roka poberajú hmotné zabezpečenie v nezamestnanosti, potom prechádzajú na sociálne dávky.

Frikčná (dočasná) nezamestnanosť – je zapríčinená migráciou pracovných síl, zmenami zamestnania i zmenami zapríčinených životným cyklom. V ekonomike vždy existujú ľudia, ktorí hľadajú zamestnanie, lebo ukončili vzdelanie alebo zmenili bydlisko, resp.

hľadajú nové zamestnanie.

Štruktúrna a technologická nezamestnanosť – vyplýva z modifikácie ekonomických štruktúr (pokles v ťažbe uhlia). Dochádza k nej vtedy, keď je nesúlad medzi ponukou a dopytom po pracovných silách. Znamená to, že dopyt po určitej práci stúpa, dopyt po inom druhu práce klesá, zatiaľ čo ponuka sa nestačí pružne prispôsobiť.

Cyklická nezamestnanosť – vyplýva z hospodárskych kríz a je najvážnejšia. Je zapríčinená nízkym dopytom po pracovných silách v určitých odboroch alebo odvetviach. Rozlišovanie medzi cyklickou a inými typmi nezamestnanosti slúži na charakteristiku celkového stavu trhu práce. Ak je na trhu práce celková rovnováha, môže ísť len o štrukturálnu, resp. frikčnú nezamestnanosť. Cyklická nezamestnanosť vzniká vtedy, keď celková rovnováha je porušená, ekonomika smeruje pomalšou dynamikou. Nedobrovoľná nezamestnanosť vyjadruje stav v ekonomike, keď počet voľných pracovných síl je absolútne väčší než počet voľných pracovných miest. Pri nedobrovoľnej nezamestnanosti je miera nezamestnanosti vyššia, ako je prirodzená miera nezamestnanosti. Vlády sa snažia o politiku plnej zamestnanosti, ktorou sa rozumie nezamestnanosť na úrovni prirodzenej miery nezamestnanosti. K tomu smerujú mnohé vládne opatrenia, aby v ekonomike nebola prevaha ponuky nad dopytom na trhu práce príliš vysoká. Percento plnej zamestnanosti nie je konštantné, má tendenciu rásť v závislosti od rozdielu medzi počtom nezamestnaných a počtom voľných pracovných miest. Pri prirodzenej miere nezamestnanosti sily, ktoré pôsobia na ceny a mzdy v smere rastu a poklesu, sú v rovnováhe. Cenová i mzdová inflácia sú stabilné, bez tendencie k akcelerácii či poklesu inflácie. V ekonomikách zameraných na opatrenia proti nárastu inflácie, prirodzená miera nezamestnanosti znamená najnižšiu úroveň, ktorá sa môže udržať. Predstavuje najvyššiu prístupnú úroveň nezamestnanosti a zodpovedá potenciálnemu národnému outputu. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že hospodárska politika sa neusiluje o mieru zamestnanosti nad potenciálny HDP alebo o mieru nezamestnanosti pod prirodzenú mieru. V opačnom prípade to vedie k rastúcej inflácii.


Príčiny nezamestnanosti
Pokiaľ by trh práce bol trhom dokonalým, kde by pružné mzdy zabezpečovali obnovovanie rovnováhy medzi ponukou pracovných síl a dopytom po nich, veľká časť tohoto problému by sa vyriešila už na trhu práce. Potom by existovala len dobrovoľná nezamestnanosť spôsobená tým, že časť práceschopného obyvateľstva považuje reálne mzdy za príliš nízke, za ktoré nie je ochotná pracovať.

Trh práce má charakter trhu administratívneho, kde sú nepružné mzdy a dlhodobejšie nerovnováhy medzi ponukou práce a dopytom po práci.

