Riešenie vstupu osôb z nečlenských štátov a zodpovednosť za vízovú politiku sa prenáša na orgány EÚ.
O tom, či občania z nečlenských štátov musia alebo nemusia mať pri prekračovaní vonkajších hraníc víza, rozhoduje Rada EÚ. V prípade, že hrozí náhly príchod väčšieho počtu cudzincov, rada môže okamžite na obdobie maximálne 6 mesiacov zaviesť vízovú povinnosť. Právo cestovať, pracovať a žiť kdekoľvek v Európskej únii bez obmedzenia patrí k základným právam občanov EÚ.
Na základe Schengenskej dohody, prijatej v marci 1995, sa odstránili kontroly totožnosti na hraniciach medzi Belgickom, Francúzskom, Nemeckom, Luxemburskom, Holandskom, Portugalskom a Švédskom s plánom zahrnúť ďalšie krajiny po prijatí vhodných opatrení na hraniciach. V súčasnosti platí Schengenská dohoda na celom území Európskej únie s výnimkou Írska a Veľkej Británie.


1.6 VOĽNÝ POHYB OSÔB A KANDIDÁTSKE KRAJINY

Členské štáty EÚ prijali rozhodnutie týkajúce sa kandidátskych krajín, ktoré potvrdzuje, že v súčasnosti platná povinnosť získať pracovné povolenie na prácu v členských krajinách bude platiť niekoľko rokov po vstupe do EÚ. Tieto prechodné opatrenia sa chápu ako prevencia proti prílišnej migrácii za prácou do členských štátov. Prechodné obdobie môže trvať maximálne 7 rokov – po prvých dvoch rokoch komisia preskúma situáciu a očakáva sa, že väčšina členských štátov nebude pokračovať vo vyžadovaní pracovných povolení. Rovnaké prechodné opatrenia boli prijaté pri vstupe Španielska a Portugalska do EÚ.
Ihneď po vstupe do EÚ však budú mať občania nových členských krajín zaručené práva, ktorých sa prechodné opatrenia nedotknú. Už v súčasnosti majú občania kandidátskych krajín právo podnikať v členských krajinách EÚ. Po vstupe do únie budú môcť voľne cestovať alebo usadiť sa v inom členskom štáte, študovať alebo pracovať vo výskume, podnikať a poskytovať služby. Na občanov nových členských štátov sa tiež bude vzťahovať tzv. preferenčné pravidlo – zamestnávatelia ich budú musieť uprednostniť pred inými cudzincami.


Spoločenstvo sa teraz priamo zameriava na život jednotlivcov, rozvíja aktivity v sociálnych záležitostiach, ako enviromentálna ochrana, zdravie práva spotrebiteľov, konkurencia a bezpečnosť v doprave, vzdelávanie a kultúra. To vyvoláva dve otázky. Je toto rozšírenie sféry vplyvu spoločenstva oprávnené? A je legálne ak, každý členský štát má svoj vlastný demokratický systém, ktorý zabezpečuje, že sa potreby a očakávania občanov splnia? Jednoduchá odpoveď na obe otázky je: Spoločenstvo nemá na výber. Značný rozsah niektorých problémov znamená, že prekračujú hranice a vyžadujú si jednotnú akciu.