Eugen von Böhm-Bawerk

Eugen Böhm Ritter von Bawerk (12.2.1851 - 27.8.1914) sa narodil v Brne ako syn vysokého štátneho úradníka, ktorý - povýšený do šľachtického stavu pracoval ako vedúci cisárskej rakúskej administratívy.
Študoval na Viedenskej Univerzite a mal práve dvadsať rokov keď sa dielo Princípy ekonómie od Carla Mengera objavilo v tlači. Böhm-Bawerk študoval právo (práve preto nebol priamy Mengerov študent) ale po jeho doktoráte v roku 1875 sa začal pripravovať na učenie ekonómie v Rakúsku. Strávil dva roky na rôznych nemeckých univerzitách kde pôsobili významní ekonómovia ako prof. W. Roscher, K. Knies alebo B. Hildebrand. Silný vplyv Mengerovho diela, spolu s celoživotným vzťahom s Wieserom (ktorý bol jeho spolužiakom a neskôr švagrom) podporilo Böhm -Bawerka rozvíjať Rakúsku teóriu (školu). Podľa Schumpetera (História ekonomickej analýzy, New York: Oxford University Press, 1954), Bohm-Bawerk "bol takým entuziastickým žiakom Mengera, že nie je nutné hľadať iné vplyvy."
Najintenzívnejšie obdobie Böhm -Bawerka sťaby vedca a učenca bolo na Univerzite v Innsbrucku kde učí politickú ekonómiu (1881-1889). Trvalo počas 80-tych rokov 19. storočia, kedy bolo publikované jeho dielo "Kapitál a kapitálový úrok"1889. V jeho neskorších rokoch pôsobenia dominovalo menovanie ministrom financií v úradníckej vláde. Jeho úlohou bola daňová reforma v Rakúsku. Zahrňovala tak reformu priamych osobných daní ako aj daní dôchodkových. Spočívala v odstupňovanej daňovej progresii a v roku 1890 bola uzákonená.
V priebehu 90-tych rokov bol menovaný do tejto funkcie tri krát. (to je dôvod, prečo sa jeho portrét sa objavil na 100 šilingovej bankovke). V roku 1904 rezignuje na miesto ministra financií, pretože nesúhlasí s vysokým vojenským rozpočtom, odmieta lukratívne miesto guvernéra centrálnej banky a dáva prednosť profesúre na Viedenskej Štátnej Univerzite. Tým sa stal Wieserovým kolegom a nástupcom Mengera. Medzi jeho študentmi sa nachádzali takí ekonómovia ako Joseph Schumpeter a Ludwig von Mises. Hodnota

Hlavná zásluha Böhm - Bawerka spočíva vo formulácii teórie hodnoty, ktorú odvodzuje z úžitku, ktorý statok prináša človeku pri spotrebe. Na úvod svojho diela sa zamýšľa nad pojmom hodnota a analyzuje ho v súvislosti jeho chápania "hodnoty" inými teoretikmi.
Konkrétne uviedol J. Neumanna, ktorý uviedol tucet a viac významov slova hodnota a chcel ich začleniť do národohospodárskej vedy.

Hodnota pre väčšinu teoretikov znamenala iba objektívnu hodnotu, pre ktorú je dôležitá iba objektívna schopnosť vymienať satky za iné. Böhm - Bawerk upozornil na dôležitosť rozlišovania medzi pojmami: " chceme ich rozlišovať ako subjektívnu a objektívnu hodnotu"(Základy teórie hospodárskej hodnoty statkov, 1886,str.25).
Subjektívnu hodnotu vysvetľuje ako význam, ktorý má statok, alebo súbor statkov pre blahobyt subjektu. To znamená, že statok má pre človeka hodnotu, ak spozná, že mu jeho vlastníctvo prináša uspokojenie potreby alebo pôžitok, ktorý by musel postrádať ak by statok nevlastnil. Oproti tomu hodnotu v objektívnom slova zmysle sa vysvetľovala ako sila alebo schopnosť statku privodiť nejaký objektívny úspech. Existuje toľko druhov hodnoty, koľko je vonkajších úspechov, o ktorých chceme hovoriť. Napr. výživná hodnota jedál alebo výhrevná hodnota dreva a uhlia. Tento pohľad na hodnotu je teda "objektívna výmenná hodnota statkov". Inými slovami možnosť dostať za ne výmenou určité množstvo iných hospodárskych statkov. (dom má hodnotu 100 000 zl.)
Jedným z najdôležitejších úloh ekonómie tej doby je vysvetľovať výmenné pomery statkov (čiže v zmysle objektívnej hodnoty). Menej sa pociťuje potreba vytvoriť pre subjektívnu hodnotu takisto obšírnu teóriu. A práve o to sa pokúsil Böhm - Bawerk, ktorý sa vo svojom diele zameriava nielen na výklad tejto teórie ale aj na preukázanie jej nepostrádateľnosti a vedeckej plodnosti. Teória subjektívnej hodnoty