Phillipsova krivka
Na súvislosti medzi infláciou (rastom cien) a nezamestnanosťou poukázal A. W. Phillps, ktorý v publikácii „Vzťah medzi nezamestnanosťou a mierou zmien miezd“, vydanej v roku 1958, analyzoval všeobecné vzťahy medzi dopytom, ponukou a cenou tovarov a služieb s aplikáciou na trh práce. Podľa neho medzi vývojom miery
nezamestnanosti a zmenami nominálnych mzdových sadzieb je nelineárny vzťah. Diskusie okolo tejto krivky viedli k tvrdeniu, že platí len pri potláčanej inflácii a nezamestnanosti a nemožno ju aplikovať pri chronickej inflácii. Phillipsova krivka vyjadruje vzájomný vzťah medzi zmenami nominálnych miezd a mierou nezamestnanosti. Tvar krivky je daný menlivosťou nominálnych miezd, ktoré sa prudko zvyšujú pri rastúcom dopyte po pracovných silách, ale nepatrne sa znižujú pri rastúcej nezamestnanosti Nezamestnanosť sa znižuje, dopyt po pracovných silách sa zvyšuje opatreniami, ktoré podporujú vývoj celkového dopytu. Rastúci dopyt po pracovných silách zvyšuje nominálne mzdy a vyvoláva infláciu až pri „určitej“ miere nezamestnanosti.


* * * * *


INFLÁCIA

Je to rast spotrebiteľských cien. V súčasnosti je inflácia vo vyspelých trhových ekonomikách jedným z najvážnejších makroekonomických problémov. Inflácia sa najčastejšie charakterizuje ako znehodnotenie peňažnej jednotky, čo sa prejavuje rastom cenovej hladiny, resp. trvalým znižovaním kúpnej sily peňazí. Infláciu môžu vyvolávať rozličné činitele. • Je to emisia prebytočného množstva peňazí, zaostávanie výroby tovarov za rastom kúpyschopného dopytu, ale aj prílev takých tovarov na trh, ktoré nemajú odbyt.
• K inflácií dochádza, ak rastie cenová hladina. Najpoužívanejšou mierou inflácie je index spotrebiteľských cien, známy aj ako CPI. CPI meria náklady tržného koša spotrebných statkov a služieb. Je založený na cenách potravín, odevov, obydliach, palív, dopravy, lekárskej starostlivosti, školského vzdelania a ostatných komodít potrebných pre každodenný život.
• Mieru inflácie napr. v roku 1996 (I 96) vypočítame tak, ak rozdiel indexu spotrebiteľských cien v roku 1996 (CPI 96) a v predchádzajúcom roku (CPI 95) vydelíme indexom spotrebiteľských cien v roku 1995 (CPI 95) a vynásobíme 100.

I 96 = ( ( ISC 96 – ISC 95 ) / ISC 95 ). 100 (vyjadrené v %)

• Opakom inflácie je deflácia, ku ktorej dochádza vtedy, keď celková cenová hladina klesá.

Dlhodobo trvajúce deflácie, kedy ceny nepretržite klesali po obdobie niekoľkých rokov, sú spojené s najhorším obdobím v hospodárstve.
• Ďalším výrazom, s ktorým sa často stretávame, je dezinflácia, ktorá označuje pokles miery inflácie.
• Index cien výrobcov (PPI) meria hladinu cien na úrovni veľkoobchodu alebo výrobcov. Zahrňuje ceny potravín, produktov spracovateľského priemyslu a ťažobného priemyslu. Tento index je dôležitý, pretože je veľmi podrobný a široko ho používajú firmy.


Druhy inflácie
Inflácia môže nadobudnúť rozmanité formy podľa rýchlosti rastu cien. Obyčajne sa hovorí o týchto troch formách inflácie:
• do 9%: mierna inflácia
• 10–999%: cválajúca inflácia
• nad 1000%: hyperinflácia

Mierna inflácia
Pri miernej inflácií rastú ceny pomaly. Je celkom prijateľná a zlučiteľná s normálnym vývojom ekonomiky. Môžeme ju charakterizovať ako jednociferné ročné miery inflácie. Ak sú ceny relatívne stabilné, ľudia dôverujú peniazom. Vzostup cenovej hladiny za 1 rok je do 10 %.

