1993 ponúkla Rada krajinám, ktoré už mali podpísané Európske dohody, vyhliadku plného členstva v Európskej únii, pokiaľ splnia určité ekonomické a politické podmienky.
S prijatím noriem pre znečisťovanie, metód a strategických nástrojov, ktoré sa používajú v súčasnosti v Únii a tvoria hlavnú súčasť nových stratégií environmentálneho manažmentu v stredoeurópskych a východoeurópskych krajinách, sa spája mnoho problémov. Po prvé, mnohé z environmentálnych politík EÚ boli prijaté vtedy, ked si environmentálna politika vyžadovala jednomyseľné hlasovanie v Rade a sú preto výsledkom kompromisu. Aplikáciou týchto noriem v krajinách mimo EÚ sa prenášajú i problémy, spojené s prijatím mäkkých environmentálnych noriem. Po druhé, bola spochybnená relevantnosť týchto politík, najmä vo vzťahu k špecifickým environmentálnym problémom periférnych regiónov. Po tretie, tieto politické reakcie sa formulovali v súvislosti so špecifickými environmentálnymi problémami západných krajín a nie je vôbec jasné, že sú vhodné, realizovateľné alebo optimálne vzhľadom na environmentálne priority v strednej a východnej Európe. Po štvrté, mnohé zo strategických nástrojov, najmä tie, ktoré sú navrhnuté v Piatom environmentálnom akčnom programe, si vyžadujú fungovanie efektívneho trhového systému, ktorý je ešte stále v mnohých stredoeurópskych a východoeurópskych krajinách málo rozvinutý.
Smerovanie mnohých krajín bývalého sovietskeho bloku k plnému členstvu v EÚ predstavuje celé spektrum ťažkostí. Stále existujú obavy z ekonomického zlyhania a následne z návratu k autoritárskym a nacionalistickým režimom. Prechod k pluralitnej demokracii a trhovej ekonomike priniesol vážne negatívne dôsledky.Dôsledkom ekonomickej liberalizácie bolo odstránenie štátnych dotácií a protekcionistických opatrení, čo viedlo k prudkému nárastu nezamestnanosti. Inflácia znížila hodnotu mesačnej mzdy a dôchodkov a väčšina ekonomík je už zaťažená veľkým dlhom. V tejto súvislosti úlohou EÚ nie je iba napomáhať ekonomickej transformácii, ale zabezpečiť podporu pre prísnu ekonomickú politiku a posilniť krehké politické demokracie. Tento problém sa týka najmä východnej Európy a balkánskych štátov.
Stredná a východná Európa nie je len pasívnym prijímateľom environmentálnych iniciatív a programov EÚ. Objavila sa snaha rozvinúť paneurópsky prístup alebo proces „Životné prostredie pre Európu“ alebo Dobříšsky proces, pomenovaný podľa zámuku nedaleko Prahy, kde sa v r. 1991 konala konferencia európskych ministrov pre životné prostredie a okrem toho z USA, Kanady a Japonska.

Ťažkosti pri implementácii

Úspešné uplatňovanie environmentálneho programu EÚ v rozhodujúcej miere závisí od administratívnej kapacity podporovaných štátov.