I. Podstata a pôvod subjektívnej hodnoty

V prvej časti sa zamýšľa nad vzťahom statkov k ľudskému blahobytu a následne ich rozčleňuje do skupín. Statky majú rôzny vzťah k ľudskému blahobytu, pričom existujú 2 stupne tohto vzťahu. Nižší stupeň sa nazýva užitočnosťou a vyšší hodnotou. Napríklad pre muža, ktorý sedí pri prameni vody je pohár vody iba nižším stupňom - užitočnosťou a pre muža na púšti vyšším stupňom, teda hodnotou. Pri použití dnešných poznatkov môžeme povedať, že jeden statok má pre rôznych ľudí rozdielnu užitočnosť. Veď koho by zarmútil rozliaty pohár vody pri studni, kým pre cestovateľa na púšti môže mať životný význam. Po skúmaní vzťahu statku k blahobytu jednotlivca Böhm - Bawerk prikročil k formulácii formálnej definície: "Hodnota je význam, ktorý má statok alebo komplex statkov pre blahobyt subjektu"
Nižší stupeň blahobytu - užitočnosť je vlastná všetkým statkom bez rozdielu, naproti tomu vyšší stupeň - hodnota pripadá len malej časti statkov.

V súvislosti s pojmom hodnota, začal skúmať pojem vzácnosť a dopracoval sa k poznaniu, že statky nadobúdajú hodnotu vtedy, ak ich zásoba je malá a nestačí pokryť všetky potreby, oproti tomu existujú statky, ktoré sú k dispozícii v hojnom množstve, je ich dokonca prebytok

a teda sú bez hodnoty. V tomto momente sa dostávame k rozčleneniu statkov známeho z ekonomickej teórie na statky voľné a hospodárske. Definuje ich z hľadiska ich dostupnosti (alebo pri použití Böhm - Bawerkovho termínu "vzácnosti") :"všetky hospodárske statky majú hodnotu, volné statky hodnotu nemajú". Svoje tvrdenie podkladá faktom že hodnota predpokladá nedostatok a neexistencia hodnoty prebytok. Avšak mohli by sme namietať, že statky ako vzduch sú síce voľnými statkami a teda hodnotu nemajú, ale bez dýchateľného vzduchu by sme nemohli žiť. Preto je dôležitý fakt načrtnutý Böhm-Bawerkom, že o tom, či je statok podmienkou pre náš úžitok rozhodujú kvantitatívne pomery. To znamená, že ak o súhrne voľných statkov uvažujeme ako o celku, automaticky mu prisúdime hodnotu. Ak však berieme do úvahy iba čiastočné kvantity, poväčšine sa im neprisúdi hodnota. Pre lepšiu predstavu uvedieme príklad :
Mlynár by nič nenamietal proti tomu aby sme si nabrali pohár vody z jeho potoka. V tomto prípade považuje statok za "nehodnotný". Ak však zmeníme kvantitatívne pomery a požiadali by sme o zmenu smeru potoka, resp. o dovedenie všetkej vody z jeho pozemku, prisúdi statku hodnotu. Vidíme, že sa tu prejavujú rozdiely medzi hodnotou celku a hodnotou jednotlivých jednotiek (teda potok a pohár vody). Jednotky sa oceňujú podľa hraničného úžitku, ktorý k nemu prináleží, t. j. od najmenšieho úžitku. II. Veľkosť hodnoty