Cválajúca inflácia
Ak k nej dochádza, začínajú ceny rásť v rozsahu 10 – 999 % ročne. Tento druh inflácie spôsobuje veľké ekonomické problémy. Ak sa cválajúca inflácia úplne rozvinie, vznikajú vážne hospodárske poruchy. Pretože peniaze strácajú tak rýchlo svoju hodnotu – s reálnymi úrokovými mierami mínus 50 % alebo 100 % ročne – ľudia sa vyhýbajú tomu, aby držali viac peňazí, než je holé minimum. Ľudia hromadia statky, kupujú domy a nikdy nepožičiavajú peniaze na nízke nominálne úrokové sadzby.

Hyperinflácia
Je treťou formou, ktorá je spojená s mierou inflácie viac ako 1000 %, výraznou dezorganizáciou ekonomiky a rozpadom peňažného hospodárstva. Peniaze už neplnia svoju funkciu.


Z hľadiska výsledkov merania poznáme infláciu: otvorenú, skrytú a potlačenú.

Otvorená inflácia
Pri tejto inflácií dochádza k rastu cien v dôsledku rastu výrobných nákladov alebo prevahy dopytu nad ponukou. Je merateľná a je považovaná za únosnejšiu ako je skrytá či potlačená inflácia.

Skrytá inflácia
Pri tejto inflácii sa rast cien z rozličných dôvodov neprejavuje. Bola typická pre centrálne riadenú ekonomiku. Navonok sa prejavuje nedostatkom tovaru, rozvojom čierneho trhu, vynúteným rastom úspor a pod.

Potlačená inflácia
Táto inflácia nie je patrná. Trh je deficitný, existuje nerovnováha medzi ponukou a dopytom, nie je k dispozícií potrebný sortiment a preto dochádza často i ku skupovaniu nedostatkového tovaru a pod.


Ukazuje sa, že súčastná inflácia prebieha ako proces vzájomného pôsobenia viacerých činiteľov, ktoré sa navzájom prelínajú a ovplyvňujú; v určitých obdobiach či krajinách niektoré silnejú, iné slabnú.

Podstatnou a novou črtou inflačného vývoja v ostatných dvoch desaťročiach je skutočnosť, že jej zdroj nespočíva len v nadmernom dopyte, ale aj v cenovej tvorbe na strane ponuky, čo závisí od vývoja výrobných nákladov. V závislosti od zdrojov inflácie postupne vznikli teórie dopytovej a nákladovej inflácie.

Dopytová inflácia (inflácia ťahaná dopytom)
Podľa tejto teórie príčinou inflačného rastu cien je existencia prebytočného kúpyschopného dopytu pri danej cenovej hladine, a to z toho dôvodu, že v podmienkach plnej zamestnanosti a pri plnom využití výrobných kapacít celková ponuka nereaguje dostatočne rýchlo na zmeny v kúpyschopnom dopyte. Mnohí ekonómovia skúmajú, aký vplyv na celkovú rovnováhu hospodárskeho systému majú štátne výdavky. Zisťujú, že do hospodárstva preniká veľká masa peňazí ako súčasť výdavkov zo štátneho rozpočtu, ako aj v rámci investičnej aktivity podnikateľov. V dôsledku toho rastie úhrnný kúpyschopný dopyt rýchlejšie ako celková ponuka. Preto je potrebné odčerpať relatívne prebytočný kúpy schopný dopyt, čo možno dosiahnuť zvýšením cien, a tým utvoriť predpoklady nastolenia ekonomickej rovnováhy. V konkrétnej podobe agregátny dopyt tvoria výdavky na spotrebu, investície a štátne výdavky. Z tohoto hľadiska možno hovoriť o týchto príčinách inflácie:
1. Významnú položku výdavkov na spotrebu predstavujú mzdy. Ak rast nominálnych miezd je rýchlejší ako rast produktivity práce, dochádza k inflácií.
2. Nadmerný rast investícií môže spôsobiť rýchly rast agregátneho dopytu, ktorý vyústi do vzniku dopytovej inflácie.
3. Zníženie daní zvyšuje príjmy ekonomických subjektov, zvyšuje tým kúpyschopný dopyt a zároveň utvára predpoklady vzniku inflačných tlakov.
4. Štát svojimi opatreniami v oblasti peňažnoúverovej politiky zlacňuje úver, o ktorý potom rastie záujem, čím sa zvyšujú výdavky na investície a spotrebu, ale zároveň vzniká možnosť rastu dopytovej inflácie.
5. Štát zvyšuje výdavky na verejnú spotrebu (školstvo, zdravotníctvo, kultúru), zvyšuje výdavky do sociálnej oblasti, čím sa zvyšuje kúpyschopnosť obyvateľstva, dochádza k deficitu štátneho rozpočtu, dopyt je vyšší ako ponuka, a tým vzniká dopytová inflácia.

