USD).
· Hospodársku nerovnováhu vo všetkých zložkách trojbilancie: (Úspory – Investície) + (Vývoz – Dovoz) + (Výdavky – Dane do štátneho rozpočtu).
· Vynútený prechod na plávajúci kurz.
· Nesúlad legislatívy s poznatkami ekonomickej teórie.
· Intervenčnú politiku revitalizácie podnikov, bez spätnej väzby na rýchlu návratnosť vložených prostriedkov, čo spôsobili stratu prostriedkov – absenciu efektívnosti zámerov.
· Privatizáciu, ktorá predajom nevytvorila prostriedky na rozvoj.


Nová stabilizačná politika súčasnej vlády vytvorila zmenu ekonomického prostredia s novými parametrami pre hospodársky rast, infláciu a nezamestnanosť a tým vytvorila súlad s reštrikčnou menovou politikou NBS, čím navodila smerovanie hospodárstva do:

· Postupného prepadu plávajúceho kurzu, ktorý je hospodárskou vizitkou inštitucionálnej sféry (vlády, NBS a podnikov).
· Vysokej nezamestnanosti (20,4% a nad 30% vrátane prirodzenej nezamestnanosti), čím môžu vzniknúť sociálne otrasy.
· Poklesu rastu HDP v stálych cenách.
· Mikroekonomickej politike, ktorá nie je podopretá príslušnou legislatívou pre rozvoj podnikov a mnohé podniky sú v kolapse.

Nová hospodárska politika rastu by sa mala zamerať na:

· Oživenie bytovej výstavby (máme všetky zdroje s výnimkou energie, ktorú treba dovážať a úverovať), pretože súčasná bytová výstavby bola substituovaná dovozmi osobných automobilov a nízka pôrodnosť je paralelná bytovej výstavbe.
· Pokračovanie vo výstavbe diaľničnej siete a tunelov (kde sú rovnako všetky zdroje, okrem energie, ktorú treba dovážať), keďže diaľničná sieť je infraštruktúrou modernej ekonomiky.
· Uplatnenie keynesovskej politiky zvýšenia domáceho dopytu, ktorý nemá parametre štandardnej ekonomiky (60%) pre konečnú spotrebu obyvateľstva, a to domácou výrobou.
· Presmerovanie štruktúry všeobecného strojárstva na nové technológie a výrobky, na financovanie zdrojov energie z dovozov, zvýšenie zdrojov z predaja 49% strategického priemyslu (energetického a plynárenského) a ich použitie aj na splácanie dlhov.
· Zosúladenie politiky a odbornosti a decentralizácia vrchlového riadenia a jeho koncentráciu na hospodársku stratégiu a koordináciu s činnosťou EÚ.


Vývoj zahraničného obchodu je charakterizovaný vysokým stupňom otvorenosti. Od roku 1996 je čistý export vysoko negatívny a v roku 1998 dosiahol –80,1 mld. SKK. Vývoj v budúcnosti do roku 2005 narastie do –99,7 mld. SKK. Takýto vývoj je alarmujúci. Všetky riešenia na jeho zníženie sa doteraz ukázali prakticky neúčinné, okrem dovozných prirážok, ktoré nakoniec boli len zdrojom zvyšovania príjmov štátneho rozpočtu. Všetky liberalistické politiky Ministerstva hospodárstva boli neúčinné. Dovozmi výrobkov, ktoré môžeme vyrábať na domácej pôde, je vytváranie zamestnanosti pre tých druhých a nezamestnanosť pre nás. Náš vlastný vývoz vytvára zamestnanosť a podporuje pevnosť našej koruny. Tempo rastu dovozu a vývozu bude klesať z 15% v roku 1998 na 4,5% v roku 2005. Budú klesať aj relatívne podiely dovozov a vývozov na HDP, a to zo 75% na 60% pri dovozoch a zo 64% na 52% pri vývozoch v uvedených rokoch.


Konečná spotreba obyvateľstva v roku 1998 predstavovala 50,2% z HDP a v roku 2005 bude predstavovať 49,3%. Pre štandardnú ekonomiku by bolo vhodnejšie mať podiel 60%. To ukazuje nevyhnutnosť zvýšiť domácu výrobu na úkor dovážaných neraz menej hodnotných tovarov. Je zaujímavé, že tempo rastu konečnej spotreby obyvateľstva a hrubých investícií je rovnaké a v koncovom roku 2005 sa ustáli na 7%. To síce poukazuje na určitú rovnováhu vo vývoji oboch zložiek v HDP, ale zároveň aj na klesajúcu efektívnosť investícií. V súčasnosti vykazované zložky investícií v sebe zahŕňajú aj zložky konečnej spotreby obyvateľstva, najmä v dovozoch osobných automobilov, čo sa premieta aj do prírastkov fixného kapitálu. Zvýšenie dane z pridanej hodnoty z 6% na 10% zníži hladinu konečnej spotreby obyvateľstva v kategórii nízkych dôchodkov (menovite u dôchodcov), zmení potravinársky dopyt (Giffenov paradox pri niektorých potravinách) a zníži rentabilitu u farmárov (úpadok bude v súlade s recesiou).

Vývoj konečnej spotreby štátnej správy predstavuje v priemere 6% nárast, ktorý pokrýva inflačný rast.

Zaujímavý vývoj má podiel makroveličín medzispotreby, pridanej hodnoty a HDP na výrobe. Medzispotreba, ktorá má v roku 1999 podiel 61,3%, v roku 2005 pravdepodobne vzrastie na 62,8%. To bude mať dôsledky na vývoj pridanej hodnoty, ktorej podiel v uvedených rokoch poklesne z 38,7% na 37,1% a HDP zo 40,7% poklesne na 38,3%.


Predpokladaný vývoj dolára a terms of trade dáva alarmujúce výsledky pre vývoj plávajúceho kurzu, no skutočnosť bude pravdepodobnejšie ešte horšia.