Ekonomika Európskej únie a Európska menová únia

1. EKONOMIKA EURÓPSKEJ ÚNIE

1.1 JEDNOTNÝ TRH A ŠTYRI SLOBODY

Zmluva o Európskom hospodárskom spoločenstve z roku 1957 ( článok 2 ) definuje jeho úlohu „podporovať harmonický rozvoj ekonomickej aktivity, trvalý a vyrovnaný rozmach, vyššiu stabilitu a rýchly rast životnej úrovne a užšie vzťahy medzi členskými štátmi“. Spôsobom, ako tento cieľ dosiahnuť, bolo otvorenie hraníc a umožnenie pohybu jednotlivcom, tovaru a službám. Od roku 1968 sa v EÚ zrušili clá na priemyselné tovary predávané v EÚ a na dovoz z nečlenských krajín sa začala uplatňovať spoločná colná tarifa. Európska komisia v roku 1986 vydala bielu knihu o dobudovaní jednotného trhu, ktorá obsahuje zoznam takmer 300 legislatívnych úprav zákonov, ktoré bolo nevyhnutné prijať a preniesť do národných právnych systémov.

Zmluva o Európskej únii, podpísaná v Maastrichte vo februári 1992, zaviazala spoločenstvo prijať opatrenia na dokončenie vnútorného trhu 31.12.1992 a uvoľnila cestu zavedeniu jednotnej meny euro, čo bol logický krok k voľnému obchodu. Hospodárska a menová únia predstavuje skutočné prínosy jednotného trhu. Členské štáty, ktoré splnili konvergenčné kritériá zakotvené v Maastrichtskej zmluve, vstúpili do Európskej menovej únie 1.1.1999.

„Vnútorný trh predstavuje oblasť bez vnútorných hraníc, v rámci ktorej je zaručený voľný pohyb tovaru, osôb, služieb a kapitálu.“ (Zmluva o EÚ článok 7)


1.2 VOĽNÝ POHYB TOVAROV

Jednou zo základných slobôd a najväčším úspechom projektu jednotného trhu je odstránenie prekážok voľného pohybu tovaru. Mechanizmus trhu sa vzťahuje na komerčnú činnosť, ktorej cieľom je predaj výrobkov. Vnútorný trh vychádza z predpokladu, že tovar, s ktorým sa obchoduje na trhu jedného členského štátu spoločenstva, sa môže predávať v ostatných členských krajinách únie. Na zabezpečenie voľného pohybu tovaru v rámci jednotného trhu je nevyhnutné odstrániť všetky tarifné (clá a platby) a netarifné bariéry. Hoci clá sa zrušili v roku 1968, odlišné národné normy a regulačné opatrenia (známe ako „netarifné bariéry“) aj naďalej brzdili pohyb tovaru. Bolo treba vytvoriť štandardné pravidlá pre kvalitu a druh mnohých výrobkov. V súčasnosti môžu firmy ponúkať svoje výrobky a služby kdekoľvek v EÚ bez prekážok, profitovať z väčších trhov a znižovať výrobné náklady.

Spotrebitelia môžu nakupovať tovar v inom členskom štáte a dopravovať ho späť do svojich domovských krajín bez dodatočného cla a colných formalít.
Charakteristickým znakom voľného pohybu tovaru je odstránenie formálnych a neformálnych prekážok, t.j. deregulácia a liberalizácia trhu a aktívna konkurencia na trhu. Voľný trh podporuje konkurenciu a umožňuje spotrebiteľom nakupovať za nižšie ceny.Za tovar sa považujú predmety spotreby, ale aj poľnohospodárske produkty, elektrina, iné druhy energie, umelecké predmety a výrobky, mince s numizmatickou hodnotou, nosiče zvuku, lieky (pokiaľ sú určené na osobnú spotrebu jednotlivca).


1.3 VOĽNÝ POHYB KAPITÁLU

Jednotný ekonomický priestor je determinovaný aj spoločným trhom kapitálu a finančných služieb, čo znamená väčší priestor pre ponuku kapitálu, nižšie sadzby, dokonalejšiu konkurenciu a zdokonalenú alokáciu kapitálu. Európski občania a firmy majú voľný prístup k finančným službám vo všetkých členských štátoch. Existujú spoločné opatrenia zamerané proti daňovým únikom a praniu špinavých peňazí. Voľný pohyb služieb sa vzťahuje na množstvo rozličných činností, akými sú telekomunikácie, banky, poistenie a stavebníctvo. Banky, ktoré majú povolenie podnikať v jednej členskej krajine EÚ, môžu ponúkať svoje služby v priestore celej EÚ, čím sa zvyšuje rôznorodosť dostupných finančných služieb a v niektorých prípadoch sú služby poskytované lacnejšie. Od polovice roku 1994 existuje aj jednotný poisťovací trh – poisťovne môžu predávať svoje služby v priestore celej EÚ a dozerajú na ne orgány v ich domovskej krajine.


