Tento prístup tvorby cien nespočíva v spracovaní vlastnej cenovej stratégie a určení ceny, ale v podriadení sa a prevzatí ceny konkurencie. Pritom trhová cena je buď výsledkom priemerných nákladov konkurencie alebo je to tzv. „cena vodcu“. Problém pri konštrukcii cien z pohľadu ostatnej konkurencie na trhu je správne a včas predvídať reakcie konkurentov, správne stanoviť svoju „konkurenčnú“ cenu (nad, pod alebo na úrovni konkurenčných cien). To, na akej úrovni stanoví podnik svoju cenu výrobku na rozdiel od konkurenčného produktu, závisí od postavenia podniku na trhu (pri dominantnom postavení môže hrať úlohu cenového vodcu), charakteru samotného výrobku(pri homogénnych výrobkoch možno uplatňovať priemernú konkurenčnú cenu, pri diferencovaných produktoch je väčší priestor na odklon od cien konkurencie, pretože zákazníci sa rozhodujú podľa viacerých kritérií, nielen podľa ceny) a od dopytu po ňom (výrobok bežného dopytu, príležitostného alebo zvláštneho dopytu).
Podnik môže na zmeny cien v správaní sa konkurencie na trhu reagovať nasledovnými spôsobmi:
- udržovaním pôvodnej ceny, ak nestráca podiel na trhu, prípadne ho môže ľahšie získať späť, ak má dostatok zisku,
- udržovaním ceny s necenovou protiofenzívou, t.j. skvalitnením výrobku, zvýšením rozsahu doplnkových služieb, komunikáciou a pod., pretože pre podnik je lacnejšie udržať cenu a prostriedky zhodnotiť v ponuke, ako redukovať cenu a tým redukovať aj prah zisku,
- zvyšovaním cien s protiofenzívou, ak sa podniku podarí ovládnuť nové trhy a určitými marketingovými nástrojmi (napr. reklamou) si potrebuje udržať elitný obraz,
- redukciou ceny, ak inými nástrojmi (kvalita, doplnkové služby, reklama atď.) nedokáže získať späť trhový podiel, čím redukuje zisk a je nútený hľadať iné spôsoby jeho dosiahnutia (tento spôsob reakcie má len krátkodobý účinok, pretože prehlbuje pokles podielu na trhu).

Pri cenových reakciách je potrebné zohľadniť množstvo faktorov ako životný cyklus výrobku, postavenie výrobku v rámci podniku, pôsobenie na náklady, zdroje podniku, elasticitu trhu a alternatívne šance.
Podnik by na konkurenčné akcie nemal reagovať pasívne a byť „vo vleku ostatných výrobcov“. Mal by sa snažiť preniknúť aj na trhy ovládané menej schopnou konkurenciou. Schopnosť podniku konkurovať iným subjektom na trhu možno stanoviť pomocou metódy tzv. „konkurenčného marketingu“, ktorú vypracovali francúzski ekonómovia.