Nákladová inflácia (inflácia tlačená nákladmi)
Podľa teórie nákladovej inflácie hlavný zdroj inflácie spočíva na strane ponuky. Do centra pozornosti sa tak dostáva skúmanie vplyvu výrobných nákladov na rast cien. K inflácií dochádza v dôsledku rastu cien vstupov surovín, materiálov, energie, miezd. Hlavným prvkom nákladov, ktorý ovplyvňuje vývoj cien, je podľa mnohých stúpencov tejto teórie rast mzdových nákladov. Všímajú si však aj vplyv rastu materiálových nákladov na rast cien.

Ukazujú, že rastúce mzdy predstavujú rast mzdových nákladov, čo vyvoláva ďalší rast cien a miezd. Podobne k rastu materiálových nákladov dochádza len vtedy, keď rastie efektívny dopyt, ceny a mzdy. Preteky medzi rastom nákladov a rastom cien sú hlavným zdrojom inflačného vývoja. Konkrétne k rastu cien surovín, materiálov a energie dochádza v dôsledku existencie nedokonalej konkurencie na trhu surovín a medzi produktov.
Rast výrobných nákladov môžu spôsobiť aj neočakávané politické udalosti (napr. vojna v Iraku, v Juhoslávií a pod.), v dôsledku čoho sa zvýšia ceny dovážaných surovín; tlak odborov na zvýšenie miezd môže tak zvýšiť celkové výrobné náklady, že to vyvolá infláciu pôsobenia viacerých ekonomických, ale aj mimo ekonomických
faktorov.


Dôsledky inflácie
• Inflácia spôsobuje celkovú ekonomickú nerovnováhu s negatívnymi dôsledkami na výrobu aj spotrebu. Obyčajne klesajú reálne príjmy obyvateľstva. Zároveň sa mení štruktúra spotreby. Rýchlejšie rastú výdavky na základné životné potreby /potraviny/ a klesajú výdavky na menej dôležité tovary a služby. Zmeny v štruktúre spotreby dodatočne zapríčiňujú štruktúrne zmeny vo výrobe. Tie môžu vyvolať makroekonomickú nerovnováhu. Inflácia postihuje majetok a dôchodky obyvateľstva.
• Ak je miera inflácie vyššia ako nominálna úroková miera, hodnota vkladov a pôžičiek absolútne klesá. Dlžníci získavajú a veritelia strácajú. V podmienkach vysokej inflácie klesajú reálne mzdy a ostatné dôchodky obyvateľstva.
• Tak klesá aj kúpyschopnosť obyvateľstva. Inflácia nepostihuje vlastníkov hmotných statkov (nehnuteľností). Cena ich majetku v podmienkach inflácie rastie.
• Vláde môže inflácie prinášať zdanlivé a dočasné výhody. Napr. inflácia zvýhodňuje štát relatívne tak, že sa pre daňových poplatníkov zvyšuje miera zdanenia, nakoľko v dôsledku inflácie sa zvyšujú ich príjmy, čím sa dostávajú do vyššieho daňového pásma, a preto sú zdaňované vyššou daňovou sadzbou.
• Inflácia má prerozdeľovací efekt: nepriaznivo ovplyvňuje úroveň miezd a platov – pokles reálnych miezd postihuje predovšetkým príjemcov fixných dôchodkov; znamená pokles hodnoty vkladov; reálna úroková miera a reálna hodnota dlhu klesajú.
• Inflácia má sociálne dopady a mení štruktúru potreby – na druhej strane inflácia nepostihuje majiteľov hmotných statkov.