Ak hodnota znamená význam statku pre ľudský blahobyt, veľkosť hodnoty sa musí určiť podľa veľkosti získaného blahobytu, ktorý závisí na príslušnom statku. Čiže statok bude mať veľkú hodnotu, ak z jeho získania plynie dôležitá výhoda pre náš blahobyt a nízku, ak na ňom závisí získanie iba malého blahobytu.
Blahobyt, ktorý získame v závislosti na nejakom statku plynie spravidla z uspokojenia určitej potreby. Je samozrejmé, že dôležitosť potrieb je pre každého rôzna. Napriek tomu ich môžeme usporiadať podľa negatívnych dôsledkov, ktoré by vznikli ich neuspokojením. Prvenstvo majú potreby, ktorých neuspokojenie má za následok smrť, ďalej ťažký trvalý následok pre zdravie, česť ...atď. Böhm-Bawerkove zistenia, však odhaľujú dvojzmyselnosť pojmu poradie potrieb. Rozčleňuje ich na poradie druhov potrieb (ako celky: potreba výživy, bývania, obliekania....)a poradie konkrétnych potrieb, t.j. jednotlivých pocitov potrieb.
Ak porovnáme potreby ako celky, musíme prisúdiť prvenstvo potrebe výživy.

Ak uvažujeme s konkrétnymi potrebami, musíme priznať, že v rámci jedného druhu potreby, nie je vždy potreba rovnako naliehavá: "Konkrétna potreba výživy napr. u človeka, ktorý už 10 hodín nejedol je závažnejšia ako u človeka, ktorý uvažuje nad druhým svojím obvyklým chodom."
V súvislosti s uspokojením potrieb je treba si všimnúť aj dobre známy jav: ten istý stále opakovaný pôžitok nám poskytuje ubúdajúcu slasť, dokonca sa zmeniť v odpor. (A teda, že s každou dodatočnou jednotkou nám klesá užitočnosť.) Tým sa vysvetľuje veta, že sa v jednom druhu potreby môžu vyskytovať konkrétne potreby rôznej dôležitosti.
Böhm-Bawerk teda skombinoval obe členenia potrieb, do tabuľky pričom v nej zohľadnil aj ubúdajúci úžitok.









I II III IV V VI VII VIII IX X

10 = = = = = = = = =

9 9 = = = = = = = =

8 8 8 = = = = = = =

7 7 7 7 = = = = = =

6 6 6 = 6 = = = = =

5 5 5 = 5 5 = = = =

4 4 4 4 4 4 4 = = =

3 3 3 = 3 3 = 3 = =

2 2 2 = 2 2 = 2 2 =

1 1 1 1 1 1 = 1 1 =

0 0 0 0 0 0 0 0 0 0










Rímske číslice I až X vyjadrujú rôzne druhy potrieb a ich poradie v zostupnom rade (I. predstavuje najdôležitejší druh, napr. výživa). Arabskými číslicami sa označujú konkrétne potreby, ktoré sa vyskytujú u rôznych druhov, pričom 10 sa priraďuje najdôležitejším potrebám. Čím dôležitejší je druh, tým vyššie vyčnieva potreba v ňom obsiahnutá.



Od riešenia poradia potrieb v závislosti od ich dôležitosti, zameriava svoju pozornosť hlbšie do problematiky a konštatuje, že každý subjekt sa bude snažiť z disponibilných prostriedkov pokryť v prvom rade najdôležitejšie potreby.