1.4 VOĽNÝ POHYB SLUŽIEB

Článok 49 Zmluvy o ES zakladá povinnosť členských štátov odstrániť všetky obmedzenia, ktoré bránia voľnému pohybu služieb. Za služby sa považujú aktivity vykonávané zárobkovo činnými osobami, priemyselnými, poľnohospodárskymi subjektmi či subjektmi vykonávajúcimi slobodné povolania. Voľný pohyb služieb umožňuje občanom EÚ vykonávať služby cez hranice členských štátov EÚ bez obmedzení opierajúcich sa o národnosť. Subjekt domovského štátu teda nesmie mať privilegované právo oproti zahraničnému subjektu. Voľný pohyb je založený na liberalizácii a súťaži.


1.5 VOĽNÝ POHYB OSÔB

Voľný pohyb osôb znamená zmenu sídla osoby s cieľom výkonu pracovných povinností alebo s cieľom podnikania, teda možnosť usadiť sa, pracovať alebo podnikať na území členského štátu. Sloboda pohybu osôb v širšom zmysle je chápaná ako výkon pracovnej alebo ekonomickej činnosti na voľnom trhu pracovných síl.
Zavedením voľného pohybu tovaru, služieb, kapitálu a pracovných síl od 1.1.1993 sa odstránili kontroly osôb na vnútorných hraniciach medzi jednotlivými členskými štátmi. Zostali len kontroly na vonkajších hraniciach.

Riešenie vstupu osôb z nečlenských štátov a zodpovednosť za vízovú politiku sa prenáša na orgány EÚ.
O tom, či občania z nečlenských štátov musia alebo nemusia mať pri prekračovaní vonkajších hraníc víza, rozhoduje Rada EÚ. V prípade, že hrozí náhly príchod väčšieho počtu cudzincov, rada môže okamžite na obdobie maximálne 6 mesiacov zaviesť vízovú povinnosť. Právo cestovať, pracovať a žiť kdekoľvek v Európskej únii bez obmedzenia patrí k základným právam občanov EÚ.
Na základe Schengenskej dohody, prijatej v marci 1995, sa odstránili kontroly totožnosti na hraniciach medzi Belgickom, Francúzskom, Nemeckom, Luxemburskom, Holandskom, Portugalskom a Švédskom s plánom zahrnúť ďalšie krajiny po prijatí vhodných opatrení na hraniciach. V súčasnosti platí Schengenská dohoda na celom území Európskej únie s výnimkou Írska a Veľkej Británie.


1.6 VOĽNÝ POHYB OSÔB A KANDIDÁTSKE KRAJINY

Členské štáty EÚ prijali rozhodnutie týkajúce sa kandidátskych krajín, ktoré potvrdzuje, že v súčasnosti platná povinnosť získať pracovné povolenie na prácu v členských krajinách bude platiť niekoľko rokov po vstupe do EÚ. Tieto prechodné opatrenia sa chápu ako prevencia proti prílišnej migrácii za prácou do členských štátov. Prechodné obdobie môže trvať maximálne 7 rokov – po prvých dvoch rokoch komisia preskúma situáciu a očakáva sa, že väčšina členských štátov nebude pokračovať vo vyžadovaní pracovných povolení. Rovnaké prechodné opatrenia boli prijaté pri vstupe Španielska a Portugalska do EÚ.
Ihneď po vstupe do EÚ však budú mať občania nových členských krajín zaručené práva, ktorých sa prechodné opatrenia nedotknú. Už v súčasnosti majú občania kandidátskych krajín právo podnikať v členských krajinách EÚ. Po vstupe do únie budú môcť voľne cestovať alebo usadiť sa v inom členskom štáte, študovať alebo pracovať vo výskume, podnikať a poskytovať služby. Na občanov nových členských štátov sa tiež bude vzťahovať tzv. preferenčné pravidlo – zamestnávatelia ich budú musieť uprednostniť pred inými cudzincami.