Miera inflácie vo vybraných štátoch v roku 1995 (v %)
Japonsko 0,0
Belgicko 1,6
Francúzsko 1,9
Fínsko, Švajčiarsko 2,0
Dánsko 2,1
Nemecko 2,2
Rakúsko, Kanada 2,5
USA 2,9
Španielsko 3,1
Taliansko 5,5
Česká republika 9,5
Slovensko 10,0
Poľsko 26,5
Maďarsko 28,0
Nigéria 50,0
Bulharsko 68,0
Turecko 85,0
Rusko 200,0
Irak 250,0
Ukrajina 380,0


* * * * *


OBCHODNÁ BILANCIA

Obchodná bilancia vyjadruje výsledky národného hospodárstva vo vzťahu k zahraničiu. Pre makroekonomickú analýzu je lepšie priradiť k obchodnej bilancii aj bilanciu služieb, kam patrí aj cestovný ruch či poplatky za tranzit surovín. Obchodná bilancia a bilancia služieb vyjadrujú bežný účet platobnej bilancie.

Vyjadruje hodnotový vzťah medzi celkovým vývozom a dovozom tovarov za určité obdobie (1 rok) bez ohľadu na termíny úhrad. Rozdiel medzi hodnotou vývozu (EX) a dovozu (IM) tvorí saldo obchodnej bilancie.
Obchodná bilancia krajiny môže byť:
• aktívna – hodnota vývozu je vyššia ako hodnota dovozu – aktívne saldo obchodnej bilancie
• pasívna – hodnota vývozu je nižšia ako hodnota dovozu – pasívne saldo obchodnej bilancie
• vyrovnaná – hodnota vývozu = hodnote dovozu – saldo je nulové

Bežný účet teda môže byť prebytkový alebo deficitný. Samozrejme, prebytkový je žiaducejší. Pri deficitnom bežnom účte unika z krajiny vo sfére obchodu a služieb viac devíz, ako prichádza. Ak je deficit bežného účtu príliš vysoký, rieši sa rôznymi protidovoznými a provývoznými opatreniami. Istým riešením (hoci krátkodobým) je devalvácia. Dovozné tovary sa na domácom trhu predávajú drahšie, a exportérom sa tovar zlacňuje, čo znamená zvýšenie ich konkurencieschopnosti.


* * * * *


PLATOBNÁ BILANCIA

Platobná bilancia je prejavom medzinárodných finančných transakcií medzi domácou krajinou a zahraničím za určité časové obdobie (1 rok). Platobnú bilanciu tvorí:
1. bežný účet
2. kapitálový účet
3. štatistické diferencie

1. Bežný účet tvorí obchodná bilancia registrovaných vývozov a dovozov a bilancia služieb, ktoré sú tvorené v oblasti cestovného ruchu, dopravy a i.
2. Kapitálový účet tvoria prijaté i poskytnuté úvery, nákup a predaj cenných papierov (ktoré sa vymieňajú za cudziu menu)

Jedným zo základných cieľov hospodárskej politiky je vyrovnanosť platobnej bilancie. Rozdiel medzi vývozom a dovozom ovplyvňuje celkový agregátny dopyt v danej krajine. Devízové rezervy, ktoré takto vznikajú, ovplyvňujú celý peňažný trh. Keď je prebytok platobnej bilancie, zvyšujú sa devízové rezervy, rastie množstvo peňazí, čo vyvoláva inflačné procesy. Štáty zasahujú reguláciou dovozu, čím presadzujú národné záujmy v obchode. Devízový trh s dopytom a ponukou národných mien sa odráža v menovom kurze. Menový kurz je cenou domácej meny vyjadrenej v zahraničnej mene. Je dôležitý pri prijímaní a vykonávaní medzinárodných finančných transakcií.