Teda pri nedostatku týchto prostriedkov jednoducho vypustí potrebu, ktorá je na "konci radu" - teda je najmenej dôležitá. "Poľovník má 2 kusy chleba - jeden pre seba a druhý, aby nakŕmil svojho psa. Ak sa stratí kus určený poľovníkovi, nebude sa zbytočne vystavovať hladu, ale nahradí stratu kusom určeným k výžive psa." A tým sa dostávame k hlavnému cieľu : veľkosť hodnoty sa meria podľa onej konkrétnej potreby, ktorá je najmenej dôležitá zo všetkých potrieb krytých pohotovou zásobou statkov príslušného druhu. Úbytkom statku, strácame úžitok, ktorého dosiahnutie je pre nás najmenej dôležité. Ak nazveme tento najmenší úžitok podľa Wiesera hraničným úžitkom, potom zákon veľkosti hodnoty formulujeme: hodnota statku je určená veľkosťou jeho hraničného úžitku.
Ak chceme vypočítať jeho veľkosť postupujeme podľa dvoch prístupov:
âPri statku, ktorý už vlastníme, hodnotíme podľa ujmy, resp. utrpenia, ktoré sa vyskytne ak ho stratíme. To znamená podľa tých uspokojených potrieb, ktoré boli predtým zaistené a už nie sú. Týka sa to teda posledného – hraničného úžitku. (Utrpenie, ktoré sa snažíme nahradiť stratu je väčšinou práca.)
âStatok, ktorý ešte nemáme, hodnotíme naopak podľa úžitku, ktorý vznikne získaním daného statku. Nie je to teda posledná ale prvá (novovzniknutá) najviac dôležitá potreba. Kladie si otázku na akých okolnostiach závisí sama veľkosť hraničného úžitku? A odpovedá si na ňu 2 faktormi: potreba a krytie a ich pomer. Substitúcia

Existencia výmeny umožňuje vymeniť statky jedného druhu za statky iného druhu. Meria sa tu teda hraničný úžitok jedného druhu hraničným úžitkom druhého druhu statku alebo množstva statku, ktoré boli získané na jeho zastúpenie. Podstata hraničného úžitku je v tom, že hraničný úžitok nie je vlastný úžitok statku, ale výhoda súvisiaca s jeho náhradou.
Napríklad:
Ak nám ukradnú zimník, neprichádza do úvahy jeho zastúpenie iným, pretože sme mali iba jeden. Takisto nechceme znášať neuspokojenie tejto potreby, pretože by mohla mať dôsledky na našom zdraví. Snažíme sa teda túto stratu preniesť na iné statky, ktoré sú pre nás najmenej dôležité. Vezmeme teda peniaze zo zásoby a odoprieme si tým o 1 luxusný výdavok menej.
Z toho vyplýva náš predpoklad týkajúci sa substitúcie a teda, že veľkosť hodnoty sa určila hraničným úžitkom cudzích statkov a potrieb.

Ak zohľadníme aj 2 faktory, ktoré určujú jej veľkosť zistíme, že: „Čím rozsiahlejšia a intenzívnejšia je potreba a čím menšie množstvo statkov máme k dispozícii na jej uspokojenie, v tým vyšších oblastiach sa musí prerušiť uspokojovanie – a tým vyšší bude hraničný úžitok.“
To znamená, že čím bude zimník drahší, tým väčší bude hraničný úžitok. (predstavuje tie potreby, ktorých sa musíme vzdať.)

III. Vyvrátenie jednej námietky
Ako každé novátorstvo aj teória subjektívnej hodnoty má odporcov aj podporovateľov.
Za podstatu hodnoty sme určili význam statkov pre náš blahobyt. Veľkosť hodnoty sme navrhli merať rozdielom medzi „slasťou a utrpením“, t.j. rozdielom veľkosti blahobytu, ktorý závisí na vlastníctve alebo nevlastnení nejakého statku.
Avšak namieta sa že, citové veličiny nie sú merateľné. Prichádzame teda k časti, kde Böhm-Bawerk rieši rozpor medzi merateľnosťou a nemerateľnosťou subjektívnej hodnoty – užitočnosti (označovanej za citovú, teda iracionálnu veličinu).
Na tieto vytknutia reaguje argumentom , že vlastne svoje zámery a priania (takže subjektívne pocity) porovnávame každý deň pri rozhodovaní sa pre určité statky, ktoré majú uspokojiť potreby. Porovnávacím bodom je intenzita slasti alebo odporu. Tvrdí, že to, že vôbec fungujeme v hospodárskom živote – hospodárime značí, že subjektívnej pocity sa dajú veľkostne určiť. Napriek tomu, že tieto hospodárske akty vykonávame mechanicky.
Veľkosť požitku, teda jeho merateľnosť sa spája s peňažnou jednotkou. Napríklad niekto považuje statok za 30 zl. príliš drahý, ale pri zľave na 25 ho kúpi.
Samozrejme je veľkosť pôžitku týkajúca sa peňazí pre každého iná. Pohľad bohatého a chudobného človeka na tú istú čiastku peňazí je rozdielny.



