V poslednom období došlo k výraznej konvergencii inflačného očakávania medzi ČNB, vládou, odbormi a analytikmi. To výrazne kontrastuje so situáciou v roku 1997 a 1998. Uplynulé obdobie nízkej inflácie súčasne navodilo zmenu v „zabudovanej hladine“ očakávania smerom dole. To má zásadný význam pre minimalizáciu celkových nákladov postupu k nízkoinflačnej ekonomike.
V trojročnej histórii cieľovania inflácie sa ČNB ani raz netrafila do stanoveného cieľa. Problém nie je ani tak v podstrelení ciela v roku 1998 – to možno ospravedlniť poklesom svetových cien energetických surovín – ale v stále nevysvetlenej otázke, prečo bol cieľ podstrelených i v nasledujúcich rokoch (najmä v roku 2000), kedy svetové ceny energií predčili všetky povodné predpoklady podmienených prognóz. S argumentom ČNB, že ekonomické subjekty majú inštinktívne väčší strach z prestrelenia než podstrelenia inflačného cieľa, nemožno súhlasiť. V programe cieľovania je takmer všetko podriadené konečnému cieľu a každé vybočenie je treba hodnotiť rovnako, tj. ako chybu ktorá vychyľuje očakávania ekonomických subjektov. V dlhodobom období tento vývoj ekonomike škodí. Ďalej sa ČNB podarilo v roku 2001 inflačný cieľ dosiahnuť, čo je možno hodnotiť ako pokrok po predchádzajúcich nezdaroch v dosiahnutí cieľa. Avšak, ak sledujeme ďalší vývoj cieľovania inflácie od roku 2002 až po dnešok, vidíme že sa ČNB ani raz netrafila do cieľa a inflácia je hlboko pod inflačným cieľom. Dnes možeme dokonca tvrdiť, že máme defláciu. Súčastná záporná hodnota medziročného indexu spotrebiteľkých cien je prevažne ovplyvnená exogenými faktormi, ktoré menová politika nemože priamo ovplyvňovať najmä dovozné ceny a administratívne cenové opatrenia. Najvýznamnejším z nich bolo odloženie úprav regulovaných cien. Z tohoto dovodu je momentálne jednorázový výkyv inflácie prirodzený a neodráža sa ani v poklese inflačných očakávaní zisťovaných šetrením ČNB. Napriek tomu je nutné konštatovať, že volatilita inflácie vyvolávaná posobením exogenných faktorov je veľká a neodráža vývoj menových podmienok. Súčastný súbeh proti inflačných šokov može byť opäť vystriedaný súbehom faktorov opačného charakteru. Záver

Na záver mojej seminárnej práce možem len dodať, že cieľovanie inflácie sa v českej praxi osvedčilo, ako stratégia, ktorá je dostatočne flexibilná. Umožňuje reagovať na zmeny domáceho i vonkajšieho prostredia bez vynútenej nárazovej zmeny menového režimu následných strát na kredibilite, ako tomu býva napr. pri vynútenom opustení fixného kurzu. Táto podoba cieľovania inflácie je braná ako dobre definovaný rámec menovej politiky.