Rovnako významne ovplyvňuje výstup, infláciu, zahraničný obchod, preto sa štáty snažia devízový trh ovplyvňovať.


* * * * *


HOSPODÁRSKA POLITIKA

Ako treba riadiť národné hospodárstvo, aby sa udržala hospodárska stabilita a zároveň zabezpečila hospodárska dynamika? Niektoré vplyvy na národné hospodárstvo nemožno vôbec regulovať. Napr. malé krajiny, ktoré majú veľký podiel exportu na HDP, sú závislé od svetovej ekonomiky a hlavne od svojich najväčších obchodných partnerov. Preto si adaptácia národného hospodárstva na medzinárodné ekonomické podmienky vyžaduje štrukturálne zmeny.
Správne orientovaná hospodárska politika môže mnohé hospodárske ukazovatele ovplyvniť. Cieľom riadenia NH je dlhodobé zvyšovanie životnej úrovne. Rozhodnutia musí prijímať centrálna banka a vláda. Pritom zvažujú, či je výhodnejšie pripustiť vyššiu infláciu, alebo spomaliť hospodársky rast. Hospodárska politika má dve zložky: menovú a rozpočtovú.

Menová politika
Zodpovednosť za menovú politiku má centrálna banka (u nás Národná banka Slovenska, NBS). Zabezpečuje vnútornú a vonkajšiu stabilitu meny. Úlohou menovej politiky je udržiavať stabilný výmenný kurz koruny a čo najnižšiu infláciu. Centrálna banka ovplyvňuje množstvo peňazí v obehu a objem pôžičiek.

Rozpočtová politika
Príjmy a výdavky štátneho rozpočtu sú nástrojmi vlády. Tá môže ovplyvniť správanie podnikateľov daňovou politikou. O prioritách vlády hovoria výdavky. V SR tvorí štátny rozpočet asi 1/4 – 1/3 HDP, pričom 2/3 štátneho rozpočtu sa vyplácajú na dôchodky a sociálne dávky.

Okrem týchto makroekonomických nástrojov môže vláda použiť aj rôzne, tzv. nesystémové nástroje – reguláciu niektorých cien (nájomného, energií, telekomunikácií, benzínu), ktoré nepatria do systému trhovej ekonomiky. V záujme zlepšenia trhovej ekonomiky vláda vytvára podmienky na rovnosť príležitostí a konkurenciu.


* * * * *


MEDZINÁRODNÉ FINANČNÉ INŠTITÚCIE

Medzinárodný menový fond (MMF, IMF)
MMF pracuje ako medzinárodná finančná inštitúcia, ktorej cieľom je posilňovať menovú spoluprácu, rozvíjať medzinárodný obchod, riešiť deficit platobnej bilancie členského štátu a stabilizovať meny členských štátov.

Medzinárodná banka pre obnovu a rozvoj (IBRD, Svetová banka)
Svetová banka pôvodne poskytovala kapitál na obnovu vojensky zničenej Európy. Dnes financuje veľké projekty, na ktoré nestačí súkromný kapitál. V čase plynutia pôžičky sleduje ekonomickú a finančnú situáciu príslušnej krajiny a odporúča jej určité kroky.

Obidve tieto inštitúcie sú pridruženými inštitúciami OSN a sídlia vo Washingtone. * * * * *


MEDZINÁRODNÁ EKONOMICKÁ INTEGRÁCIA

Svetové hospodárstvo je zložené z množstvá národných hospodárstiev, spojených rôznymi väzbami.