Spoločenstvo sa teraz priamo zameriava na život jednotlivcov, rozvíja aktivity v sociálnych záležitostiach, ako enviromentálna ochrana, zdravie práva spotrebiteľov, konkurencia a bezpečnosť v doprave, vzdelávanie a kultúra. To vyvoláva dve otázky. Je toto rozšírenie sféry vplyvu spoločenstva oprávnené? A je legálne ak, každý členský štát má svoj vlastný demokratický systém, ktorý zabezpečuje, že sa potreby a očakávania občanov splnia? Jednoduchá odpoveď na obe otázky je: Spoločenstvo nemá na výber. Značný rozsah niektorých problémov znamená, že prekračujú hranice a vyžadujú si jednotnú akciu.

V mnohých prípadoch má iba spoločenstvo také postavenie, aby usmerňovalo a poskytovalo potrebné financie. V niektorých prípadoch odozva únie umožnila pokrok, inšpirovala iných, aby konali a vytvorila potenciál, ktorý sa teraz naplno využíva.

Takmer polstoročný proces európskej integrácie silne ovplyvnil rozvoj kontinentu a postoje obyvateľstva. Zmenil aj rozloženie síl. Všetky vlády bez ohľadu na politickú orientáciu v súčasnosti uznávajú, že éra úplnej národnej suverenity sa skončila. Iba spojením síl a spoločnou prácou na ceste k „odteraz spoločnému osudu“ ako hovorí zmluva o ESUO, sa môžu starobilé národy Európy tešiť z ekonomického a sociálneho pokroku a udržiavať si svoj vplyv vo svete.

1.7 CIELE EÚ
-zlepšenie životných a pracovných podmienok obyvateľov EÚ, spolupráca v sociálnej oblasti
-stabilné a vyvážené obchodné vzťahy a zaručenie voľnej súťaže
-postupné vyrovnávanie ekonomickej nerovnováhy medzi rôznymi štátmi a regiónmi
-ochrana práv a záujmov členských štátov zavedením ručenia únie
-rozširovanie EÚ o nových členov, predovšetkým o štáty strednej a východnej Európy
-pomoc rozvojovým štátom
-zachovanie mieru a slobody jednotnou obrannou politikou



2 EURÓPSKA MENOVÁ ÚNIA A EURO

2.1 POČIATKY EURO

Praktické každodenné používanie spoločnej meny – EURO sa začalo 1. januára 2002 na základe Zmluvy o Európskej únii. Myšlienka vytvorenia Európskeho menového systému vznikla na konci šesťdesiatych rokov. Zmluva o Európskom spoločenstve pôvodne nazývala novú menu ECU (European Currency Unit – Európska menová jednotka). ECU slúžila ako zúčtovacia jednotka medzi členskými štátmi od zavedenia európskeho menového systému.

Európsky Menový Systém (EMS; The European Monetary System) a Európska menová jednotka (ECU; European Currency Unit)

Európsky menový systém je jeden z kľúčových pojmov v slovníku Európskej únie. Tento systém predstavuje posledný krok na ceste k Európskej menovej únii. 6. a 7. júla 1978 na Európskej rade konanej v Brémách (Nemecko) sa šéfovia štátov dohodli na založení Európskeho menového systému (EMS), ktorý vstúpil do platnosti 13. marca 1979. Nielenže Európska a Hospodárska Únia nabrala novú dimenziu, ale takto sa urobil aj jeden dlhý krok smerom k jednotnej mene, ktorá bola neskorším cieľom. EMS mal taktiež veľmi pozitívny dopad na fungovanie Európy. Vytvoril v Európe zónu menovej stability, podporil rast a investovanie. Európsky menový systém sa skladal z troch hlavných komponentov.
ECU bolo prvým z nich. Je to skratka európskej menovej jednotky (European currency unit).