IV. O veľkosti hodnoty pri rôznych spôsoboch použitia
Úžitková a subjektívna výmenná hodnota



Úžitková:
Statok sa dá vyžívať viacerými spôsobmi (napr. drevo ako palivo alebo stavebný materiál.)
Hraničné úžitky a tým takisto rôznia. Ktorý z nich teda určuje hodnotu statku? Böhm-Bawerk ako odpoveď na túto skutočnosť formuluje nasledovné pravidlo:
„U statkov, u ktorých môžu existovať rôzne alternatívne spôsoby použitia, a ktoré sú schopné poskytovať rôzne vysoký hraničný úžitok, je použitie s najvyšším alternatívnym hraničným úžitkom určujúce pre veľkosť ich hospodárskej hodnoty.“
Nikto predsa neohodnotí dubový nábytok ako palivo.
Výmenná:
Jeden zo spôsobov ako sa dá statok využívať je výmena za iné statky. Z toho teda vyplýva delenie hodnoty na úžitkovú a výmennú. Ak použijeme statok na výmenu, získame ním presne ten úžitok, ktorý nám poskytujú statky zaňho vymenené. Veľkosť subjektívnej výmennej hodnoty sa teda takisto meria hraničným úžitkom statkov, ktoré za ne vymeníme.
Subjektívna výmenná hodnota je identická s úžitkovou.

Jej veľkosť závisí na dvoch okolnostiach: objektívna výmenná sila (teda koľko statkov môžeme dostať za náš statok) a stav potrieb a majetku majiteľa.


V. Hodnota doplnkových statkov
Už z názvu môžeme vytušiť, že v tejto kapitole sa budeme zaoberať hodnotou statkov, ktoré musia spoločne pôsobiť aby sa mohol dosiahnuť úžitok. Nazývame ich podľa Mengera statky doplnkové, presnejšie komplementárne. Ich úhrnná hodnota (t.j. celej skupiny) sa riadi spravidla veľkosťou hraničného úžitku, ktorý je celá skupina statkov schopná poskytovať ako zlúčený celok. Až následne sa potom hodnota rozdelí medzi jednotlivé časti celku (statky).
Ak napr. tvoria tri statky A, B, C doplnkovú skupinu a ak dosiahneme najmenší hospodársky ešte prípustný úžitok, ktorý si môžeme zaopatriť kombinovaným používaním týchto statkov veľkosti 100, potom budú mať i statky A,B,C dokopy hodnotu 100.
V prípade substitúcie v rámci skupiny statkov, ak má hraničný úžitok celej skupiny avšak
substitučná hodnota všetkých troch členov skupiny jednotlivo iba 20, 30, 40 – takže dokopy 90, platí menšia hodnota ako hodnota hraničného úžitku. Skoro každý výrobok je totiž výsledkom spoločného pôsobenia skupiny doplnkových statkov a väčšina z nich je – ako tovar na trhu – nahraditeľná.
Böhm-Bawerk to aplikoval na hospodársku prax a zistil, že tie náklady, ktoré sa odpočítajú od celkového výnosu aby zostal iba čistý výnos sú práve náklady na nahraditeľné výrobné prostriedky s danou substitučnou hodnotou. T. j. náklady na námedznú prácu, suroviny, opotrebenie strojov.



VI. Hodnota produktívnych statkov a statkov „vzdialenejšieho radu“. Pomer medzi hodnotou a nákladmi.

Statky, ktoré bezprostredne slúžia na uspokojovanie ľudských potrieb, nazývame spotrebnými statkami a statky, ktoré pomáhajú pri výrobe iných statkov označujeme ako produktívne statky. V ďalšej klasifikácii statkov ich rozdelíme podľa rôznych stupňov sprostredkovanosti ako prispievajú ľudskému blahobytu statky do radov. (napríklad: 4. rad: pole, 3.rad: obilie, 2.rad: múka, 1.rad: chlieb)
Chlieb teda je posledným členom rady, na ktorom závisí jeho hraničný úžitok. Čiže na všetkých postupne do seba prechádzajúcich skupinách produktívnych prostriedkov vzdialenejšieho radu závisí jeden a ten istý prírastok blahobytu – hraničný úžitok ich konečného výrobku. Hodnota produktívnych prostriedkov je vlastne hodnota nákladov, ktoré sme museli vynaložiť na výrobu daného konečného výrobku. Z toho vyplýva, že veľkosť nákladov určuje hodnota výrobku.