Medzinárodný obchod, ktorý sa začal výrazne rozvíjať koncom 18. storočia, má svoje odôvodnenie v existencii absolútnych a komparatívnych (relatívnych, porovnateľných) výhod.
Osobitnou kapitolou svetového hospodárstva je medzinárodný pohyb kapitálu. Kapitál sa pohybuje na domácom aj na medzinárodnom trhu za rovnakých podmienok. Ak sú vytvorené priaznivé podmienky, pohyb kapitálu sa urýchľuje. Vplyv počítačov v bankovníctve spôsobuje aj pri presunoch kapitálu výrazné zrýchlenie, čo sa prejavuje na peňažnom trhu vnútri ekonomiky. Dlhodobý kapitál vo forme priamych investícií zvyšuje dôchodok a zamestnanosť, zvyšuje sa aj národný produkt. Pre investora je náročné rozhodnutie, či v inej krajine investuje, alebo nie, pretože musí získať viac, ako keby investoval doma, a zároveň viac ako firmy v hostiteľskej krajine. Tretím stupňom rozvoja svetového hospodárstva smerujúceho k zjednocovaniu trhu je medzinárodná ekonomická a následne aj politická integrácia.
Západná Európa sa po druhej svetovej vojne dostala do ťažkej situácie: vplyv USA a sila dolára na jednej strane a na druhej strane zníženie trhu spôsobené vplyvom Sovietskeho zväzu, ktorý si podmanil strednú a východnú Európu. Miesto Európy v svetovom hospodárstve sa začalo zhoršovať prudkým rozvojom ázijských ekonomík. Ekonomicky vyspelé európske krajiny začali uvažovať o zjednotení – integrácii.

Formy zjednocovania vo všeobecnosti prechádzajú viacerými štádiami:
1. pásmo voľného obchodu
2. colná únia
3. spoločný trh
4. hospodárska únia
5. menová únia

Postupne by malo dochádzať k zjednocovaniu (integrácii) menovej, rozpočtovej a sociálnej politiky tak, aby sa rešpektovali rozhodnutia nadnárodného orgánu. Ekonomické zjednotenie je predpokladom politického zjednotenia.

1. pásmo voľného obchodu – krajiny, ktoré sa dohodnú na spolupráci, rušia vo vzájomnom obchode clá, voči tretím krajinám uplatňujú spoločné obmedzenia
2. colná únia – zrušenie ciel vo vzájomnom obchode a voči nečlenským krajinám sa určuje spoločná colná tarifa (napr. už v roku 1948 vznikla colná únia Beneluxu)
3. spoločný trh – charakterizuje voľný pohyb tovarov, kapitálu a pracovných síl; je to štádium prechodu k hospodárskej a menovej únii
4. hospodárska únia – koordinácia hospodárskych politík členských krajín a odstránenie diskriminácie medzi jednotlivými krajinami
5.

menová únia – cieľom je vytvoriť jednotnú menu a jednotné pravidlá prňažného obehu, predpokladá sa vznik spoločnej centrálnej banky


Európska únia
V Maastrichtských dohodách z roku 1993 sa používa tento názov namiesto Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Európska únia chce zjednotiť Európu ekonomicky aj politicky. Na dosiahnutie tohto cieľa vytvorila nasledujúce inštitúcie:
Európska komisia – výkonný orgán, navrhuje zákony EÚ, po schválení dohliada na ich realizáciu
Rada ministrov – rokuje o zákonoch a prijíma ich
Súdny dvor – posudzuje medzinárodné dohody a urovnáva spory medzi členmi
Európska rada – tvoria ju ministri zahraničných vecí, predseda a podpredseda komisie; rozhodujú o politických smerniciach a tendenciách vývoja Únie

Pôvodný počet (6) členských štátov sa rozrástol na 15. V roku 2004 je predpokladaný vstup niekoľkých ďalších krajín, medzi nimi aj Slovenskej republiky, do Európskej únie. 1.1.2000 oficiálne vznikla spoločná európska mena EURO (EUR), čím sa vytvorila spoločná európska menová únia (EMU). Od 1.1.2002 funguje aj ako oficiálne bežné platidlo v 12 členských krajinách EMU (všetky štáty EU okrem Dánska, Švédska a Veľkej Británie), pričom postupne nahradilo pôvodné domáce meny.