Tvorí úplne mimoriadny a nepostrádateľný prvok celého Európskeho menového systému. Najvšeobecnejšou a najvystihujúcejšou definíciou pojmu ECU je: ECU tvorí balík alebo kôš mien členských štátov, ktorých proporčné zastúpenie záviselo od ekonomickej sily danej krajiny. Zloženie koša ECU bolo zmrazené 1. novembra 1993, kedy vstúpila do platnosti zmluva o Európskej Únii a nominálne hodnoty každej meny boli od toho termínu nenávratne fixované až do chvíle, keď bol dosiahnutý tretí stupeň hospodárskej (ekonomickej) a menovej únie. Hodnota ECU sa menila podľa toho, ako vo vzťahu k nemu klesala alebo sa inak menila hodnota jednotlivých mien. Bolo zároveň indikátorom, ktorý určoval, že jedna mena prudko stúpa alebo klesá vo vzťahu k iným. ECU bolo akýmsi predstupňom zavedenia euro - jednotnej meny, ktorú prijali predstavitelia vlád. ECU sa používalo najmä v bezhotovostnom styku. Rozpočet spoločenstva a mnohých nadnárodných firiem bol vyčíslený v ECU. V bankových operáciách fungovalo ako plnohodnotná mena. Mnohé menšie obchodné firmy a súkromníci si v ňom ukladali svoje úspory. ECU fungovalo ako alternatíva pred zavedením Euromeny. 1. januára 1999 Euro nahradilo ECU, ktoré od toho dňa prestalo existovať. Všetky kontrakty vyčíslené v ECU boli prevedené do novej meny Euro.
Kurzový a intervenčný mechanizmus znamená to, že každá mena mala stredný kurz voči ECU. To sa využívalo na určenie stredných kurzov pre každú dvojicu mien. Do augusta 1993 sa dvojstranným kurzom povolilo fluktuovať v rozpätí +2,25%, alebo vo výnimočných prípadoch v rozpätí +6% okolo stredného kurzu. Odvtedy sa rozpätie zvýšilo na +15% v dôsledku vážnych otrasov na menových trhoch.
Úverový mechanizmus v praxi zabezpečuje neprekročenie limitu 15% fluktuácie pri bilaterálnych kurzoch. V prípade, že by už došlo k priblíženiu k tejto (15%) hranici medzi vzájomnými kurzami dvoch mien, centrálne banky mali neobmedzenú povinnosť intervenovať a tak zabezpečiť, aby sa hranica neprekročila. V čom vidím veľkú výhodu Európskeho menového systému je jeho schopnosť vytvoriť prostredie alebo zónu menovej stability. Zatiaľ však ešte nebol využitý celý jeho schopnostný potenciál. Svoje skutočné možnosti mal však ešte len rozvinúť. Niektoré meny zostávali mimo kurzového mechanizmu a mohli fluktuovať v rámci širšieho rozpätia. Tento systém sa dostal do problémov relatívne rýchlo.

Hlavnou príčinou tohto konštatovania bolo nedostatočné zbližovanie (konvergencia) národných rozpočtových politík, čo vytvorilo nepriaznivé tlaky a niektoré konkurenčné devalvácie ohrozili jednotu jednotného trhu.


2.2 KROKY K EURO

História samotného EURO začína 1. júla 1990, kedy sa plne liberalizovali kapitálové pohyby v členských štátoch EU (okrem dočasne povolených výnimiek), čo bolo prvé štádium hospodárskej a menovej únie. 1. januára 1993 bol dokončený jednotný trh. Spomínaného 1. novembra 1993 sa začína druhé štádium Európskej hospodárskej a menovej únie. Bolo zmrazené zloženie ECU a do platnosti vstúpila Zmluva o Európskej únii podpísaná v Maastrichte. Právny rámec na dobudovanie Hospodárskej a menovej únie a zavedenie eura dáva článok 102a až 109m Maastrichtskej zmluvy (v súčasnosti nahradenej článkami 98-24 Amsterdamskej zmluvy). Na základe týchto ustanovení boli prijaté dve smernice Rady č. 1103/97 a č. 974/98, ktoré upravujú zavedenie eura miesto ECU a upresňujú zavedenie eura v štátoch menovej únie.
1. január 1994 bol vo Frankfurte nad Mohanom založený Európsky menový inštitút (EMI). Posilnili sa procedúry zamerané na koordináciu ekonomických politík na európskej úrovni. 31. mája 1995 komisia prijíma Zelenú knihu o spoločnej mene (scenár prechodu k spoločnej mene). 5. a 6. decembra 1995 sa v Madride zišla Európska rada a pre spoločnú menu bol prijatý názov „euro“. Výhodami tohto názvu je jeho krátkosť a možnosť napísať ho rovnakým spôsobom vo všetkých európskych jazykoch. Oficiálna skratka je EUR. Euro (€) sa delí na 100 centov. Na tomto summite sa dokončil technický scenár na zavedenie eura a časový plán prechodu k spoločnej mene v roku 1999 (ukončenie celého procesu sa naplánovalo na rok 2002). V roku 1996 Európsky menový inštitút špecifikoval regulačný, organizačný a logistický rámec pre Európsku centrálnu banku (ECB) a Európsky systém centrálnych bánk (ESCB). Komisia, Rada a EMI pripravili legislatívu o ECB a ESCB a o zavedení spoločnej meny. O dva roky neskôr, v roku 1998 šéfovia štátov a vlád rozhodli, ktoré členské štáty sa ako prvé zúčastnia na spoločnej mene, a to na základe konvergentných kritérií a vo svetle ekonomických údajov za rok 1997. Členské štáty ustanovili Výkonnú radu ECB, ECB a Rada určili termín zavedenia eurobankoviek a euromincí a ESCB začína vydávať bankovky znejúce na euro. Rada a členské štáty začínajú raziť euromince. Pred 1. januárom 1999 nastala konečná príprava ECB a ESCB, Rada prijíma legislatívu týkajúcu sa upísania kapitálu, zberu štatistických informácií, minimálnych rezerv, konzultácií ECB, atď. ECB a ESCB sa pripravovali na začatie činnosti ECB. 1. januára 1999 sa začína tretie štádium hospodárskej a menovej únie.

