Vo svetle histórie sa však dobrá príprava – a to aj dlhá príprava – ukáže oprávnenou, ak noví členovia budú schopní pristúpiť spôsobom, ktorým im umožní vyhnúť sa zbytočným problémom.

ATLAS
Teraz, po viac ako desiatich rokoch hospodárskych reforiem, ktorých hybnou silou sa stali tak imperatívy prechodu k modernej ekonomike ako aj požiadavky členstva v EÚ, očakávajú kandidátske krajiny, že budú konečne prijaté za členov. Ich obyvateľstvo sa zásadne stále stavia kladne k perspektíve členstva, hoci v niektorých prípadoch sa zaznamenalo oslabenie podpory. Ak ich necháme čakať ešte omnoho dlhšie, vystavíme sa riziku, že vyvoláme reakciu sklamania, ktorá môže mať dôsledky pre samotnú EÚ.
Toto tvorcovia politiky v Bruseli a hlavných mestách EÚ dosť dobre nechápu. Po dlhodobej neochote zostaviť prístupový kalendár, a to zo strachu, že to oslabí tlak na uchádzačov, aby sa pripravovali na členstvo, sa teraz už začína vynárať istý harmonogram završovania tohto procesu.
Na jeseň minulého roku Európsky parlament ako prvý začal vkladať do tohto procesu isté termíny, keď vyjadril nádej, že nové členské štáty sa už zúčastnia nasledujúceho kola volieb do parlamentu, ktoré sú plánované na jún 2004. Krátko na to Európska komisia položila na stôl „atlas“ prístupových rokovaní. Navrhla, aby Únia postupne fixovala svoje postoje ku všetkým kapitolám rokovaní, a to počas každého šesťmesačného obdobia rotačného predsedníctva, až do polovice roku 2002. Atlas bol schválený na decembrovom zasadnutí Európskej rady, čo je najvyšší orgán EÚ, v Nice, spolu s inštitucionálnou reformou pre rozšírenie, čím sa Niceská dohoda vydala na svoju cestu ratifikácie. Týmto rozhodnutím Únia uvoľnila cestu koncovke rozšírenia a vyhlásila, že bude pripravená prijať nových členov od konca roku 2002 za predpokladu, že títo splnia všetky podmienky. Proces rozširovania trvá už niekoľko rokov. Ide o vzájomné približovanie sa a nevyhnutnú adaptáciu. Na rozšírenie je potrebná pripravenosť kandidátskych krajín aj pripravenosť samotného prijímajúceho - Európskej únie.
Princípy rozširovania naznačil veľmi jasne Günter Verheugen, komisár Európskej komisie pre rozširovanie, počas debaty v Európskom parlamente 3. októbra 2000:
1. "Pripravujeme nové členské štáty na plné a rovnoprávne členstvo. Rozširovanie nevytvára Európu "à la Carte" (podľa jedálneho lístka), ani dvojakú spoločnosť. Nové členské štáty budú musieť splniť všetky prístupové podmienky - tu neexistujú žiadne politické úľavy. 2. Každú krajinu posudzujeme v procese rozširovania na základe jej vlastných hlavných kritérií. Nie sú zoskupené ani geograficky ani politicky. "Luxemburská skupina" a "Helsinská skupina" sú čisto technickými termínmi, ktoré slúžia iba na rozlíšenie tých krajín, čo dostali pozvánku na rokovania v Luxemburgu v roku 1997 a tých, pozvaných v Helsinkách v roku 1999.