Každá mena, ktorá bola v koši mien, mala stanovený stredný kurz k ECU (s výnimkou gréckej drachmy). Zo stredných kurzov národných mien k ECU sa odvodzovali stredné kurzy medzi národnými menami.
Centrálne banky museli dodržiavať vzájomné kurzy s povolením určitých výkyvov vo výške ± 2,25% v prípade anglickej libry, v prípade španielskej pesety a portugalského escuda ± 6%. Len čo sa prekročila povolená odchýlka (4,5%, resp. 12%), centrálne banky boli povinné intervenovať. Krajina so silnou menou nakupovala slabú menu na vlastnom devízovom trhu, zatiaľ čo centrálna banka krajiny so slabou menou silnú menu predávala - znížila sa ponuka slabšej meny a naopak, zvýšila sa ponuka silnejšej meny.
Intervencie k stabilizácii kurzov národných mien k ECU začínali pri dosiahnutí kritickej hodnoty ukazovateľa divergencie. Ukazovateľ divergencie bol pomer skutočnej percentuálnej odchýlky denného kurzu ECU od stredného kurzu ECU a maximálnej odchýlky denného kurzu ECU od stredného kurzu ECU.
Maximálna percentuálna odchýlka denného kurzu ECU od stredného kurzu závisela od váhy každej meny v menovom koši. Čím mala mena väčšiu váhu v menovom koši, tým viac pôsobila jej zmena kurzu na kurz ECU. Preto aj čím väčšia bola váha meny v koši, tým nižšia bola povolená maximálna odchýlka.
Ak napríklad nemecká marka mala podiel 30,53% v menovom koši, tak na ostatné meny zostáva 69,47%. Maximálne povolené rozpätie marky voči ostatným menám bolo 2,25%. To znamená, že denný kurz marky k ECU sa mohol odchýliť od stredného kurzu maximálne o 1,563075% (69,47. 2,25%) smerom dolu i hore.
Kritická hodnota ukazovateľa divergencie predstavovala 75% maximálnu prípustnú odchýlku denného kurzu, aby sa intervencie začali skôr, ako sa dosiahnu intervenčné body.
V prípade, že mena členskej krajiny sa vyvíjala odlišne ako ostatné meny, krajina bola povinná prijať opatrenia na zmiernenie kurzového rozpätia, ako napr. intervencie na devízových trhoch, opatrenia v oblasti úrokových sadzieb, zmena stredných kurzov a podobné hospodárskopolitické rozhodnutia.
Ukázalo sa, že pokiaľ sa uplatňovali rôzne hospodárske politiky vnútri spoločenstva, bolo nutné upravovať kurzy mien devalváciami a revalváciami.
Kurzový mechanizmus dopĺňal úverový mechanizmus. V EMS sa preto vytvoril:

• mechanizmus veľmi krátkych úverov,
• mechanizmus krátkodobej finančnej podpory a
• mechanizmus strednodobej finančnej pomoci.

Veľmi krátke úvery boli splatné do 45 dní. Používali sa na intervencie na devízových trhoch. Úvery dlžnícka krajina splácala predovšetkým aktívami, ktoré mala v menách veriteľských krajín.