Aby sa obmedzili technické ťažkosti spojené s prechodom k euru na minimum, Rada fixuje kurzy mien zúčastnených krajín, čím sa každá národná mena stáva jednoduchým vyjadrením spoločnej meny. Na základe jednomyseľného rozhodnutia Rady ministrov hospodárstva a financií (Smernica Rady č. 2866/98) sa k 1. januáru 1999 stanovili neodvolateľne fixné konverzné hodnoty mien zúčastnených štátov. V tomto okamihu sa čiastočne premenili na euro len verejné pôžičky. Euro bolo však možné používať už na platby šekom alebo pri transfere peňazí. Zároveň prestáva existovať ECU a do platnosti vstupujú nariadenia Rady tvoriace právny rámec na zavedenie eura. Po 1. januári 1999 ESCB vytvára a vykonáva spoločnú menovú politiku v euro a riadi zahraničné menové operácie v euro. Členské štáty vydávajú nové verejné dlhopisy znejúce na euro. Od 1. januára 1999 do 1. januára 2002 ESCB vymieňa par value meny s neodvolateľne fixovaným kurzom. Konečne, 1. januára 2002 ESCB do obehu postupne uvádza eurobankovky a sťahuje z obehu národné bankovky. Členské štáty EMÚ do obehu postupne uvádzajú euromince a sťahujú z obehu národné mince. Podľa dohody to pôvodne malo byť najneskôr 1. júla 2002, nakoniec však už 28. februára 2002 prešli všetky zúčastnené členské štáty k novej jednotnej mene. V súčasnosti je teda možné národnú menu vymeniť už len na pracoviskách národných bánk.
Prechod na euro znamená menovú konverziu(zmenu), nie menovú reformu. Všetky menové čiastky znejúce na národné meny členov EMÚ sa prepočítavajú na euro, ich skutočná hodnota sa však nemení. Po začiatku EMÚ menovú politiku EÚ určuje Európska centrálna banka, ktorá je politicky nezávislá a ktorej prvoradým cieľom je udržiavanie stability meny. Menové nástroje, ktoré bude mať Európska centrálna banka k dispozícii, sú pripravované inštitúciou, ktorá jej predchádza – Európskym menovým inštitútom (EMI). Členmi EMÚ je 12 krajín EÚ, na EMÚ sa zatiaľ nezúčastňuje Veľká Británia, Dánsko a Švédsko. V Dánsku sa konali dve referendá o vstúpení či nevstúpení do spoločnej menovej únie, občania však dvakrát povedali nie. Veľká Británia však už začína uvažovať o pripojení sa k tzv.

„eurozóne“.


2.3 PREHĽAD PEVNÝCH KURZOV NÁRODNÝCH MIEN K EURO

1 euro = 13,7603 ATS (rakúsky šiling)
1 euro = 40,3399 BEF (belgický frank)
1 euro = 1,95583 DEM (nemecká marka)
1 euro = 166,386 ESP (španielska peseta)
1 euro = 6,55957 FRF (francúzsky frank)
1 euro = 0,787564 IEP (írska libra)
1 euro = 1936,27 ITL (talianska líra)
1 euro = 40,3399 LUF (luxemburský frank)
1 euro = 2,20371 NLG (holandský gulden)
1 euro = 200,482 PTE (portugalské eskudo)
1 euro = 5,94573 FIM (fínska marka)
1 euro – 340,750 GRD (grécka drachma)