Náklady nie sú konečnou, ale vždy iba vloženou príčinou pre hodnotu statkov.
Nikto by nepochyboval o tom, že vinice majú hodnotu preto, že tokajské víno je hodnotné. A nie naopak, že tokajské víno je hodnotné kvôli viniciam.
Hodnota jednotky produktívnych prostriedkov sa riadi hraničným úžitkom a hodnotou toho výrobku, ktorý má najmenší hraničný úžitok zo všetkých výrobkov , ku ktorých výrobe by mohla byť jednotka produktívnych prostriedkov hospodárne použitá.
Mnohostranné nákladové statky odrážajú hodnotu prijatú od hraničného výrobku na iné výrobky. Princíp hodnoty nie je v nich ale je mimo nich v hraničnom úžitku výrobkov.



VIII. Vedecký význam subjektívnej hodnoty

V tejto kapitole sa Böhm-Bawerk snaží poukázať na dôležitosť teórie subjektívnej hodnoty a jej miesta i v národnom hospodárstve, ktoré skúma sociálno-ekonomické javy a nie individuálne. Sociálne zákony, ktorých skúmanie je úlohou vedy o národnom hospodárstve, sa zakladajú na zhodnom jednaní jednotlivcov. Táto zhoda v jednaní je zase dôsledkom pôsobenia zhodných motívov riadiacich jednaní. Zákony ľudskej žiadostivosti ovládajú sociálne pohyby výroby a spotreby a tým výmenné hodnoty vecných statkov.





Teória objektívnej výmennej hodnoty

III. Základný zákon tvorby cien

Na úvod tejto kapitoly sa Böhm-Bawerk zaoberal pravidlami pri výmene.
Ten, kto si pri jednaniach o výmene hľadí iba svojho vlastného prospechu:
1. vymení iba vtedy, ak bude mať z výmeny prospech.
2. dá prednosť väčšiemu prospechu pred menším.
3. vymení radšej s menším prospechom ako vôbec nie.
Vyplývajúc z týchto pravidiel je treba vysvetliť výraz „vymeniť s prospechom“.
Odvodzuje teda dôležité pravidlo:
Výmena je ekonomicky možná len medzi osobami, ktoré hodnotia tovar a cenový statok odlišne, ba protichodne. t.j. medzi osobami, ktoré hodnotia statok, ktorý majú získať vyššie ako statok, ktorý vlastnia sami.
V minulosti sa tvrdilo, že statky vo výmene, t. j. ktoré sa zamieňajú musia byť ekvivalenty.
Avšak nevymieňame, ak nie je pre nás výmena výhodná. Ak má vymieňaný statok pre nás rovnakú hodnotu ako ten, ktorý máme zaňho dať, nič tým nezískame. A. Tvorba ceny v prípade izolovanej ceny
Pri izolovanej cene medzi dvoma kupujúcimi sa cena ustáli vo vnútri priestoru, ktorého horná hranica tvorí subjektívne hodnotenie tovaru kupujúcim, spodná hranica hodnotenie predávajúcim.
To znamená, že ak chce subjekt A kúpiť tovar za 300 zl., subjekt B hodnotí tovar napríklad na 100 zl. Cena môže byť určená medzi 100 a 300. Ideálna by bola 200. Znamenalo by to zisk 100 zl. pre každého z nich.

B.

Tvorba ceny pri jednostrannej súťaži kupujúcich
Pri jednostrannej súťaži sa stane kupcom najviac výmeny schopný uchádzač, t.j. ten, ktorý hodnotí tovar v porovnaní s cenovým statkom najvyššie, a cena sa pohybuje medzi
hodnotením kupca ako hornou hranicou a hodnotením výmeny najviac schopného z vylúčených uchádzačov ako dolnou hranicou – bez ujmy druhej subsidiárnej dolnej hranice, ktorú tvorí vždy vlastné hodnotenie predávajúceho. Takáto situácia sa vyskytne, ak sa na jeden tovar nájde viac kupcov. Kupcom sa stane ten, ktorý najviac ponúkne.