2.4 VÝHODY JEDNOTNEJ MENY

Jednotná mena je prínosom pre cestovateľov prechádzajúcich krajinami spoločenstva, ktorí nebudú musieť meniť peniaze, a strácať tak percentá pri každej transakcii. Platby a preprava tovaru v rámci členských krajín EÚ sú rýchlejšie, spoľahlivejšie a lacnejšie. Obchodníkom a spotrebiteľom prináša prechod na jednotnú menu viac istoty – najmä čo sa týka ceny, za ktorú sa tovar predáva. A ak sa za služby a tovar platí v tej istej mene, zvýši sa aj konkurencia na jednotnom trhu, z čoho má prospech celá oblasť spoločenstva. Jednotná mena by tak mala pomôcť stimulovať hospodársky rast a zamestnanosť.

Euro má pri súčasnej situácii rýchlo sa rozširujúcej komunikácie a medzinárodného obchodu dobrú šancu stať sa rovnako silným ako dolár. Jeho zavedenie bude dôležité pre:
- národný trh krajín
- svetový trh
- finančný trh
- trh práce
Situácia na trhu práce v niektorých členských krajinách nie je dobrá. So zavedením eura by sme možno mohli očakávať nové pracovné miesta z dôvodu nárastu produkcie, pretože tovar a služby sa môžu ponúkať a vymieňať medzi krajinami s menšími bariérami, t.j. zväčší sa priestor pre uskutočňovanie trhovej podstaty. Akonáhle by vzrástli výnosy firiem, v ideálnom prípade by sa mohli takto vytvoriť nové pracovné miesta.


2.5 ZAVEDENIE EURA A VPLYV NA CENY

Po zavedení eura v krajinách eurozóny asi 68,5% obyvateľov malo dojem, že ceny vo všetkých oblastiach boli zaokrúhlené nahor. Sťažnosti spotrebiteľov na zvýšenie cien po zavedení eura sú však podľa výskumov inštitúcie WIFO prehnané. Prieskum zistil, že inflácia bola v očiach verejnosti vyššia než v skutočnosti. dokazuje to porovnanie situácie v Nemecku, ktoré prijalo euro, a vo Švajčiarsku, v ktorom naďalej platí domáca mena. Zavedenia eura podľa tohto porovnania neprinieslo ani len náznak rýchlejšieho rastu cien. Dôvodom toho, že inflácia podľa pocitov ľudí bola vyššia ako je realita, je predovšetkým zvýšenie cien tovarov každodennej spotreby. zvýšili sa totiž napríklad ceny benzínu, ovocia, zeleniny, mäsa a mlieka. Ceny tovarov, ktoré ľudia nenakupujú denne, však zdraželi len minimálne, alebo dokonca zlacneli. Celkovo teda zavedenie eura na infláciu malo len nepatrný vplyv. Analytici pripustili, že zvýšenie cien v určitých odvetviach mohlo priamo súvisieť s novou európskou menou. Išlo napríklad o ceny služieb, ako sú reštauračné, kadernícke, servisné, v ktorých sa po zavedení eura zaznamenalo najväčšie zvýšenie. Pomerne stabilné boli ceny pri priemyselných výrobkoch.

Obavy zo zvýšenej inflácie po zavedení eura v Taliansku viedli dokonca talianskeho ministra hospodárstva k návrhu, aby boli v krajine v obehu namiesto jednoeurových mincí bankovky rovnakej hodnoty. Minister si totiž myslí, že bankovky majú v očiach Talianov väčšiu hodnotu ako mince. Ceny v Taliansku v poslednom čase vraj rastú rýchlejšie preto, lebo Taliani tradične podceňujú kovové platidlá. Pokladajú ich za menej hodnotné ako papierové, a preto sa ich čo najrýchlejšie zbavujú, čo šikovne využívajú obchodníci.


2.6 ROZŠIROVANIE EMÚ O ĎALŠIE ŠTÁTY.

Výhody vstupu do EMÚ sú všeobecne známe. Najviac sa zdôrazňuje eliminácia kurzového rizika, nepotrebnosť zaisťovacích operácií proti týmto rizikám a zníženia transakčných nákladov. V súčasnosti prevláda názor, že v 21. storočí sa EMÚ rozšíri o štáty strednej a východnej Európy, a niektorí dokonca tvrdia, že do menovej únie napokon vstúpia aj Nórsko a Švajčiarsko. Vytvorenie regionálnej menovej integrácie typu EMÚ spôsobilo hospodárske a politické zmeny v Európe. V súčasnosti je v mnohých odborných kruhoch otázkou číslo 1, ako ďalej s rozširovaním EMÚ. Začiatok a úspešné fungovanie jednotnej meny rozširuje v ostatných štátoch počet prívržencov vstupu do EMÚ. Z ekonomického hľadiska účasť v EMÚ zvyšuje prílev priamych zahraničných investícií a ponúka pre potencionálne členské štáty EMÚ prístup na druhý najväčší svetový finančný a kapitálový trh pri neexistencii menovo-kurzového rizika. Výhody plynúce z členstva v EMÚ možno ukázať na príklade finančnej krízy v Rusku a jej silného negatívneho vplyvu na západoeurópske štáty. Práve v období ruskej krízy sa národné meny Dánska a Nórska dostali pod tlak špekulatívnych útokov. V prípade Fínska ako člena EMÚ, nebol zaznamenaný žiaden tlak na menu. Vstupom do EMÚ malé štáty síce stratia svoju slobodu pri uskutočňovaní nezávislej menovej a kurzovej politiky, ale na druhej strane členstvo v nej prináša už uvedené výhody týkajúce sa stability jednotnej meny a neexistencie kurzového rizika pri obchode v rámci menovej únie. Rozširovanie EMÚ má dve stránky. Prvou je vstup Dánska, Švédska a Veľkej Británie. Druhou je rozširovanie o štáty strednej a východnej Európy. v súčasnosti všetko nasvedčuje tomu, že kandidátske štáty po vstupe do EÚ budú musieť splniť konvergentné kritéria ako základ per vstup do EMÚ. Negociácia so štátmi prvej skupiny sa už začala. V prípade druhej skupiny asociovaných štátov sa už začali bilaterálne screeningy. Dokonca sa objavujú úvahy, že do EMÚ po roku 2005 vstúpia aj Nórsko a Švajčiarsko.


2.7 EMÚ A SLOVENSKO

NBS preferuje, aby vstup do EMÚ bol čo najskôr.

Realistický časový horizont je okolo roku 2007 až 2008, keďže môžeme uvažovať o vstupe do EÚ v roku 2004. Vstup do EMÚ by mal byť ďalším integračným krokom Slovenska, čím by sa zavŕšila ekonomická, právna a inštitucionálna integrácia. Ukončená bude až vtedy, keď sa dostaneme do jednotného menového celku. Bude to znamenať výhody aj nevýhody, no výhody sú vyššie ako cena, ktorú za to zaplatíme, napríklad v podobe straty nezávislej menovej politiky. Ak chceme byť členom EMÚ, musíme byť minimálne 2 roky súčasťou Európskeho menového systému 2. Znamená to, že kury koruny voči euru zafixujeme a v priebehu 2 rokov by sa od tejto hladiny nemal vychýliť o viac ako 15% smerom nahor aj nadol. Predovšetkým by centrálna parita nemala devalvovať. Do tohto mechanizmu výmenných kurzov môžeme vstúpiť pravdepodobne najskôr v priebehu rokov 2005 až 2006.


2.8 GRAFICKÝ SYMBOL - €

Grafický symbol EURO vyzerá ako E s dvoma horizontálnymi paralelnými riadkami naprieč. Inšpiráciou pre tento znak bolo grécke písmeno EPSILON a aj písmeno E. Paralelné riadky znázorňujú pevnosť euro.


2.9 PODOBA BANKOVIEK

Bankovky euro navrhol rakúsky umelec Robert Kalina v celoeurópskej súťaži vypísanej všetkými európskymi centrálnymi bankami. Víťazné výtvarné návrhy boli inšpirované témou Európske obdobia a štýly. Bankovky nereprezentujú nijaké skutočné pamätihodnosti. Zachytávajú architektonické štýly siedmich období európskej kultúrnej histórie – klasicizmus (5 EUR), románsky štýl (10 EUR), gotiku (20 EUR), renesanciu (50 EUR), barok a rokoko (100 EUR), vek ocele a skla (200 EUR) a modernú architektúru 20. storočia (500 EUR). Štýly zdôrazňujú tri architektonické prvky – okná, brány a mosty. Okná a brány na prednej strane bankoviek symbolizujú duch otvorenosti a spolupráce v Európskej únii. Zadná strana bankoviek zobrazuje most typický pre dané obdobie kultúrneho vývoja v Európe; mosty sú metaforou vzťahov medzi národmi v Európe a ich vzťahov k zvyšku sveta.