C. Tvorba ceny pri jednostrannej súťaži predávajúcich
Pri jednostrannej súťaži predávajúcich vymení uchádzač, ktorý je najviac schopný výmeny, t. j. ten, ktorý hodnotí svoj vlastný tovar v pomere k cenovému statku najnižšie. Cena sa potom musí ustáliť medzi hodnotením predávajúceho ako dolnou hranicou a hodnotením výmeny najviac schopného z vylúčených uchádzačov ako dolnou hranicou. Ak existuje viac predávajúcich na jedného kupca, konkrétne A1, ktorý hodnotí svoj tovar na 150 a A2, 100 zl. Znižovať cenu prestane A1 pri 150 a tak A2 ovládne pole. Musí však tovar predať za cenu medzi 100 a 150. Inak by nemal zisk.

D. Tvorba ceny pri obojstrannej súťaži
Pri obojstrannej súťaži sa trhová cena ustáli vnútri priestoru, ktorý je zhora ohraničený hodnoteniami posledného kupujúceho, ktorý sa ešte dostal k výmene, a výmeny najschopnejšieho vylúčeného uchádzača o predaj; zdola je tento priestor ohraničený hodnoteniami výmeny najmenej schopného predavača, ktorý sa ešte dostal k výmene a výmeny najschopnejšieho uchádzača o kúpu, ktorý je z výmeny vylúčený. Ak nahradíme popis 4 osôb označením „hraničné páry“ dostaneme formuláciu cenového zákona:
Výška trhovej ceny je obmedzená a určená výškou subjektívnych hodnotení obidvoch hraničných párov.
Tento prípad je v hospodárskom živote najčastejší a predstavuje vlastne dopyt a ponuku na trhu. Využívame vzťah medzi cenou a subjektívnou hodnotou – cena je výsledkom subjektívnych hodnotení tovaru a cenového statku, ktorí sa stretávajú na trhu. Ak majú všetci vymeniť za jednu trhovú cenu, musí sa cena vybrať tak, aby vyhovovala všetkým vymieňajúcim. Prirodzene každá cena, ktorá vyhovuje výmeny najmenej schopným účastníkom, vyhovuje tým viac všetkým ostatným. Nie však naopak. Takže pomery, posledného páru, ktorému musí cena ešte vyhovovať, udávajú úplne prirodzene usmernenie pre výšku ceny.
Skutočne významná je zmena v hodnotení tých osôb, z ktorých sa skladajú hraničné páry a jednostranná zmena počtu osôb.

Tým by sa narušila rovnováha





Záver
Koncepcia hraničných párov je vlastne verbálna formulácia priesečníka tabuliek dopytu a ponuky. Neskorší vývoj teórie rovnovážnej ceny naviazal na koncepciu Marshalla a Walrasa a teória hraničného úžitku bola pretransformovaná do teórie racionálneho spotrebiteľského správania. Napriek tomu Böhm-Bawerkova práca nestráca nič na svojom význame a zaujímavosti. Základy teórie hospodárskej hodnoty statkov

OBSAH



Životopis...............................................................................................................................1


Diel prvý: Hodnota...............................................................................................................2


Teória subjektívnej hodnoty................................................................................................2


I. Podstata a pôvod subjektívnej hodnoty..........................................................................2


II. Veľkosť hodnoty.............................................................................................................3


III. Vyvrátenie jednej námietky..........................................................................................5


IV. O veľkosti hodnoty pri rôznych spôsoboch použitia..................................................6


V. Hodnota doplnkových statkov........................................................................................6


VI. Hodnota produktívnych statkov a statkov „vzdialenejšieho radu“..........................7


VIII. Vedecký význam subjektívnej hodnoty....................................................................7


Diel druhý – Teória objektívnej výmennej hodnoty
III. Základný zákon tvorby cien.........................................................................................8


Záver......................................................................................................................................9.