Ani žiadny z mostov nie je reálny, avšak ak by niekto chcel podľa bankovky postaviť taký istý – skutočný most, je to možné.
Iné návrhy neboli, pretože ak by boli zvolené napríklad portréty ľudí, museli by to byť anonymy bez mena, aby v osobnostiach nikto nehľadal národnú príslušnosť.


2.10 HLAVNÉ ZNAKY EUROBANKOVIEK

• názov meny – EURO – v latinskej i gréckej abecede
• zástava Európskej únie
• skratka vydávajúcej inštitúcie – Európska centrálna banka (ECB) – v piatich variantoch, ktoré sa používajú v 11 oficiálnych jazykoch EÚ (BCE, ECB, EZB, EKT, EKP)
• podpis prezidenta Európskej centrálnej banky

Bankovky euro sa vydávajú v siedmich hodnotách: 5, 10, 20, 50, 100, 200 a 500 EUR. Všetky denominácie eurobankoviek majú rovnakú podobu na oboch stranách. Každá z bankoviek sa dá ľahko rozoznať podľa farby a veľkosti. S hodnotou bankovky rastie aj jej veľkosť. Bankovky sú ľahko rozoznateľné vďaka dominantnej farbe pre každú hodnotu (€ 5 je sivá, € 50 oranžová, € 10 červená, € 100 zelená, € 20 modrá, € 200 okrová, € 500 fialová) a veľkým čísliciam na oboch stranách bankovky. Navyše, niektoré časti bankoviek sú tlačené ako reliéf použitím špeciálnej tlačiarenskej metódy. Všetky tieto znaky pomôžu každému, a najmä osobám s poruchami zraku, ľahšie rozoznať hodnotu bankoviek.
Pre vstup novej meny na verejnosť bolo pripravených 14,5 bilióna eurobankoviek.


2.11 BEZPEČNOSŤ BANKOVIEK

Bankovky sa vyrábajú s použitím najmodernejšej technológie. Vďaka použitiu špeciálneho papiera s obsahom bavlny, vodotlače, bezpečnostných vlákien, holografických znakov, špeciálnemu atramentu a ochranných fólií, ako aj ochranných znakov čitateľnými prístrojmi sú ťažko falšovateľné. Tlač bankoviek zabezpečujú národné centrálne banky v členských štátoch EÚ, ktoré sú členmi eurozóny. Na zabezpečenie rovnakej kvality a vzhľadu pri vydávaní bankoviek bol prijatý zvláštny systém manažmentu kvality.
Šéf ECB Wim Duinsenberg sľúbil, že nové eurobankovky budú patriť k najsofistikovanejším na svete. Tvrdí, že na rozdiel od amerického dolára, ktorý si podvodníci tak veľmi obľúbili, len veľmi ťažko napodobiteľné.
Iní finančníci sú vo svojich vyhláseniach opatrnejší. Tvrdia, že euro napriek najmodernejším ochranným prvkom netromfne švajčiarsky frank.


2.12 DIZAJN MINCÍ

Mince euro majú spoločnú „európsku“ prednú a „národnú“ zadnú stranu. Preto je 12 rôznych podôb verzií každej euromince (podľa počtu štátov zúčastňujúcich sa na menovej únii; členskými štátmi Európskej menovej únie sa stali všetky štáty Európskej únie okrem Dánska, Švédska a Veľkej Británie). Zabezpečeniu proti falšovaniu a ľahkej odlíšiteľnosti mincí sa prikladá veľká dôležitosť. Materiál, z ktorého sa mince razia, zodpovedá normám potrebným na použitie v predajných automatoch, je bezpečný voči falšovaniu, trvanlivý a nealergizujúci. Mince sa od seba líšia veľkosťou, hmotnosťou, materiálom, farbou a hrúbkou. Okrem toho majú znaky, ktoré pomáhajú nevidomým a ľuďom s poruchami zraku rozlíšiť jednotlivé denominácie, napríklad rozdielny okraj.

Euromince sa razia v ôsmich hodnotách: 1, 2, 5, 10, 20 a 50 centov, 1 a 2 eurá.
Numizmatici si teda prídu na svoje – napríklad mince štátu Vatikán sa „rozobrali“ veľmi rýchlo, nakoľko ECB im povolila vydať iba 650.000 vlastných mincí. Na čiernom trhu sa teda kompletný set 8 mincí (spolu v hodnote 3,87 EUR) predáva aj za 1000 EUR...

Zdroje:

www.europa.sk -